Nechcená princezná

XIV.

„Ani ja ho nemám rád, ale ty už vieš, prečo som to všetko urobil." Posadil sa na stoličku a vydýchol si. Začal si upravovať zošity a vyzerali by dokonalo, pokiaľ by jeden nemal otočený. Pokrútila som hlavou a strčila ruky do vreciek.

„Ja ti za to ďakujem, ale od vtedy sa necítim ako..." zamyslela som sa na chvíľu, pretože som lapala po tom ľahkom slovíčku, ktoré sa mi stále akosi vyšmyklo. „Už sa necítim ako ja. Už sa tak ani nedokážem cítiť." Iba pri tebe, dodala som v duchu a smutne sa pousmiala.

„Chápem ťa. Poznám ten pocit." Zamyslene hľadel na lavici a čosi šepkal. Nerozumela som mu, ale usmiala som sa.

Zazvonilo, no namiesto učiteľky vpochodovala do našej triedy naša triedna kávová učiteľka s hrdým úsmevom.

„Deti moje milované. Zajtra ideme na výlet do New Yorku na exkurziu v Múzeu Slobody. Zajtra mi prinesiete každý päť dolárov, zvyšok nám zaplatí škola. Pekné, však? Povedzte rodičom, že do piatej sme naspäť," usmiala sa a odišla. Proste zmizla bez pozdravu.

„Priprav sa na veľmi poučný moderný a kvalitný výlet." Celý čas som naznačovala úvodzovky a smiala sa.

„Hej viem. Všetko sa naučíš v škole, keď chodíš na poriadne kvalitnú školu. Už som tam bol," poznamenal neprítomne.

„Stalo sa niečo?" Nesnažila som sa skrývať prekvapenie v hlase. Prekvapenie z toho, že je zrazu taký zosmutnelý.

„Nemôžem tam ísť. Naskakuje mi husia koža len keď na to pomyslím, Veronica. Čo sa stane tam? Dostanem infarkt?"

Štuchla som Chrisa do ruky a povzbudivo sa usmiala. „Budem tam s tebou. Keď chceš, môžeš u nás dnes prespať. Budeme spolu a možno sa ti už nebudú snívať tie nočné mory."

„Ideš na to prirýchlo, nie?"

Otvorila som ústa dokorán, že z nich vyjde nejaký protest, ale nič.

„Budem spať na zemi," uškrnul sa a neveriacky krútil hlavou. „Len aby si tvoja mama nemyslela, že už nie si panna," zasmial sa. Jeho nálada sa viditeľne zlepšila.

„Moja mama odcestovala znova na týždeň do Kanady. Zas idú riešiť ten istý prípad. Asi z nej umriem," vysvetlila som mu a zjavne zničila všetky jeho obavy. „Len aby si Sonja niečo nemyslela," dodala som.

„Si tá najšialenejšia baba na svete, Veronica Riddle."

„Zoe," šepla som, pretože zabudol na jedno meno. Aj keď sa mi nepáči.

„Prosím?" opýtal sa zmätene.

„Tak sa volám," vydýchla som. Zjavne som mu to nepovedala.

„Počkaj, ty sa nevoláš Veronica?" Vyzeral ešte viac zmätene ako pred chvíľou.

„Preboha, volám sa Veronica! Zoe je moje druhé meno."

Učiteľka biológie nie a nie prísť. Možno sa na nás znova vykričí, že sme to neboli nahlásiť na vrátnici.

„Nechceš mi porozprávať o tých snoch?" Zjavne som našla jeho Achillovu pätu. Z jeho tváre sa zrazu nedalo čítať. Okrem toho, že na mňa upieral pohľad bez emócií, som nevidela nič. Hľadela som do jeho zelených očí, no nezlomilo ho to.

„Žiješ?"

Nič. Bol ticho. Zľakla som sa a okamžite mu zamávala rukou pred očami. Nič. Začala som prepadávať panike. On si zo mňa nerobil srandu, to by som hneď zistila. Priložila som mu ruku k nosu a vydýchla si. Aspoň, že žije.

Neostávalo mi nič iné. Zabodla som pohľad do zeme a moja ruka zasvišťala vzduchom. Na chvíľu. Potom všetko stíchlo a mňa naplo. Moja dlaň nepristála na Christopherovom líci. Ktosi ju chytil a ešte stále ju pridržiaval na lavici.