[UN]FAIR GAME- h.t. /sk/

-46-

Ani sa na mňa nepozrel.
Možno ho to stálo veľké sebazapretie, a možno nie. Možno, že sa už cez to preniesol a je mu to jedno. Koniec koncov bola som očividne iba ďalšia do zbierky.

,,Si v pohode?" Opýtala sa Lauren a natiahla sa cez stôl aby mi chytila ruku.

,,Hej, jasné. Úplne v pohode" povedala som a usmiala sa. Nútene najviac na celom svete, ale usmiala. Už som o ňom naďalej nechcela premýšľať. Musím sa cez to jednoducho preniesť tak ako on. Je jeho a iba jeho chyba, že sme sa rozišli.

Pozrela som na moje obtiahnuté, sivé šaty svetrovej látky, ktoré mi dokonale obťahovali trup a potom sa rozchádzali od tela. Skvele mi zvýrazňovali ženské krivky a oblapovali mi aj krk bielym limecom. Bola som rada, že som sa aspoň dobre obliekla. Boli decentné, krátke a zároveň vhodné do školy..

,,Odkiaľ máš tie šaty?" Opýtala sa Sarah, očividne preto aby odpútala moju pozornosť.

,,Oh, to je Tommy Hilfiger" povedala som a opäť si spomenula na Patricka. Tommy je poriadne drahá značka, no on od neho mal naozaj veľa vecí. Jeansy, mikiny, zimné bundy, tričká, rifľové bundy. Tú značku milujem tiež, má veci kvalitné a krásne preto si od nich taktiež kupujem kúsky. Jedna z mála vecí, ktoré máme spoločné.

,,Sú prekrásne" pochválila ma Sarah ,,a ty v nich máš úplne super postavu" povedala a premerala si ma.

,,Ďakujem" povedala som no bola to momentálne vec, ktorá mi bola úplne ukradnutá.

Zdvihla som zrak a omylom opäť pozrela na ich stôl. Sedel tam. Vyzeral pokojne, normálne, vyrovnane, sebaisto a popravde.. tak ako vždy úžasne. Vyzeral tak, ako vyzeral predtým keď sme spolu nechodili. Arogantne, namyslene, s povrchným pohľadom si nevšímal nikoho iba seba, svoj telefón a jeho kamarátov.
Vyzeral ako vtedy keď som ho nenávidela. Jeho pohľad bol nepríjemný a opovrhujúci, bol plný nenávisti a chladu.

Teraz som mala strach iba z jedného, že ten pohľad hodí na mňa. Vedel ako veľmi sa bojím názoru ostatných ľudí, vedel, že mi to naháňa strach a vedel ako mi ho navodiť. Momentálne bol nad vecou a mohol ma zničiť iba jedným jediným pohľadom. Ak to urobí, nevydržím to. Zosypem sa..

Prehĺtla som a pre istotu na svoju ochranu opäť sklonila zrak. Všimla som si, že mi zvoní telefón a s trasúcimi sa rukami zodvihla.
,,Áno?" Potichu akoby som ani nechcela aby niekto na druhej strane bol.

,,Práve som vyšla z učebne matematiky, tento rok asi bude najhorší zo všetkých. Už nech je doriti tá matematika za mnou" započula som hlas Tamari a ukľudnila sa tým, že všetko bude v poriadku pretože ona to vyrieši.

,,To zvládneš" povedala som.

,,Písala si mi. Si v poriadku?" Opýtala sa.

,,No vla-" začala som ale skočila mi do reči.
Skúsla som si dolnú peru a pozrela som sa na stôl s jedlom.

,,Počkaj. Nehovor, že je pravda, že sa vrátil" povedala rovnako prekvapená ako som bola ja.

,,Je to pravda" potichu som prikývla aj keď som vedela, že ma nemohla vidieť. Nesedeli od nás tak ďaleko, iba jeden stôl. Mohli ma počuť ak by stíchli, no bola som rada, že to neurobili.

,,Je tam? Je s tebou v jednej miestnosti?" Opýtala sa pohoršene.

,,Áno, je" povedala som a môj hlas sa postupne lámal. Mala som chuť plakať.