Doboška

26. Kapitola

„Tento chlap ju obťažoval," povedal Maxim Klazárovi a ukázal na Lianu.

„No neposerme sa z toho, že dievčatko si vymyslelo takú lož!" hulákal obvinený.

Klazár sa pozrel na svoju dcéru a ženu. Potom opäť na Maxima. Podišiel k nemu a položil mu ruku na rameno. „Vyriešim to," povedal mu do očí a pobral sa k profesorovi z inej školy.

„A vy ste akože kto?" sykol na neho.

„Ja? Ja som len človek, ktorý ma veľmi veľa kontaktov a postará sa o to, aby ste si v školstve už neškrtli," oznámil mu Klazár a jeho chladný hlas sa niesol celým vestibulom. Chvíľku ostalo hrobové ticho a bolo počuť len Lianine vzlyky.

„Prečo všetci veríte nejakej malej štetke?"

Maxim vedel, že je zle. Vedel to ešte skôr, ako Klazár chytil chlapa za sako a vytiahol ho na nohy. Bol vyšší od neho a očividne mal naozaj veľkú silu. V tej sekunde ho nesmierne obdivoval.

„Pýtal si sa ma kto som, však?" Klazár zaťal sánku a chlap, ktorého držal, sebou trhol. „Som tvoja najhoršia nočná mora, vďaka mne si skončil, kamoško. V školstve určite. Ale vieš kto som v prvom rade? Som otec. Otec tohto dievčaťa, ktorému si chcel ublížiť!"

„Simon nie!" skríkla Naďa.

Neskoro. Klazár odhodil chlapa od seba a ten spadol na zem. Riaditeľka zhíkla a Maxim iba vyvalil oči.

Klazár si čupol ku chlapovi, ktorý sa pokúšal vstať zo zeme. „Vypadni odtiaľto, kým nezavolám políciu a všetko to nenahlásim."

„Nemáte dôkaz..., a to ja..., ja vás udám za napadnutie..." Mrmlal a postavil sa zo zeme.

„Len to skús, kamoško!" skríkol za ním Klazár, keď sa chlap rozbehol preč zo školy, až sa za ním zaprášilo.

„Ty si sa zbláznil, Simon!" skríkla Naďa.

„Nepopieram, drahá, ale mohol som inak?" mrkol na ňu a potom si sadol na lavičku k svojej dcére. Objal ju a ona sa konečne trochu upokojila.

Maxim stále na Klazára hľadel obdivne. Riaditeľka a Marcel sa uškierali a Naďa stále lamentovala, že jej manžel bude mať obrovské problémy. Maxim si to nemyslel. Bol si istý, že ten odporný červ neurobí nič. Za to veril tomu, že Klazár sa postará o to, aby skončil v školstve.

„Max, počúvaš ma?" Naďa ho chytila obe ruky.

„Áno, iste," otriasol sa a pozrel sa na ňu.

„Ďakujem," šepla a potom ho objala.

„Nie je za čo," odvetil jej a jemne ju pohladil po chrbte, „Liana utekala do nášho kabinetu, lebo bol najbližšie. Bola s ňou Ela, ale musela ísť už domov, tak potom som sa ju snažil upokojiť. Chceli sme ísť za tebou, ale narazili sme na neho tu. Nechcel som sa pobiť, ale..."

„Ďakujem," zopakovala a pohladila ho po líci. V jej očiach bola veľká vďačnosť, ale aj strach o dcéru. Potom prešla k lavičke, vzala svoju kabelku i Lianinu tašku a viedla ju preč zo školy.

„Máš to u mňa, Max," poťapkal ho po ramene Klazár, „dobrá práca." Pošepkal mu a potom na neho mrkol.

Všetci traja odišli. Riaditeľka a Marcel sa usmiali na Maxima. „No, poď, ty hrdina, niečo si vypijeme, lebo vyzeráš ako klbko nervov." Volala ho riaditeľka. Maxim prikývol. Naozaj niečo potreboval do seba dostať.

Stále myslel na Lianu. Naozaj dúfal, že sa čoskoro z tejto nepríjemnej udalosti spamätá. Ďakoval opäť Bohu, že sa nič zlé nestalo.

***