Cataleya

24. Kapitola

,,Áno, dá sa to tak opísať."

Neisto prikývla a ja som sa aj napriek zvedavosti viac nepýtal. Ak by chcela, vysvetlila by mi to sama. Zahmkal som, a potom otvorila dvere, aby vystúpila a vtedy som ju jemne chytil za jej malé zápästie. Nešlo si nevšimnúť, že pri tom dotyku jemne pootvorila pery a rýchlo ich zovrela, aby som si nič nevšimol, ale všimol. Hlasno som vydýchol a snažil sa potlačiť myšlienky, ktoré tu nemajú čo hľadať.

,,Končím o hodinu neskôr ako ty, ale budem rád, ak ma počkáš, aby som ťa mohol vziať domov."

Nad niečím premýšľala.

,,Uvidím. Teraz už pôjdem, ďakujem ešte raz."

Znova mi odpovedala iba odmerane, formálne, akoby chcela niečo zakryť. A ak ma moje inštinkty neklamú, tak veľmi dobre viem, čo predo mnou skrýva. Musím si dávať veľký pozor, pretože už teraz sa korčuľujem na veľmi tenkom ľade.

⸸

Vyučoval som hodinu za hodinou a niekedy premýšľal, prečo som sa po dokončení školy nerozhodol pokračovať v pedagogike, a inokedy som ďakoval, že som sa tak nerozhodol. Jednoznačne po privedení mojej triedy do úspešného konca v tomto neplánujem pokračovať jednak preto, že popri svojom vydavateľstve na to nemám čas, ale aj preto, že si myslím, že to nie je niečo, čo chcem robiť. Z nejakého dôvodu ma John jednoducho prihlásil na odbor pedagogiky a aj som súhlasil, pretože som aj tak nevedel, čo iné by som chcel robiť. No potom som sa rozhodol poriadne zariskovať a investoval som dedičstvo po rodičoch do svetových akcií počas najväčšej svetovej krízy, kedy akcie poriadne klesli a po pár rokoch, keď sa vo svete veci dali znovu do pohybu, sa mi to niekoľkonásobne vrátilo. A aj keď mi vydavateľstvo zatiaľ nevynáša toľko, koľko by som chcel, tak mám stále toľko peňazí vďaka tej investícií, že by som prakticky do konca života nemusel pracovať a stále by som mal pohodlný život.

⸸

Už ma čakala iba hodina po škole s Denisom, lebo zas mal hlúpe poznámky, našťastie nie na Cataleyu aj keď..

,,Hanzel minule som vás prichytil, ako sa vysmievate svojej spolužiačke Troyanovej a nemilo ju osočujete s nejakým... Jeremmym?"

Predstieral som, že si jeho meno neviem úplne vybaviť, aj keď som si zapamätal každé jedno písmeno.  Denis ostal nemilo prekvapený. Utrel si spotené dlane do svojich riflí.

,,Neviem o čom hovoríte pán profesor."

Znel asi tak presvedčivo ako môj pes, keď sa ma snaží presvedčiť, že to nebol on kto spravil obrovskú dieru v záhrade. Podišiel som k nemu a sadol si na lavicu, pri ktorej sedel. Tlmene som sa zasmial. Ale ani zďaleka nie priateľsky.

,,Buď mi to povieš alebo to zistím sám a ver mi, tá druhá možnosť by sa ti nepáčila, Denis."

Viem, že by som sa so študentom nemal rozprávať s takýmto tónom, ale tento rozmaznaný fagan ma vytáča od prvého dňa. Hlasno prehltol sliny a prikývol.

,,No viete.. Ide o jedného chalana, s ktorým.. No, s ktorým sa vyspala a ten od nej chytil chlamýdie či čo."

Cataleyu síce nepoznám až tak dobre, no som si istý, že to nie je ten typ človeka, ktorý by striedal partnera za partnerom.

,,Spýtam sa ťa niečo, Denis," Sám som bol prekvapený, s akým odporom vyslovujem jeho meno, ,,máš z Cataleyi pocit, že je to niekto, kto strieda partnerov jedného za druhým?"

Díval sa na mňa ako zronené šteňa. Ten chlapec asi celý život prechádzal s čistým štítom iba vďaka tomuto, ale ja to môžem kašlať. Mykol ramenami a ja som sa veľmi premáhal nutkaniu mu jednu uštedriť.

,,Vieš čo, vypadni. Dnes tvoj trest skončí predčasne, ale sprav si v učebnici cvičenia až do konca tretej lekcie inak máš FX. Dovidenia."

Ukázal som mu na dvere a čakal kým s tou jeho prekvapenou fasádou zmizne. Mal som sto chutí každého, kto sa čo i len trochu škaredo pozrie na Cataleyu zahrabať pod zem. Prebudila vo mne človeka, o ktorom som si myslel, že už neexistuje.

Pred trinástimi rokmi
Dával som malej Ellen do vlasov fialové a žlté sponky s kvetinkami na konci.

,,Vyzeráš ako lesná princezná, vieš o tom?"

Usmial som sa na ňu cez odraz v zrkadle. Úsmev mi opätovala a ja som sa ešte viac zaškeril, pretože jej vpredu chýbal jeden zub. Obopol som ju rukami a silno objal.

,,Tobyyyyy!!! Pusť má, púsť!"

Nariekala mi do uší, ale keď to bolo tak ťažké! Nedávno mala iba pár mesiacov a už má päť rokov! Uvoľnil som zovretie a upravil jej blonďavé pramienky vlasov, ktoré som jej trošku práve uvoľnil.

,,Stále nechápem, prečo sa ti páčia tieto farby."

Zaškúlil som po tých jej sponkách, ktoré si pred dvoma týždňami vyžobronila. Síce ma stáli viac ako som čakal, ale pre svoju malú sestričku by som dal všetko. Aj keď to bolo čoraz ťažšie, najmä po tom, čo pred polrokom zomrel otec a ja som musel odísť zo školy a začať robiť, aby som pomohol mame s domácnosťou. Všetok majetok som vraj zdedil ja, no dostaneme sa k nim až keď dovŕšim plnoletosť. Keď som nerobil, tak som sa snažil Ellen zaneprázdniť, aby zabudla na to, že tu s nami už ten parchant nie je.

,,Lebo sú iné. Všetky ostatné dievčatá majú ružové, tak ja chcem fialovú a žltú!!!"

Ešte raz som sa pozrel na jej pastelovo fialovú a žltú sponku a pokrútil hlavou.

,,Máš pravdu. Páči sa mi, že chceš byť jedinečná, lebo si. Rozumieš Eli? Si jedinečná!"

Otočila sa ku mne a znovu sa usmiala. Úsmev jej siahal až k ušiam.

,,A ty si ten najlepší braček!"

Skríkla tak hlasno, akoby to chcela povedať celému svetu a mňa z toho zahrialo pri srdci. Tento poklad si budem strážiť, navždy.

Posadil som sa z tej bolestivej spomienky, ktorá sa mi vynorila z ničoho nič.

,,Ellen.." Šepol som a zatlačil všetku tú bolesť do úzadia.

Ahojte drahí čitatelia,
mrzí ma, že nová časť vychádza po toľkom čase, ale žiaľ, pokazil sa mi notbuk a ja som to nemala zálohované. Už ho mám opravený a všetko je v poriadku. Ďakujem za trpezlivosť.
S láskou,
Diana.