Magic of dance (SK)

42. Kapitola

,,Prosím. Ja ich naozaj neviem," strach zmiešaný s čírou hrôzou sa mi prelieval žilami enormnou rýchlosťou. Viečka som pevne tlačila k sebe.

,,Klameš!" sykla mi do ucha, ,,rýchlo rozmýšľaj, lebo sa nasledujúcej minúty nedožiješ."

Neudržala som v sebe tichý vzlyk a za ním ďalší a ďalší. Nemalo zmysel namietať aj tak by tvrdila svoje. Beznádej som cítila na každom kúsku tela. Pľúca sa zbesilo nadychovali, akoby si chceli vychutnať ešte tých pár minút možno sekúnd kým to dokážu.

,,Dília, nerob to," moje uši zachytili známy upokojujúci hlas. S časti som sa uvoľnila, pôsobil na mňa ako sedatívum.

,,Otoč sa," prikázala. Poslúchla som ju, však akoby som mala aj na výber. Jeho oči boli stále čierne, tesáky mal mierne vysunuté a jeho tvár bola pofŕkaná krvou. Aj cez to všetko som v jeho očiach našla oporu a uistenie, že sa nič nestane. Tomu som nedokázala úplne veriť, kým mi Dília držala dýku pod krkom.

,,A prečo by som nemala, vaše veličenstvo?" sarkasticky sa zasmiala.

,,Boli sme kamaráti, Dília. Nebola si vždy takáto, nepamätáš si?" hovoril jej naliehavo, no popritom sa mi stále díval do očí, v ktorých sa nepochybne črtal strach.

,,Bola si pre mňa ako druhá sestra, Dília. Prosím, neubližuj jej a pusť ju za mnou. Ešte nie je neskoro, môžeš sa k nám vrátiť," presviedčal ju potichu.

,,Prečo by som mala. S Taurusom mi bude lepšie, keď vládu vášho rodu zvrhne. Budeme to mi čo budú vo svete najvyšší. Ak by sa tak nestalo, nikdy by som sa nedostala tam, kde je Alexander. A vieš aj prečo?" spýtala sa hystericky.

Austin pokrútil hlavou: ,,Na postavení nezáleží."

,, Nezáleží? A kto býva v zámku a kto v dome? Ha! Záleží a veľmi! Taurus sľúbil, že nebudú rozdiely medzi mužmi a ženami!"

,,Ale to nie sú ani teraz, Dília. Taurus klame." Austin pomaly začínal strácať trpezlivosť a zvyšoval hlas.

,,Že nie sú? A čo je potom to, že na trón musí nastúpiť, výhradne mužský dedič? A pravou rukou kráľa sú vždy len muži!" vyštekla a dýku posunula bližšie k môjmu hrdlu.

,,Na tom ti záleží! A čo životy, tie sú menej cenné ako postavenie?"

,,Všetky stratené životy sú pre dobrú vec," odsekla. Zrazu sa všetko zomlelo veľmi rýchlo. Cítila som štipľavú bolesť na krku. Austin sa po Dílií vrhol a tá ma odsotila na zem. Nemala som čas náraz dostatočne stlmiť rukami a narazila som na tvrdý kameň. Hlava sa mi točila a pred očami sa mi na pár sekúnd zahmlelo. I to stačilo aby sa mi vybavila spomienka, ktorú som si doteraz nepamätala.

,,Mami?" šepla som tichým hlasom. Nemohla som uveriť, že ju vidím. Veď odišla. Natiahla som k nej ruku. Ona ma ihneď zastavila.

,,Opatrne, zlatíčko," usmiala sa na mňa. Jej ruka mi nežne pohladila vlasy. Okolo pípali prístroje signalizujúce tep môjho srdca. Do mojej ruky viedla ihla s hadičkou, sťažka som prehltla.

,,Mami? Čo sa stalo?" opýtala som sa zo slzami na krajíčku. Voľnou rukou som nahmatala obväz na hlave a v nose infúziu.

,,Spadla si, Melanie," jemne ma pobozkala na čelo, tak ako to zvykne robiť Austin. Privrela som oči. ,,Ľúbim ťa," šepla.

,,Aj ja teba, mami," rozplakala som sa, ,,prosím, neodchádzaj už, zostaň s nami."

,,Ach, Melanie moja zlatá. To nejde, ale ešte chvíľku tu s tebou zostanem," usmiala sa na mňa.

,,A čo potom, mami. Uvidím, uvidím ťa ešte niekedy?" Stískala som jej prsty na ruke.

,,Dúfam, vieš čo dám ti niečo čo ti ma bude pripomínať. Pamätaj si, že nech sa stane čokoľvek, nikdy ťa neprestanem ľúbiť." Z krku si zvesila koženú šnúrku, na nej visel jednoduchý modrý prívesok v tvare motýlika. Prevliekla mi šnúrku cez hlavu.

,,Ďakujem. Aj ja dám niečo tebe. Aby si na mňa nezabudla." Veľmi ma prekvapilo, že som mala všetky svoje veci položené na stoličke. Rozhodla som sa neriešiť to. Vybrala som kľúče, vyvliekla som z nich malú húseničku na gumičke urobenú s drevených korálikov. Doma mám ešte jednu presne takú istú. Istý čas ma veľmi bavilo navliekať koráliky. Húsenička mala dokonca aj dve čiernobiele oči. Vsunula som ju mame do ruky. Pevne ju zovrela.

,,Na teba by som nikdy nezabudla, poklad môj," šepla som slzami v očiach.

,,Mami? Ako som sa sem vlastne dostala. Veď som spadla a naokolo nikto nebol, nie?"

,,Niečo ti poviem, ale ty to nikomu nesmieš vyzradiť dobre?" s podmienkou vystrčila prst.

,,Dobre," odsúhlasila som dychtivo.

,,Bol to kamarát tvojho brata," povedala tajomne.

,,Odkáž mu prosím, že mu ďakujem," usmiala som sa. Ona mi úsmev bez váhania opätovala.

,,Melanie, ja už budem musieť ísť. Budem dúfať, že sa ešte stretneme," smutne na ma pozrela.

,,Nie, mami. Neodchádzaj, prosím," rozplakala som sa.

,,Ľúbim ťa," šepla a zavrela za sebou dvere. Od tej doby som už nikomu nedovolila nazývať ma Melanie. Vtedy vo mňa tá Melanie akú vo mne videla mama zomrela. Odišla spolu s ňou. Od tej doby som pre všetkých Ela.