Izba číslo 6 - William Gregory (1)

1.4K 100 8
                                    


Zvonec zavesený na vchodových dverách zacinkal. William Gregory, vlastník izby číslo 6, ktorá sa nachádzala na prízemí bývalého hotelového komplexu, a zároveň majiteľ malého hodinárstva, šibol pohľadom ku dverám. Stál v nich muž vyššej postavy. S dlhými hnedými vlasmi ťahajúcimi sa až kamsi pod plecia. Oblečený vo vetrovke tak čiernej ako jeho očné kúty. Chvíľu si Williama premeriaval pohľadom. A ten si myslel, že tajomne vyzerajúci chlapík pred ním zrejme zablúdil. Alebo len niečo hľadá. Keď sa však tajomný muž pohol z miesta a priblížil k pultu, William pochopil, že sa mýlil.

,,Pekný deň, pane," pozdravil ho ten čudák v čiernej bunde.

Až vo vzdialenosti necelého metra si William všimol, že má okolo očí červené kruhy.

,,Aj vám. Prajete si?" spýtal sa William, a dúfal, že toho zvláštneho chlapa rýchlo vybaví.

Veľké nástenného hodiny v tvare búdky začali zvoniť. Malá drevená kukučka osemkrát vykukla z dvierok hodín a osemkrát zaspievala. Osem hodín. Tou dobou mával William prestávku. Vždy o tom čase sa vybral von, do parku pred panelák, sadol si na opustenú lavičku a prečítal najnovšie noviny. Dnes však noviny budú musieť počkať, čím nebol práve dvakrát nadšený. Ale zákazník je zákazník.

,,Potreboval by som niečo opraviť," nahol sa k Williamovi ponad stôl neznámy muž.

Z dlane jeho ľavej ruky vytŕčali akési starodávne hodinky. William ani nemusel byť expert na históriu hodín, aby vedel, že tie hodiny už majú niečo za sebou. Pravdepodobne sú staršie ako oni dvaja dokopy.

,,Dlhšiu dobu nefungujú. Za iných okolností by som ich vymenil za nejaké nové, ale je to pamiatka od prarodičov. Iste ma chápete," prehovoril rázne.

,,Áno, samozrejme. Urobím, čo bude v mojich silách," vzal ich William do ruky.

,,Ďakujem, počul som, že ste vo svojom obore jedným z najlepších. Vraj viete opraviť každé jedny hodiny na svete. A nahradiť aj tú najnenahraditeľnejšiu súčiastku," premeriaval si ho úpenlivo.

William si ho tiež premeriaval. Ten chlap sa mu vôbec nepozdával. Na to, ako potichu a ľudsky rozprával, z neho vyžarovalo niečo tajomné a nekľudné. Niečo, z čoho sa Williamovi ježili všetky chĺpky na rukách. Ten kľudný výraz na jeho tvári, niečo s ním nebolo v poriadku. Akoby ani nebol pravý.

,,Hovorí sa o mne všeličo," pousmial sa na neho William a snažil sa zakryť svoje myšlienky.

Muž pred ním sa odmlčal.

Znovu sa ozval až pri vchodových dverách.

,,Zaplatím, nech bude cena akákoľvek. Hlavne ich opravte. Nič viac nežiadam," požiadal ho a vyparil sa skôr, než stihol William odpovedať.

Ihneď po jeho odchode sa William Gregory zapozeral na hodinky, ktoré teraz držal v rukách. Nebolo na nich nič špeciálne. Teda, až na fakt, že boli neuveriteľne staré. A nefungovali. Nech ich nastavoval akokoľvek, ručičky sa nepohli z miesta. Stále ukazovali ten istý čas. William si s tým hlavu nelámal, večer sa na to pozrie, teraz ho očakávala vytúžená prestávka.

Podišiel ku dverám. Otočil ceduľu s nápisom OTVORENÉ na ZATVORENÉ, zamkol za sebou a zišiel po schodoch. V tej tmavej chodbe si ani len nevšimol, že za ním niekto uteká. Samozrejme decká. Kto iný. Tie prekliate dvojičky, Wallsove, zanadával si v duchu, keď do neho jedna z malých dievčat nechtiac vrazila. Naháňali sa po chodbe s taškami, v ktorých mali knihy do školy. Nezbednice akési! Otec by ich mal naučiť slušnému správaniu.

IZBYWhere stories live. Discover now