Don't leave me [Ereri,SK]

Don't leave me

„A-Ale teraz nechcem povedať, že nie som šťastný za možnosť žiť. Spoznal som veľa dobrých ľudí, spoznal som Vás. Už len kvôli tomu sa oplatilo žiť v tomto krutom svete. Ale čo ľutujem asi najväčšmi je ... že som nemohol zomrieť ako pravý vojak, čo obetoval život za ľudstvo, čo mal zomrieť po boku svojho Kapitána. J-Ja ...." hlas sa mi už úplne zlomil, slzy sa vo veľkom množstve valili po mojich tvárach až nakoniec dopadali na jeho zakrvavenú košeľu.

Nemal som viac síl rozprávať, viac síl žiť. Predstava, že už tu nie je a je to len a len moja vina ma zabíjala. Doslova akoby spolu s ním mizol i kus môjho bytia, o ktorý som tak veľmi nechcel nikdy prísť.

A tu náhle ... som ucítil drobné pohnutie. Nepatrný pohyb jeho malíčka, ktorý akoby ukazoval jeho vôľu žiť. Okamžite som si jeho ruku pritisol na ústa a znovu ju pevnejšie stisol. V očiach sa mi zjavilo drobné svetielko nádeje, ktoré ale po chvíli opäť vyhaslo. Oči som len privrel a snažiac presvedčiť sám seba, že prežije som mu po nej opatrne prešiel perami. Bol to jemný, ba dokonca nepatrný dotyk, lenže on ho cítil, musel ... Aspoň takto mi povedal, že je ešte stále nažive, tu so mnou, že všetko počul ... Vždy kládol potreby ostatných pred tie jeho, vždy myslel najskôr na iných. A práve preto to dopadlo takto. Keby ma nechal tomu titánovi, keby sa ....

„ ....-n"

Moje oči sa prudko otvorili a upriamili všetku pozornosť na osobu ležiacu predo mnou bez známky pohybu. Keby som pred chvíľou nepocítil to drobné myknutie, myslel by som si, že sa mi toto len zdalo. Lenže ... on tu ešte stále bol. Ešte bojoval, premáhal sa, aby tu so mnou mohol ostať o niečo dlhšie. Jedno jeho viečko bolo pootvorené, lenže rýchle šťastie a radosť vzápätí nahradil ešte väčší smútok, pretože koniec sa nenávratne blížil a ja som tomu nemal ako zabrániť. Ten jeho pohľad ... akoby sa snažil povedať milión slov, ktoré jeho hrdlo vysloviť nedokázalo. Zračilo sa tam tak veľa pocitov, že to snáď ani rozoznať nebolo možné. Naliehanie, že nemá veľa času a prosba, aby som tomu pochopil. Bolesť, výčitky, starosť ... Dokonca ešte aj v takejto situácií sa o mňa bojí. Prečo ... mal by ma nenávidieť, pohŕdať mnou a nie sa tu o mňa ... báť. To skôr on potrebuje pomoc, ja som vlastne v poriadku a to len vďaka nemu, potrebuje ...

„Je mi to vážne ľúto. P-Prepáčte ..." hlas sa mi zlomil, zatiaľ čo som si jeho ruku naďalej tisol k perám. Chcel som mu toho ešte toľko povedať, lenže čas vypršal a ja nemám ako ho vrátiť späť. Už mu nemám ako povedať tie slová, ktoré som si nechával tak dlhú dobu pre seba, slová plné toho hrejivého pocitu. Lenže keď mu ich nepoviem teraz, tak nikdy. Už nikdy viac sa mi tá možnosť nenaskytne, už nikdy viac ....

Rýchlo som uprel svoje oči na jeho tvár dúfajúc, že tie slová pochopí, že ma za ne neodsúdi, ale vlastne prečo nie. Je mi jedno či sa mu zhnusím, hlavne mu to musím povedať dokiaľ je čas. Lenže ... jeho pohľad sa už neupieral na mňa ... hľadel na niečo neurčité, niečo, čo ja nie som schopný vidieť. Spoločne s mojou nádejou aj iskra v jeho očiach zmizla úplne a zanechala ich tak prázdne, bez života. Ten lesk, to odhodlanie, čo ma vtedy zachránilo bolo náhle preč a s tým všetkým moje telo zachvátila obrovská bolesť nazývaná žiaľ.

Už nezáležalo koľkokrát naňho zakričím, nikdy sa neozve, už nikdy nezačujem ten jeho krásny hlas, čo mi vždy vykúzlil úsmev na perách, už nikdy nebudem môcť stáť po jeho boku, už nikdy mu nebudem schopný povedať tie slová ... Z mojich očí sa začali valiť prúdy sĺz odzrkadľujúc moju bolesť, ktorá sa ani slovami nedokázala opísať.

Neviem ani koľko som tam pri ňom kľačal, v krvi a zime, no keď sa moje oči konečne otvorili a slzy na chvíľu ustali, jeho teplota už poklesla. Oči vypustili ešte posledné dve slzy pri pohľade na jeho pokojnú nehybnú tvár a znovu sa zavreli. Ruka bola pomaly nútená pustiť tú jeho. Nemal som viac čo preňho urobiť ... tak som mu len pustil látku, ktorá už tam bola zbytočne a svoju úlohu nesplnila. Ešte poslednýkrát som sa mu pozrel do očí vediac, že teraz konečne môže vidieť veci mne neznáme, no lepšie. Pomaly som mu prstami privrel viečka.

Zvláštne. Vyzerá tak ... pokojne. Úplne akoby spal. Určite práve sníva svoj krásny sen, plný len dobrých vecí, ktoré sa mu v tomto svete vyhýbali oblúkom. Konečne môže byť ... šťastný. Ešte pred tým, než som vstal a opustil tak jeho bezvládne telo, som mu venoval letmý bozk na čelo.

„Maj krásne sny" pošeptal som a vydal sa preč.

Už nebol dôvod ďalej prelievať slzy, nič by sa tým nezmenilo. Už je zbytočné hovoriť niečo viac. Teraz mi už ostávala len jedna vec, ktorú musím urobiť. Nebojte sa, znovu Vás nesklamem. Budem bojovať do posledného dychu a nikdy sa nevzdám, presne tak ako Vy. A raz, keď sa stretneme sa Vám nebudem báť pozrieť do očí. Znovu rovnaké chyby neurobím, nenechám nikoho ďalšieho zomrieť. Nenechám Vašu obeť prísť nazmar, to sľubujem.