Stay With Me

42. Chapter♦ Ospravedlnenie

"Ja teba tiež, poklad môj." perami sa obtrela o moje líce. Za iných okolností by som sa na ňu asi zamračil, ale keď som len s ňou, som tým malých chlapcom, ktorému to nevadilo. A doteraz mi to vlastne nevadí.

"Už si bol za Charlotte?" spýtala sa ma.

"Musím ju vidieť, mami. Musím ísť za ňou." Zrazu som zo seba vydal, pričom som okamžite bol na nohách. Nemohol som dostať Charlotte z hlavy, musel som byť pri nej. Chcel som ju držať a ubezpečiť sa, že neplače. Že sa usmieva, pretože som ju pobozkal. Musel som mať istotu, že je moja. Túžil som po nej.

Charlotte

Pomaly som stúpala po schodoch hore a mierila si to do svojej izby. Mala som chuť ísť skontrolovať, či je môj brat doma, ale nechcela som zobudiť tetu Grace, ktorej dvere boli pootvoreného. Siahla som po kľúče a otvorila dvere, ktoré som za sebou zavrela, hneď ako som vošla dnu.

"Ach," vydýchla som hlasno a chrbtom sa oprela o dvere sa mnou, stále s rukou na kľučke. Ten Harold ma raz zabije alebo moju smrť aspoň spôsobí.

Som z neho taká vykoľajená. Už neviem, čo mám robiť. Ako keby ma preklial a teraz musím znášať všetko, čo mi robí. Najhoršie na tom je, že bez neho to už nejde. Nič mi nedáva zmysel, ak sa to netýka jeho, ak so mnou nie je on. Som v tom tak sakramentsky hlboko a vôbec sa tomu nebránim.

Ale ten strach, tá tajomná tmavá farba, ktorá sa dnes objavila v jeho očiach. Vystrašilo ma to, naozaj ma to vystrašilo a ja som sa toho bála. Lenže vžiť sa do jeho kože, tak by som to urobila aj ja. Vykričala by som mu všetko do tváre a začala ľutovať dňa, kedy sme sa spoznali. Ale on ma do kelu neposlal. Dokonca podľahol a bol to zase môj starostlivý Harry. Ten, na ktorom sa pomaly stávam závislá.

Zatriasla som hlavounad svojím stupídnym úsmevom, ktorý hral na mojich perách, a zobrala si suché oblečenie, s ktorým som vošla do kúpeľne. Bola som celá premočená do nitky a pomaly som sa začínala triasť, pretože moje mokré oblečenie mi prinášalo len chladný pocit.

Vyzlečená som vošla pod sprchu a pustila teplú vodu. Konečne som ma opustil pocit chladu a pri tom pocite, ako ma horúca voda prvé sekundy páli, som privrela oči. Po umytí som vyšla von a zbalila sa do hebkej osušky. Keď som sa usušila, obliekla som sa do pyžama, a keď som po sebe upratala, vyšla som z kúpeľne.

Keď som otvorila dvere, pohltila ma tma, ktorá vládla v mojej izbe. Ledva som dovidela, kde čo je. Jediné svetlo poskytovalo svetlo z kúpeľne, ktorej dvere boli stále otvorené.

Spozornela som, keď som zbadala, že je balkónové okno otvorené a následne si všimla siluetu, ktorá sedela na mojom kresle. Vyvalila som oči v strachu, no keď som sa lepšie zapozerala, spoznala som, kto to je.

"Panebože! Harry, vystrašil si ma." ohriakla som ho, pristupujúc k nemu bližšie. Mlčal však a tak som sa zamračila a prístupila k nemu ešte bližšie.

Nečakane sa však jeho ruka natiahla po tú moju a ja som sa ocitla natlačená na jeho mohutnú hruď, zatiaľ čo sa mi on zapozeral do očí. Tá zelená v jeho očiach. To, ako sa na mňa pozeral - vystrašilo ma to. Lenže nie v tom zlom zmysle. Vystrašilo ma to v tom zmysle, že sa mi rýchlejšie rozbúchalo srdce zo strachu o neho.

"Plakal si?" odvážila som sa spýtať, moja ruka pohladila jeho tvár, pričom sa tá jeho voľná okamžite umiestnila na tej moje, silnejšie ju tlačiac k svojej tváry.

"Ospravedlňujem sa ti. Mrzí ma všetko, čo som urobil. Všetko, kvôli čomu si plakala." po jeho slovách som ostala prekvapene na neho pozerať, až kým sa jeho pery neprilepili na tie moje. Nežné a náruživo sa obtieral perami o tie moje a ja som neodolala a začala spolupracovať. "Odpusť mi, že som na teba kričal. Prepáč mi to. Odpusť, že si kvôli mne musela plakať." vdychoval mi slová rovno do mojich úst. Šepkal ich k mojim perám a ja som si ho tlačila viac k sebe. Zmätená z toho, čo tu robí. Zmätená z toho, čo hovorí. A ohúrená tým, čo jeho slová znamenajú.

