„You know how long I've had to wait
To feel your touch and see your face
Now that you're here, now that you're here
Will you come with me?"
(George Taylor - Come Follow Me Down)
Otvorí dvere a v návale zimy ma z auta pohladí jeho rozhorúčená ruka, ktorú mi podáva a pomáha vystúpiť. Neobťažuje sa ani zapnúť košeľu a nemá problém takto podísť k okienku taxíka. Vidím, ako sa taxikár uškŕňa. Je mu jasné, čo sme stvárali. Jax mu cez okienko podá bankovku, poďakuje a taxikár sa poteší zo štedrého prepitného.
Stojím na chodníku, keď sa taxík pohne a Jax ma znova pobozká tak, že mi ruky položí na boky pod jeho sakom a tlačí k dverám bytového domu. Na podpätkoch som kráľovná, no teraz v nich len nemotorne cúvam a modlím sa, aby ma triaška, čo mi spôsobuje on v kombinácii s chladom, nezradila.
„Pozor, schody," upozorní ma pomedzi nástojčivé bozky.
Otočím sa nech zmapujem cestu, zatiaľ čo ma neprestáva držať a smerovať. Otvorí dvere a keď sme v temnom interiéri, zase ucítim jeho ruky na mojom páse, akurát, že zozadu. Doslova pália moje šaty. V ten moment si želám, aby ich spálil do tla.
V tme ma pritisne o stenu, panvou sa natláča ku mne a bozkáva, akoby sa bál, že ak prestane, všetko zmizne. Chcem viac, rýchlo. Jeho ruky sú všade. Na mojich bokoch, zadku, prsiach, tvári i vo vlasoch.
„Týraš ma," vzdychnem.
„Mňa týrajú šaty, ktoré máš ešte stále na sebe. Ale tie tangá pod nimi..." zavrčí, „tak tie ma zabíjajú."
Zabudnem dýchať.
„Ja... potrebujem viac, Jax."
Jemne ma potiahne a ocitnem sa s ním vo výťahovej kabíne. Stlačí tlačidlo a pokračuje v láskaní môjho tela. Oči upriamujem na premieňajúce sa čísla, no keď sa jednou pažou oprie vedľa mojej hlavy a pri jednotke opäť zablúdi cez rozparok k nohavičkám, odhrnie ich a prstami prechádza pekelne blízko miesta, kde ho chcem celého mať, čísla sa mi začnú nejako rozmazávať.
„Dám ti všetko, čo len chceš," zašepká mi s perami na uchu. V tej sekunde mi nabehnú zimomriavky.
Výťah cinkne. A spolu s ním aj mne význam jeho slov. Opäť dvojzmyselný? Vie, čo hovorí? Ako to znie? I keď už strácam logický úsudok, pošteklí ma mierna panika, kam toto povedie. Či chcem zase stráviť týždne s otázkou, čo to znamenalo. Pre neho. Keďže ja som už jasná a nie práve ochotná hrať hru bez známych pravidiel.
„Ale ty vieš, čo chcem."
Cítim pri bozkávaní jeho zuby, ktoré vycerí presne v momente, čo to priznám. Priznávam, že mal s lekciou pravdu, a ja chcem znova vzťah, nie iba bezduchý flirt.
Zaiste vie, kam tým mierim. Musí. Je jeho úškrn dobré alebo zlé znamenie? Výťah cinkne druhýkrát a on vráti nohavičky na miesto.
„Viem, Rosie. Ukázať ti, že som lepší," povie úplne vážne, kým mi bradu vezme medzi palec a ukazovák a zodvihne k sebe, aby svojim slovám dodal vážnosť.
Nedá sa povedať, aby ma jeho odpoveď úplne upokojila, ale nebola ani zlá.
Kristebože, ako to robí?
Zoberie ma za ruku a spravíme tri kroky ku stredným dverám na siedmom poschodí. Len čo sa ocitneme v byte, neunúva sa ani zasvietiť. Presne vie, kde čo je a ja mu dôverujem, že mi ukáže všetko, čo potrebujem vedieť.
„Vyzleč si šaty." Prikáže mi, kým si on zvlieka košeľu a hádže ju na zem. Keď sa mi naskytne pohľad na telo, o ktorom od tej noci fantazírujem, už si nepamätám, čo odo mňa chcel.
„Rosie," pohrozí mi. „Ak sa toho," ukazovákom zhora dole prebehne moje šaty, „chytím ja, tie zvyšky látky nikto nedá dokopy, ale ak chceš..." Pobavene mykne plecom a sleduje môj pribrzdený výraz zaseknutý na jeho bedrových svaloch a bicepsoch. Napokon sa zasmejem jeho slovám a nejako sa rozhýbem.
„Stačí urobiť toto." Potiahnem za zips na boku, aby jemná látka skĺzla zľahka na zem.
Zostanem pred ním stáť len v tango nohavičkách bielej farby. Tentoraz si výrazy vymeníme a zaseknutý zostane on. V polovici vyzliekania vlastných nohavíc stopne, visiac na mojich prsiach.
„Si... panebože," ťažko povzdychne. Polovyzlečené nohavice si pohotovo potiahne nazad a prirúti sa ku mne.
Chytí ma a vysadí na seba. Perami mi pokryje prsia a rukami húževnato zviera pod stehnami, kým ja slastne privieram oči. Úplne sa mu odovzdávam.
