Slepý bojovník 1: Ako vidieť (Dokončené)

Kapitola XL.

~♢~

Napriek tomu, že sa Tao na hradby dostala veľmi rýchlo, zďaleka nebola medzi prvými. Väčší horlivci ako ona boli vždy rýchlejší. Rozhodne jej to nevadilo, akurát na dianie pod bránou nemala taký rozhľad. Avšak toľko, čo videla, jej úplne stačilo.

Gardisti pritiahli s novým baranidlom, ale hlavne s novými silami. Akiste generál rozhodol skončiť obliehanie čo najskôr a dopredu poslal viacej vojakov. O toľko viac, aby stav bitky okamžite naklonili na svoju stranu.

Krupobitie šípov padalo na obe strany a Tao sa doň s vervou zapojila. Strieľala jeden šíp za druhým v snahe vyrovnať sa presile Navarezčanov. Všetci naokolo sa pokúšali o to isté. Pešiaci sa snažili dopĺňať koše so šípmi, aby vyhoveli strelcom, ale nemohli im stačiť. Nie ak sa ich držal aspoň aký-taký pud sebazáchovy pred nepriateľskými strelami.

Tao sa neobzerala, keď zaznel tupý náraz baranidla na bránu. Jej šípy by na to miesto tak-ako-tak nedoleteli, mierila radšej na neubúdajúcich nepriateľov rovno pred sebou. Až keď sa údery ozývali s hrozivou pravidelnosťou, pozrela sa smerom k bráne. Prečo obrancovia niečo nerobia? Až vtedy si uvedomila, ako riedko v jej blízkosti padali nepriateľské šípy. Bolo to preto, že takmer všetky navarezské luky mierili na baštu pri bráne. Andalónčania nemali šancu ani strieľať naspäť, nieto ešte zohrievať smolu.

Keď sa ozvalo trúbenie rohov, vedela, že je zle. Výkriky, že v bráne je prasklina sa niesli ako ozvena po celých hradbách. Vedľa seba počula dakoho skríknuť, že musia niečo urobiť, ale v duchu sa na tom smiala. Celá ich nádej na víťazstvo ležala v pevnosti hradieb a prasknutá brána nevydrží ani do večera. Možno mali šancu, ak by sa im podarilo zavaliť bránu alebo ak by sa presunuli na vnútorné hradby. Ale vedela, že to by bol len zúfalý pokus o spásu. Zúfalý a beznádejný a celú túto jej prekryla tmavá chmárava šibeničného smiechu, ktorý si matne uvedomoval, že odtiaľto niet úniku. Umrú tu všetci a umrie aj ona, konečne zaplatí za svoje hriechy a hlavne za to, že ju neťažili.

Z luku púšťala ďalšie šípy, ďalšie a ďalšie. Výkriky a otrasy múrov a údery na bránu sa zlievali do akejsi podivnej hustej hmoty, ktorá sa omotávala okolo nej a privádzala ju do tranzu. Riadila sa iba svojím šiestym zmyslom. To, čo sa okolo nej v skutočnosti dialo, k nej prichádzalo ako z veľkej diaľky, pretože jej „ja" bolo hlboko ponorené do strieľania šípov.

Do skutočného sveta ju navrátilo až hrknutie od nejakého dôstojníka.

„Choď tiež," rozkázal jej. Zmätene sa obzerala a uvidela, ako veľká časť lukostrelcov zlieza z hradieb. Takže sa rozhodli opustiť vonkajšie hradby a skryť sa za vnútornými, pomyslela si. Brána na tom musí byť mizerne.

Keď Tao zliezla po tenkom rebríku, naskytol sa jej pohľad na zmenené medzihradbie. Všetci vojaci sa ponáhľali - mnohí si obliekali zbroj, tí, čo to už mali za sebou, brali všetko čo mohli a niesli to za vnútorné hradby. Ak nevydržali tie nové, vonkajšie, nie je možné, aby vydržali tieto, myslela si Tao, ale nahlas nič nepovedala. Radšej sa poobzerala, či niekde nablízku neuvidí Cidraya...

Našla ho veľmi rýchlo. Stál blízko miesta, kde spali a Tiras mu pomáhal s krúžkovou košeľou.

„Ako to vyzerá na hradbách?" spýtal sa, keď ich pozdravila.

„Zle. Vraj brána praskla."

„Nevieš koľko vydrží?"

„Naozaj netuším. Ale určite nie dlho, keď nám kázali ísť na druhé hradby..."

Cidrayo mlčky prikývol. Neprivolal to on? Hlúposť! No mohol si to hovoriť koľkokrát chcel, ten neblahý pocit nie a nie zmiznúť...

„My sa tam tiež máme presunúť," poznamenal Tiras, „ale až keď nám dajú príkaz. Zatiaľ máme čakať tu. Velitelia to majú určite vymyslené tak, aby nevznikol zbytočný chaos. Asi by si mala už ísť, nie?"

„Uhm... Dávajte na seba pozor."

„Ty tiež."

Po niekoľkých krokoch sa obzrela. Cidrayo si na opasok pripevňoval Dračí tieň a na jeho bielej tunike svietili tri rebelské meče. Zovrelo jej hrdlo. Prečo? Otočila sa a išla ďalej.

Prejsť z jedných hradieb na druhé trvá celkom dlho. Hlavne ak sa napriek pokusom veliteľov o zachovanie poriadku všade tlačilo množstvo vojakov. Čím bližšie boli hradby, tým ich bolo viac. Keď bola len pár krokov od nateraz otvorenej Šibeničnej brány, trúby zahlásili poplach nástojčivejšie ako doteraz. Ako na povel, všetci naokolo sa rozbehli, nemilosrdne si lakťami prebíjajúc cestu. Dav Tao pretlačil až dnu, odkiaľ sa po úzkom schodisku v bašte brány ponáhľala na ochodzu, kde už stálo veľa lukostrelcov. Pretláčala sa medzi nimi, kým nenašla voľné miesto s dobrým výhľadom.

Videla, ako z Obchodnej brány odfrkávajú kusy dreva, ako sa celá pod údermi napína a ako sa napokon rozletela dokorán pod tlakom baranidla rozmetajúc so sebou i železnú mrežu. Baranidlo cúvlo a okolo neho sa dnu začal valiť prúd nepriateľov, ktorý sa prudko zrazil s čakajúcimi Andalónčanmi. V tom istom momente počula škrípanie kolies a príhodne pomenovaná Šibeničná brána sa zavrela, ponechajúc všetkých vojakov v medzihradbí samých na seba. Tao oblialo temné poznanie, že Cidrayo je medzi nimi.