"Bol si rozrušený, ja to chapem. Prosím, netráp sa pre to." snažila som sa ho upokojiť, keď som sa od neho dotiahla a slová mu šepkala. Pozrel sa mi do očí, ktoré následne zavrel a nakoniec ma uväznil v objatí.

"Nemôžem to dostať s hlavy. Stále mám tú forku pred očami." zamrmlal mi do krku. Toto som nechcela, nechcela som, aby sa takto cítil.

"Toto presne som cítila, keď som ťa vtedy videla s Bellou." nedalo mi to a musela som to povedať. Mňa to zožieralo tiež, ale chcel, aby som mu dôveroval a ja som to urobila.

"Prosím, nebavme sa o tomto." povedal, pričom ma objal. Odtiahla som sa od neho, jeho ruky ťažko uvoľnili moje telo z jeho zovretia.

"Dobre. Prečo si vlastne tu?" utrúsila som a pritom mu pozerala do tvare. Ako keby zaváhal a prv ako mi odpovedal, pohľadom spočinul na našich spojených rukách, ktoré som si až v tom momente všimla.

"Chcel som sa ti ospravedlniť a uistiť sa, že si v poriadku. A že neplačeš..." poslednú vetu zašepkal a prstami skúmal tie moje. Povzdychla som si nad tým a malý úsmev sa mi zjavil na perách.

"Som v poriadku, Hazz," presvedčovala som ho, pričom som sa postavila na špičky a vtisla mu bozk na krk. Jeho ruky sa opäť ocitli na mojich bokoch a zase som sa ocitla v jeho objatí. V ticho objatí, v ktorom som cítila niečo, čo neviem ani sama pomenovať. Stisla som mu ramená, keď som ucítila jeho pery na mojom krku.

"Máš takú studenú pokožku." mrmlal počas toho, ako sa mi perami obtieral o krk. "Ten dážď sa ti dostal až pod kožu." pokračoval v bozkoch, az zašiel k môjmu uchu, za ktoré mi dal bozk po ktorom sa mi sa mi tvárou zaboril do vlasov. "Môžem tu dnes ostať?" zamrmlal mi do vlasov.

"Samozrejme." bezmyšlienkovite som povedala. Nikam by som ho teraz nepustila. Uvoľnil naše objatie a chytil ma za ruku. Ťahal ma za sebou k balkónu, ktorý zatvoril a potom sa so mnou vydal k posteli, do ktorej sme si obaja ľahli, po tom, čo som mu to navrhla.

"Poď bližšie," zachraplel, rukou si ma držiac za bok.

"Prečo?" spýtala som s malým úsmevom na tvári.

"Iba tak, chcem si ťa užiť." uškrnul sa. Konečne sa aspoň nejakým spôsobom usmial.

"Dobre teda." mykla som ramenami a ľahla si k nemu bližšie. "Lepšie?" nadvihla som obočie. Neodpovedal mi, jeho úškrn zmizol z jeho tváre a zase sa na mňa zapozeral svojím neutrálnym pohľadom.

"Keby som mohol, povedal by som ti toho toľko." chrapľavo zamumlal, pričom mi z tváre odstránil neposlušné pramene vlasov.

"Tak mi to povedz." zašepkala som.

"Nedokážem to." zakrútil hlavou. Musí ho niečo trápiť. Niečo veľmi vážne a nechce mi to povedať. Zívla som a viac sa pritulila k Harrymu.

"Ak nechceš, nemusíš. Aj tak ťa mám rada." utrúsila som unavene. Harry si ma k sebe privinul ešte bližšie, pričom som si hlavu oprela o jeho hruď.

"Som taký unavený." vydýchol mi do krku.

"Tak spi, ja nikam nejdem."

"Ja viem, že nie." pobozkal ma do vlasov.

"A ty tiež nikam nájdeš. Už žiaden New York." zabručala som so zavretými očami.

"Charlotte," ozval sa Harry po niekoľkých minútach.

"Hm?" zahmkala som a zodvihla k nemu hlavu.

"Zbožňujem ťa." pošepkal a mľaskavo ma pobozkal. Usmiala som sa ako blázon a zase si hlavu položila na jeho hruď.

_________________________________________

Poznámka autora:

Nebudem sa tu vyjadrovať k sebe, ja viem, že som nepridala asi 4-5 mesiacov možno aj viac, ale ja idem dole vodou, so :/

Možno sa tu vyskytli nezmyselné vety a slova a nedávalo to zmysel, ale ja som to chcela rýchlo napísať a pridať...

Dúfam, že mi ostali ešte nejaké čitateľky a bola by som neskutočne rada, keby ste to okomentovali a dali Vote, aby som vedela, že to ešte niekto číta

Ďakujem ❤❤😍

Vote&Comment

-Rossalin ♡