Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

5. kapitola

Cleave bol lovec odmien a rád svoje úlovky mučil predtým, ako ich odovzdal. Vedel, že ma nemôže zabiť, no neznamenalo to, že ma nemohol spomaliť. Jednu, dve ruky. Kto ich potrebuje, keď aj tak zomrie?

Čo som na ňom však nemala rada bolo, že si stále najímal viac a viac lovcov. On sám so mnou nikdy nebojoval, no namiesto toho posielal iných. Nikdy si nešpinil ruky, no namiesto toho zhrabol odmenu ako nič.

Spočítala som ich. Bolo ich dvadsaťšesť. Nebolo to číslo, s ktorým by som si neporadila. Pozrela som sa na Eawyna a chcela mu nejako naznačiť, že bude boj. I keď, to si mohol domyslieť aj sám.

„Kto to je?" spýtal sa a pozoroval ma, aj keď na neho muži namierili šípy. Zahryzla som si do pery.

„Lovec odmien. V poslednej dobe ich bolo viac než dosť," prevrátila som očami.

„Koľkí ťa napadli za posledné mesiace?"

„Asi sedem. Všetci mŕtvi," odpovedala som aj na nevyslovenú otázku. „Tento hňup sa ma snaží dostať odkedy na mňa bola odmena vypísaná."

„Tak ako to, že stále žije?"

„Pretože je to chrapúň a zbabelec. Zdrhne skôr než ho stihnem zabiť," povedala som s povzdychom. Nikdy som za ním nebežala. Bola som rada, že mal strach, no vždy sa vracal s ďalšími. Nevedela som, či si zo mňa už náhodou nerobil žarty. Bolo to únavné. Najmä ak sa vždy vracal s viac mužmi.

„Zabite ju!" zvolal Cleave a moje oči sa odtrhli od Eawyna. Tí, čo boli za mnou sa ku mne pohli. Behom chvíľky som vytiahla meč a dvoch naraz prebodla. Pritom som sa musela vyhýbať aj šípom, ktoré na mňa zo striech strieľali. Bola tma a plietli sa mi pod nohy, no videla som všetko. Dávala som si pozor, obratne som sa vyhýbala ich ranám a zabíjala svojich nepriateľov.

Niektorí boli silnejší. Tí zostali pozadu a chceli, nech ma tí menej schopní vyčerpali. Problém však bol, že som nebola tak rýchlo unavená. A okrem toho tak málo mužov na moje zabitie rozhodne nestačilo.

Ale aj keď som bola silná, nebola som nezraniteľná. I keď sa mi rany za pár dní zahoja a ani tie najhoršie ma nedokázali zabiť. To im nebránilo, aby sa o to pokúsili. Jeden taký šíp mi preletel popri ruke a zranil ma. Pocítila som jemnú bolesť, no nič viac. Bolo to len škrabnutie, ktoré som napravila zabitím toho chlapa.

Potom som sa však zastavila. Vydesene, ak nie horšie, som zostala stáť a pozerala pred seba. Nebola som jediná. Všetci razom zastavili a niektorí mali na tvári vpísaný strach. Chápala som to. Za mnou a pred nimi bolo totiž niečo veľmi nebezpečné.

Opatrne som sa obrátila a uvidela to. Pohľad nahnevaného kráľa, ktorý sa pozeral na mužov okolo mňa. Preglgla som a dokonca sa mi kolená roztriasli. Nikdy predtým som ho takého nahnevaného nevidela. Dokonca ani vtedy, keď som sa objavila na jeho oslave narodenín. Takmer všetko spálil, no nebol to pravý hnev. Ten som mala pred sebou.

„Čo to robíte? Zabite aj jeho!" zvrešťal Cleave, no muži váhali. Vedeli, že smrť bola istá. Preto váhali, kým urobili krok. Ale krik ich zamestnávateľa ich nútil konať. To ich donútilo vrhnúť sa vpred.

Eawyn vytasil meč a bez váhania zabil tých, ktorí sa na neho vrhli. Preglgla som. Vedela som, že bol dobrý šermiar a mal silu. Síce som ho niekoľkokrát porazila, mohlo sa to trochou tréningu zmeniť. Pozerala som sa na muža, kráľa, ktorý od seba dokázal odraziť mužov. Jeho boj sa dal prirovnať k môjmu. Bolo to neuveriteľné.

Dokonca pri boji používal aj svoju moc. Keď sa na neho chceli vrhnúť, odrazil ich vzduchom a následne prebodol. Alebo zastavil ich magické útoky. Obyčajná roztržka sa zmenila na jednostranný boj. Padol posledný muž na zem, ale neváhal. Vyslal niekoľko malých, no smrtiacich ohnivých gúľ na nepriateľov na strechách. Všetkých ich naraz zasiahol a zabil.