Our Destiny

36.kapitola

,, Tak teraz sa z tejto postele ani nehneš!" - objal ma a položil si hlavu na moje rameno.
,, To ti nedovolím."

,, To ma chceš nechať hladnú?"- otočila som s hlavou k tej jeho.

,, Lenže ty si hladná stále. Takže teraz, v tejto chvíli, bude jedlo posledné načo pomyslíš."

,, Tak to si nemyslím." - a to bola veta ktorá ho donútila sa škodoradostne usmiať. Schmatol deku, objal moje telo pevnejšie a s mojim prekvapeným zajásaním sme sa ocitli pod ňou.

------

,, Máš všetko? "- počula som ako na mňa zvolal cez celý dom.

,, Neviem. Asi. "- zapochybovala som.

,, Tak si to skontroluj. Chcem ťa mať už doma. V mojej postely. "-vyhlásil a počula som jeho kroky smerujúce mojim smerom.

,, No jasne. Teraz budeš myslieť iba na to jedno? "-vzdychla som si a pošúchala si čelo.

,, Nebudem myslieť iba na to. Ale...pravdu povediac, to bude tvoriť prevažnú väčšinu mysle. "- objal ma zozadu a pobozkal ma na moju značku.
,, Bude ti ju treba obnoviť. "- radostne zapriadol a chytil si moje prsty do dlaní.

,, Radšej mi vezmi cestovnú tašku. "-pokrútila som hlavou.
,, Budeš robiť všetko, len nie to podstatné." - prudko som sa odtiahla, načo len zakňučal.
,, Tak šup." - mávla som mu s rukou a vzala do ruky posledné veci.

,, Rozkaz." - vzdychol si a už kráčal preč.

Moje veci už boli pobalené, len som pripravovala niečo na cestu. Predsa len to bude dlhá cesta, no keď už nás majú bolieť zadky, tak aspoň nech žalúdok netrpí.

------

,, No už siiii?!" - zatiahol cez dvere pri aute.

,, Heeej!" - skríkla som zatiaľ čo som hľadala kľúče aby som zamkla dvere.
,, Ináč na akom aute sa ide? "

,, Na tom v ktorom si prišla ty. Rolls Royce mám totiž omnoho radšej ako obyčajný Mercedes. Preto vôbec nechápem ako ťa mohlo napadnúť vziať jedno z mojich najdrahších áut." - rukami sa oprel o auto a pohladil ho po streche ako nejaké dieťa.

,, Bola som mimo. Takže zmlkni. Je v poriadku a nikde ani škriabnutie a to svoje druhé auto chceš tu len tak nechať?"

,, No a? Otec ho mal iba vo svojej zbierke, čiže mi nevadí ak by ho niekto ukradol." - mykol plecami a nasadol si do svojho pekného Rolls Roycu na sedadlo šoféra. Ja som si len vzdychla a do kufra, k svojej cestovnej taške, som položila jedlo. Napokon po zatvorení kufra, som si sadla hneď k nemu na sedadlo spolujazdca.

Zapla som si pás a hneď potom ako ma obdaril bozkom sme naštartovali motor a šli smerom na sever.

------

,, Nie si unavená? "- spýtal sa.

,, Nie...som v pohode."

Lož tak veľká ako myšlienka toho že Zem je plochá. Chce sa mi hrozne spať. Oči sa mi zatvárajú každou sekundou, viac a viac.

,, Nebude mi vadiť ak si pôjdeš ľahnúť. "

,, Sleduj cestu a neboj sa o mňa." - odsekla som a oprela si hlavu o okno.

Jeho odpoveďou bolo len vzdychnutie.

Jazdíme cez čierno čiernu tmu a to ma uspáva omnoho viac.

Zatvorila som oči s pokojným vzdychom, no z driemania ma vytrhlo škriekavé zvonenie. Aké nečakané!

,, Čo do p-papriky!"- začala som sa obzerať.

,, Upokoj sa. To je len môj mobil." - nadýchol sa a priložil si ho k uchu.
,, Vieš že je hlúpe, volať tesne pred polnocou!? "- unavene privrel oči.
,, No hovor..." - to bola veta po ktorej už nič nepovedal. Nastalo ticho ktoré napĺňalo len jeho silné stískanie volanta.

Po chvíľke len zložil mobil s úplne prázdnym pohľadom. Jednu ruku len bezvládne položil na opierku v strede sedadiel a ústa skrivil do smutnej krivky.

,, Brandon? Čo sa deje? "- chytila som si značku.

,, Moji ľudia sa vrátili. Pri-priniesli mamine telo." - prehrábol si vlasy.
,, Je už u nás...doma." - jeho tón je tak ťažký. Tak plný bolesti a smútku.

Smutne som sa mu pozrela na ruku a preplietla si prsty s tými jeho.

Nevedela som čo mu mám povedať. Ja som svoju mamu nepoznala, takže neviem čo mu mám upokojujúce odpovedať. No ak by zomrel niekto z mojej rodiny-otec či brat, tak plačem celý čas do vankúša. Vážne. Neviem si predstaviť aby som tú osobu viac nevidela.

Takže som mu len držala jeho dlaň v tej mojej a nepúšťala ju. Nemohla som. Bolí ma keď vidím ako sa trápi. Mám mu byť oporou, tak sa budem snažiť. Budem sa snažiť mu vyčariť úsmev na tvári a sľubujem, že už od neho viac nepôjdem preč. Nemôžem. Nejde to.

Ani som nezatvorila oči. Len som mu hladkala ruku a sledovala spolu s ním cestu a keď sme napokon dorazili tak som mu ju nepustila. Bolo na ňom jasné ako ju chce vidieť ale to som ešte nemohla dopustiť. Bol hrozne unavený a plus...už iba z toho ako sa mu triasol hlas pri dýchaní som nemohla dopustiť aby ju práve teraz videl. Musí si oddýchnuť a prejsť všetky myšlienky hlavou.

Musí. Aspoň na teraz.

Čiže som ho objala okolo pásu a pritiskla sa mu k telu, keď jeho chôdza bola až priveľmi rýchla.

,, Odpočiň si. "

,, Ale-"

,, Prosím. "- ostatní ktorý na nás už čakali v dome nám niesli veci do našej spálne.

Všade je tak ticho a tie pohľady sú tak pochmúrne.

,, Prosím." - šepla som mu ku krku a jeho tvár pritiskla k tej mojej.

Jeho odpoveďou bolo len jemné prikývnutie. Objal ma a svoje prsty si zaboril do mojich vlasov.

Takto sme stáli, kým som si nebola istá že jeho tep je o trošku lepší.

Napokon som ho viedla chodbami do našej spálne.

Celý čas sa len díva do zeme a tú druhú ruku, s ktorou ma nedrží za ruku, stláča v päsť a schováva ju vo vrecku.

Po našom dorazení do spálne a ostatných keď nám položili veci na podlahu a samozrejme odišli, tak sme sa obaja prezliekli do niečoho pohodlnejšieho a ľahli si do postele.

Celý čas ho hladkám a snažím sa zaspať spolu s ním. No...vyšlo nám to až o tri hodiny neskôr...