Medzi láskou a nenávisťou

30.kapitola

,,Tak napríklad o tých náramkoch na rukách. Nikdy si ich nedávaš z ruky dole. Prečo sú také dôležité pre teba???"

Po jeho otázke som si podvedome na ne siahla. No nie je to tak, ako to on pochopil. Nosím ich len z jediného dôvodu. ,,Tie náramky sú bezcenné. Kúpila som si ich na jednej benefičnej akcii v Amerike. Zle si to však pochopil. Nenosím ich preto, lebo znamenajú pre mňa niečo viac. Nosím ich preto, aby zamaskovali moje spomienky."

Nadvihol obe obočia, lebo asi neporozumel, čo som sa mu snažila naznačiť. Možno si myslí, že hovorím zcesty, ale zrejme to pochopí až vtedy, keď mu to ukážem.

Ladným a pomalým pohybom si sviekám náramky. Pekne pomaly. Jeden po druhom, až pokým ich všetky nedám dole. Ruky som mu predložila pred seba, nech si obzrie jazvy na mojich zápästiach. Jazvy, ktoré tak dlho skrývam a ešte dlhšie sa snažím na ne zabudnúť, ale vždy príde niečo, čo mi ich zas a znova pripomenie. Moja minulosť ma drží silno za ruku a silou mocou sa ma nechce pustiť.

Skúmavo si prezerá moje rany na rukách. Nie sú nejako extra odpudivé, len hlboko zaryté na koži. Ešte že som vymyslela tú fintu, inak by si asi všetci mysleli, že mám samovražedné sklony.  Oči  má vypúlené a ústa otvorené. Jemne mi prstami prechádza po jazvách, ale nechápavý a zhrozený výraz sa mu z tváre stále nevytráca. ,,Tak a teraz už vieš prečo..."

Zdvihnutím hlavy zareagoval na môj hlas a pozrel sa mi do očí. V očiach som mu čítala porozumenie, ale hlavne ľútosť a hnev. Sklenené oči nenechali chladným ani mňa. ,,To čo sa ti stalo??? Kto ti to preboha urobil???" Rozhadzoval rukami. ,,Zabijem toho človeka, zabijem. Sviniara jedného."

Ruky som si prekrížila na prsiach ako môj obranný reflex, aby som mu objasnila situáciu. ,,Neviem, kto mi to urobil..." Dívala som sa do zeme. ,,Ako to že nevieš??? Na také niečo sa nezabúda... Už nekry toho človeka. Je to niekto z rodiny???" ,,Čo z rodiny??? To ti ako napadlo. Moji rodičia by mi to nikdy neurobili... Neviem to preto, lebo ten chlap mal na hlave kuklu." Bez slov na mňa hľadel.

,,Áno. Dobre si sa dovtípil. Uniesli ma... A vtedy sa to stalo. Tie jazvy sú od povrazu, s ktorým mi silno priviazali obe ruky." Nedokázala som sa mu dívať do očí. ,,Preboha, Miuška. Čo si si musela vytrpieť..." Pritiahol si ma k sebe. Hlavu som si oprela o jeho rameno a rukou mi upokojúco hladil pramienky vlasov na hlave.

,,Ale vieš, že... Prečo práve teba???" Utrela som si začínajúce stekajúce slzy, ktoré mi kropili tvár. ,,Jasné, že viem. Keď chce niekto od bohatého podnikateľa, ktorý má rodinu, vytĺcť kopu prachov, tak čo asi urobí???" ,,Unesie mu niekoho z rodiny." Odpovedal na moju otázku. ,,Presne tak. Rozhodli sa, že ho cezo mňa prinútia, lebo svoju dcéru nadovšetko ľúbil a urobil by pre ňu čokoľvek. Použili jeho najväčšiu slabinu, lebo vedeli, že len takýmto spôsobom ich od neho vymámia. A mali pravdu..."

,,Koľko si bola v zajatí???" ,,Sama neviem. Tipujem deň alebo dva, ale pre mňa to boli najhoršie a najdlhšie dni v mojom živote..." ,,Toto je ten incident, pri ktorom tvoj otec zomrel???" Bez slova som prikývla. ,,Už chápem, prečo je rodina tvoja citlivá téma. Už je mi všetko jasné..." ,,Tak ti muselo aj dôjsť, že ja môžem za jeho smrť." ,,Čo to vravíš???"

Chytil ma oboma rukami za plecia a prinútil ma pozerať sa mu priamo do očí. ,,Čo na tom nechápeš. Zomrel kvôli mne. Keby nešiel za mňa vyplatiť výkupné, tak by tu ešte určite žil..." Slzy sa mi rozkotúľali po líci a nevedela som ich zastaviť. ,,Nehovor tak." Okrajom palca mi mi utrel stekajúce slzy. ,,Ty za to predsa nemôžeš. Za všetko môžu iba tí únoscovia. Nikto iný. Iba oni. Musíš sa prestať obviňovať z niečoho, za čo nemôžeš. A uvedomuješ si, že kebyže ťa nejde tvoj otec zachrániť, tak by si s veľkou pravdepodobnosťou nežila ty??? Chcel ťa zachrániť a to sa mu podarilo. A ja mu budem do smrti vďačný za jeho odvahu a čo pre teba urobil. Inak by sme sa nikdy nestretli..."

,,To je síce pekné, ale aj tak jedna časť zo mňa stále bude cítiť pocit viny a to neviem, či sa to niekedy zmení..."

,,Dúfam, že časom si uvedomíš, že to nie je tvoja vina... A polícia na tom ešte stále pracuje???" ,,Že vraj áno, ale stále sa nevie pohnúť z miesta. Kto vie, kde už sú tí kriminálnici. Určite na nejakom ostrovnom štáte, ktorý do našej krajiny nevydáva zločincov a užívajú si ockové peniaze niekde pod palmami. Ale keď polícia zistí, kde sa ukrývajú, tak ich ani Pán Boh nezachráni. Aj keby som ich ja sama mala dovliecť na políciu. To mi ver. Určite to len tak nenechám a zaplatia mi za to. Raz určite."

,,Ale vieš, že nenávisť a pomsta nič nevyriešia." ,,Ja viem, ale nebudem mať pokoja, pokým nebudú za mrežami. Chcem, aby si odpykali, čo spravili mne aj ockovi."

Viem. Nepovedala som mu všetko. Jednu dôležitú vec som mu zatajila. Čo mi tí sviniari urobili. O znásilnení.

Raz mu chcem povedať celú verziu príbehu, ale až neskôr, lebo by som to nezvládla a jemu by to tiež nebolo ľahostajné. Takéto niečo pohne aj so silným človekom. Len pevne verím, že ma potom nevykopne zo svojho života ako obyčajnú handru...

Dúfam, že sa časť znovu páčila. V dnešnej časti nám odkryla svoje veľké tajomstvo Mia, nabudúce to bude Cagatay...

Ďakujem za všetko.

cmuk :)