Bad News, Mate.|| Calum Hood [SLOVAK]

4. Beside you.

Domov som sa dostala po pol tretej ráno. Neviem, ako sme tam mohli byť tak dlho a dýchať ten zafajčený vzduch, ale jednoznačne to bola jedna z najlepších nocí zatiaľ. Ani neviem z akého dôvodu som pohľadom stále vyhľadávala dvoch chlapcov so širokým úsmevom, ktorí sú teraz bohužiaľ niekde v Anglicku. Potriasla som hlavou, aby som vyhnala myšlienku na nich z hlavy a zvalila sa cez operadlo na gauč. Dnes tu pravdepodobne spím.

*

Zobudila som sa na slabé mravčanie môjho telefónu. Vibroval niekde blízko mňa, a tak som rukou začala šmátrať okolo seba. Trochu ma bolela hlava zo včerajška, no bolo to vždy lepšie ako tú noc po Michaelovom odchode. Nakoniec som našla mobil zastrčený tam, kde sa opierka a samotný gauč spája. Pozrela som sa na blikajúci displej, na ktorom vypisovalo neznáme číslo. Skôr, ako som si uvedomila čo robím, potiahla som tlačidlo na prijatie hovoru.

„Tu Lottie Clifford, počúvam vás.“ ozvala som sa monotónne, ako vždy keď mi volajú pre ďalší preklad. Volajú mi z neznámych čísel niekedy aj skrytých, nuž som si na túto vetu až prirýchlo zvykla. Na druhej strane nastalo hrobové ticho. Ak si znova niekto strieľa a vyvoláva kadekomu asi vybuchnem.

„Haló? Počujeme sa?“ ozvala som sa ešte raz o niečo milšie, no nič sa nestalo. Naďalej pokračovalo ticho a mňa to začínalo znervózňovať. Nahnevane som zrušila hovor. Zase to boli tí malí zasrani, ktorí si na nete nájdu náhodné čísla a potom volajú ako zmyslov zabavení. Baví ich to, lebo sa tomu vždy smejú skôr, ako to položím. No títo boli akýsi vytrvalí a zaryto mlčali. Viem si predstaviť ich smiech teraz. Unavene som si pretrela oči a zamerala na cieľ po pravej strane. Kuchyňa-tabletka-voda-spať. Pozviechala som sa z gauča, vlasy si stiahla do drdolu a mŕtvolne prešla k linke.

CALUM

Sedeli sme na sedačke iba Mike a ja. Ashtona s Lukeom sme vyhodili z izby s dôvodom osobnej hygieny, i keď sme žiadnu osobnú hygienu neprevádzali. Čumeli sme spoločne na Michaelov mobil položený na stole a čakali kto sa prvý odváži vytočiť jej číslo. Obaja sme boli ale priveľký zbabelci, takže sme iba sledovali telefón na stole.

„Dobre, urobím to.“ ozval sa Mike a vzal si ho zo stola. „veď ma to nezabije.“ Spokojne som ho potľapkal po pleci. Ja by som to totižto nezvládol. Hryzie ma svedomie neustále viac a viac. Aká je možnosť, že to zdvihne, keď mu nezdvihla už dvakrát? Takmer nulová. Mike našiel jej číslo v kontaktoch, stlačil tlačidlo volať a dal hovor na hlasitý odposluch. Potom telefón vrátil naspäť do stredu stola. Zvonil nekonečne dlho a Mike bol už aj pripravený hovor položiť, keď sa ozval jej zamatový hlas.

„Tu Lottie Clifford, počúvam vás.“ srdce mi búchalo až niekde v krku, ruky sa mi potili a slzy od radosti sa predierali na povrch. Je to ona. Je to jej hlas, ktorý mi tak veľmi chýbal. Ani Mike, ani ja sme zo seba nevydali žiaden zvuk. Dokonca ani potom, ako hovor zavesila s tichým šomraním na dnešné deti. Usmial som sa, pretože jej hlas sa vôbec nezmenil. Viem, že mobily skresľujú, no bol to jej hlas presne taký, aký si pamätám. Pohľad som stočil k Michaelovi, ktorý ešte stále pozoroval telefón s otvorenými ústami. Akonáhle zacítil môj pohľad na sebe, otočil sa ku mne s malým úsmevom.

„Bola to ona.“ zvalil sa na mňa a chvíľu výskal od radosti. Oblapil som ho rukami, no i ja som nemal ďaleko k tomu, aby som si neposkočil. Viete, nepočul som ju takmer dva roky. No potom som si spomenul čo sa stalo v tú noc, kedy som ju počul naposledy a úsmev mi z tváre zmizol.

„Myslíš si, že ak by som ju prezvonil zavolala by naspäť?“ posadil sa rovno Mike so žiarivými očami. Chápal som jeho radosť, ktorú som avšak nemohol tak celkom zdieľať. Pokrčil som ramenami, ale to už môj milý kamarát bral mobil naspäť do rúk a zavolal. Nechal to na dve zvonenia pred tým než hovor rýchlo ukončil. S napätím sledoval teraz už čiernu obrazovku, kým nezačala blikať s menom jeho sestry.