Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

8. kapitola: Najzvláštnejšie okamihy

Malfoy vytreštil oči. "Ty si bola.... ale Umbrigeo..."

"Mám svoje cestičky," mávla som rukou. "Nenájdu ma."

"Uvedomuješ si že som prefekt?" opýtal sa s úškrnom. "Mohol by som tvojej fakulte strhnúť tisíc bodov a vyjednať ti školský trest u Filcha do konca roka."

Pokrčila som plecami. "A ja by som ti mohla vymazať pamäť, a znova ti polámať rebrá a nechať a ťa ležať na chodbe. Ale neurobím to, ak ako ty. Tak načo sa tým zaoberať?"

Vedel, že túto vojnu nevyhrá.

Zamračil sa ale nič nepovedal, tak som pokračovala ďalej. "Uvidela som ťa ležať na zemi, bol si hrozne nevládny. Cítila som tvoju bolesť."

Zamračil sa. "Cítila?"

"Som empatik," pokrčila som plecami. "Každopádne, nevládala by som ťa preniesť ani k najbližšej učebni, nieto na ošetrovňu, tak som sa premenila a pritiahla som ťa sem. Áno, som animágus." Rozhliadol sa po malej miestnosti.

"Chápem. Kde to vlastne sme?"opýtal sa.

"Nepoužívaná učebňa Štúdie muklov. Preto je tu ten klavír. Je muklovský."
Pozrel na mňa. Zapojila som empatiu. Strhol sa, keď zacítil mňa skúmajúcu jeho pocity. Cítil sa mierne zmätene, podráždene, ale aj zaujato.

"Prestaň," zašomral a zvalil sa na chrbát. Nechcela som mu ublížiť. Podišla som k nemu a kľakla si k pohovke tak ako predtým. Zodvihla som hlavu a stretla sa z strieborným pohľadom. Pevne ma sledoval, strhol sa keď som mu chytila pravé zápästie do ruky.

"Čo to robíš, humusáčka?" vyštekol. Nedala som najavo ako sa ma to dotklo. Položila som dva prsty na pulzný bod.

"Kontrolujem ti pulz, Malfoy. Je zrýchlený, trasieš sa a potíš. Si vyčerpaný z toho včerajšieho zranenia. Musím ťa ošetriť, či chceš alebo nie. Možno som chrabromilčanka, ale nie som hlúpa. Potrebuješ lekárske ošetrenie a ja sa už dva roky vzdelávam v čaromedicíne. Mohol by si ísť k Poppy, ale neviem ako by si vysvetlil zlomené rebro, opuch hlavy, pomliaždené pľúca a tú hnusnú ranu čo si mal na boku. Myslím si že pád zo schodov by ťažko prešiel." Uškrnula som sa a pozrela na neho.

"Dovoľte mi ťa ošetriť a o pár hodín môžeme zabudnúť že sme sa niekedy stretli, a že špinavé ruky humusáčky sa dotkli tvojho čistorvného tela."

Chvíľu na mňa zazeral a potom v kapitulujúcom geste rozhodil ruky.

"Fajn, Steinerová, môžeš ma vyšetriť. Ale dotýkaj sa ma čo najmenej, ak môžeš."
Pokrčila som plecami a pritiahla sa bližšie k pohovke. Z hrude som mu zložila deku a odhalila tak jeho bledú pokožku. Zložila som vlhké obklady, vymením ich za nové. Sledoval ma jeho studený pohľad. Pomaly som zoslala diagnostické kúzlo. Nad hruďou sa pomaly rozlialo svetlé modré svetlo, ľahučké ako vánok. Rukami som ho potiahla ďalej, až ku jeho panve. Na niektorých miestach slabo zažiarilo na červeno. Nespokojne som cmukla.

"Dopovedz mi koniec príbehu," povedal zrazu Malfoy.

Mrkla som na neho. Oči mal zatvorené a rysy tváre uvoľnené. Fajn.

"Keď sme sem prišli premenila som niekoľko lavíc na pohovky a ošetrila som ťa. Bolesť si pamätáš kôli čistiacemu kúzlu, Pulírexo. Použila som ju na vyčistenie tvojej rany. To kúzlo síce bodalo ale zbavil si sa špiny a vyhol si sa tak zápalu. Nechci vedieť ako si vrieskal, Malfoy, ale nakoniec si sa upokojil. Potom si ma požiadal aby som zahrala."

Spozornel. Napäl sa a tep sa mu zrýchlil.

"Zahrala?" opýtal sa priškrtene.

"Áno," kývla som hlavou. "Nehrala som už dlho, ale vtedy.... potešilo ma že som nezabudla. Bolo príjemné znova počuť zvuk kláves." Sentimentálne som sa usmiala a oprela sa o pohovku. Cítila som jeho jemnú pižmovú vôňu. Pozoroval ma. Zrušila som diagnostické kúzlo a vzdychla si. Zavrela som oči a hlavu si oprela o pohovku s miernym úsmevom na tvári.