Z okien preráža svit mesiaca a osvetľuje obrysy predmetov bytu, ktorým ma nesie. V nedočkavosti ma trochu udrie o stenu, keď jednou nohou rozrazí ďalšie dvere až spadnem na mäkký matrac. Nad čelom postele má obrovské okno, a preto môžem vidieť i kontúry jeho tela, ktoré sa nado mnou týčia v impozantnej kráse. Vonia to tu všade ako on.
Chcem sa v ňom utopiť.
No, kurva.
Vyzerá ešte dokonalejšie, než si ju moja podgurážená hlava v hoteli zaznamenala. Pri každom pohľade na jej odhalené krivky v mojej vlastnej posteli ma začína lákať túžba neúprosne sa do nej zasunúť hneď v tejto sekunde.
Nie, musíš to urobiť inak.
Aj keď by som už najradšej skurvene rýchlo prirážal a nezastavil sa, viem, že to chcem urobiť inak. Tak, aby rozumela tomu, čo sám úplne vyjadriť neviem, ale potrebujem, aby to cítila.
„Počkaj." Zatlačí ma do hrude. „Si teraz opitý?"
Zarazím sa a hľadám pôvod neistoty v jej belasých dúhovkách. Pil som predsa vodu.
„Nie. Ty si?"
„Ani ja."
„To je... dobre." Usmejem sa a skláňam naspäť k jej krku, no opäť ma stopne.
„Povedz mi, že nemáš priateľku."
Nosom vypustím smiech. Ona mi stále neverí?
„Nemyslíš, že je trochu neskoro pýtať sa to?" Zodvihnem jedno obočie.
„Jax, je to dôležité. Nechcem byť taká."
„Aká?"
„Rozvrácačka."
Zasmejem sa znova. Tá kombinácia sexepílu šelmy s roztomilosťou mačaťa v nej - zakaždým ma dostane.
„Rosie, ja ti naozaj neklamem. Nemám priateľku. Veríš mi?"
Otvorí ústa a potom ich bez slova zavrie. Mlčí a jemnučko prikývne. Je to moja výhra. Nemý, no nesmierne dôležitý prísľub toho, že si to so mnou nemusí hneď rozmyslieť.
„Ale..." doplní ešte a ja sám cítim tlak otázok a neistoty, ktoré v sebe dusí. Tlak odpovedí, ktoré by som jej mal dať aj nahlas, ale zatiaľ to úplne nedokážem. „Porušuješ prvé pravidlo."
A keby len to!
Obavy nevysloví jasne, vynájde sa, akoby sama vedela, aké dôležité je nepokaziť čaro momentu. Ale musel by som byť úplný chuj, aby som ich aj tak zreteľne nepočul. Viem, že čaká jediné uistenie a viem, že jej ho chcem a zároveň nechcem dať, pretože Emily má pravdu.
Bojím sa dôsledkov, ale už dlhšie neviem bojovať s tým, ako šialene mi bije srdce, len keď na ňu pomyslím. Ako skurvene chcem skúsiť mať ju sebecky pri sebe. Nechcem jej ublížiť, ale kurva, tak veľmi ju zároveň chcem.
„Aj to viem," priznám a definitívne sa tým rozhodnem. Teraz bude rad na nej, i keď o tom ešte nevie. V pohľade si dávam záležať, aby to pochopila. Aby pochopila odpoveď, že viem, čo chce a tiež, že to, čo robím, chcem skutočne aj ja, iba to od nej nemôžem sebecky žiadať.
„Takže to znamená..."
Tón jej hlasu teplo pohladí moje srdce a vzápätí ho stisne. Stlačí ho neistotou z toho, že ona nevie, kto skutočne som a čo jej môžem dať, a tiež strach z toho, že som ochotný to odhaliť a riskovať, či to bude stačiť.
Nenúť ma to povedať, Ro. Musíš to zistiť sama.
„To znamená, že ma teraz necháš dokončiť, čo som začal."
Stále cítim otázky, ktoré mi túži položiť, no vďakabohu sa rozhodne ich umlčať. Pochopí ma, netlačí viac, pretože medzi nami teraz prevláda naliehavejšia potreba, ktorá čaká na naplnenie tým viac, čím dlhšie dýchame v rovnakom priestore.
Kútiky sa jej šibalsky zvlnia nahor.
„Hm. Tak to máš... blbé." Priblíži tvár k mojej tak, že sa nám dotknú nosy a ďalej sa záhadne usmieva. Provokuje ma.
„Blbé?" Skrčím obočie.
„Blbé, pretože aj ja tu mám niečo rozrobené." Prstom mi po strede hrude prejde dole a zasunie za lem boxeriek.
Doriti. Neuveriteľná.
Tie jej reakcie. Milujem to. To, ako chápe. Rozumie mi. Teraz už viem, že ju iba nechcem, ja ju potrebujem.
All-in.
„Hm. Tak to je dosť... blbé." Pod jej dotykom stále rastiem.
„Skurvene," zahreší a zazubí sa na mňa, „blbé."
Mňa jebne.
Obočie mi vystrelí nahor, kamoš v mojich boxerkách sa zdvojnásobí a s extrémnym tepom by ma mohla brať záchranka.
Fakt to povedala?
„Ty... poď sem."
No čo? Ste ready? 😈🔥🔥🔥