Pozerala som sa do jeho veľkých očí a nevedela som kde začať. stalo sa toho toľko veľa, že moja hlava si nedokázala urobiť poriadok a začať hneď na začiatku. Očakával odo mňa plné vysvetlenie, aj si ho zaslúžil. Nebudem vravieť, že nemal právo sem prísť. Mal právo mi vynadať, kričať na mňa. Zachovala som sa ako prvotriedna mrcha ale ja som nechcela zodvihnúť telefón a zavolať mu. Riešila som si vlastný problém, ktorý bol a stále je môj. On sa do toho nemal miešať ale keď tu sedí, pozerá na mňa a dožaduje sa vysvetlenia neostáva mi nič iné ako mu tú pravdu povedať.
"Keď som sa vrátila z Francúzska na druhý deň som dostala telefonát, ktorý ma doslova postavil zo stoličky. Volala mi riaditeľka detského domova, že Poppy je v nemocnici a nevyzerá to s ňou dobre. Okamžite som letela do nemocnice a pýtala sa na jej stav. Doktori jej dávali dva týždne." šepnem potichu.
"Dva týždne dali malému dievčatku, ktoré na mňa z izby pozeralo pohľadom plným života, radosti a presvedčenia. Vybavila som si lôžko u nej, ostala som tam s ňou kým jej dávali lieky proti bolesti, rozprávali sme sa, pozerali sme filmy no jedného dňa som si povedala dosť. Toto úžasné dievčatko nebude ležať v nemocnici a čakať na svoj koniec. Týždeň a pól som jej plnila jej sny, každé jedno želanie som jej splnila. Chcela zmrzlinu? Išli sme na zmrzlinu, chcela letieť do Paríža a do Disneylandu išli sme súkromným lietadlo. Neobmedzovala som ju, všetko čo si zažiadala dostala. Boli to jej posledné dni a ja som jej ich chcela urobiť krajšie, výnimočné a nezabudnuteľné. Nikdy nezažila nehynúcu lásku od svojich rodičov ale ja som jej splnila všetko ostatné. Ľúbim ju Max, stále ma srdce boli a som smutná z toho ako odišla."
Oči sa mi naplnili slzami, keď som prišla na smutnú pasáž a ja som vedela, že znovu vyroním nie jednu slzu. Zhlboka sa nadýchnem, pozriem sa dohora aby som udržala slzy v očiach a nevykotúľali sa von.
"Deň pred jej úmrtím sme boli u nás v parku, prechádzali sme sa našimi záhradami a ona ich obdivovala. Vieš čo mi povedala keď sme sa zastavili pri ružiach?
Zakaždým keď nová ruža rozkvitne vec mi, že to ja som ju dobila energiou. Vždy keď sa pozrieš na oblohu uvidíš ma tam v oblakoch. Aj keď umriem budem stále pri tebe a dávať na teba pozor ako si ty dávala pozor vždy na mňa. Budem tvoj anjel strážny, ktorý bude vždy po tvojom boku.
Rozplakala ma, ver mi, že som plakala pred ňou ako malé dieťa a to som ešte nevedela, že ona cítila keď prišiel koniec. Týmito slovami sa so mnou lúčila. Večer keď sme zaspávali v objatí u mňa v izbe mi dala pusu na čelo a so slovami "Ľúbim ťa Dí." zaspala. Ráno keď som sa prebudila som ju našla bez známok života, privolaní lekári skonštatovali jej smrť a ja som sa v tú danú chvíľu zosypala ako domček z karát. Moje srdce bolo razom prázdne, nenapĺňalo ma nič len smútok a žiaľ. Zorganizovať pohreb bolo pre mňa náročné, nie len časovo ale aj psychicky. Môj stav stále nie je sto percentní. Smrť Poppy mi zobrala veľa, to malé dievčatko si zobralo kúsok zo mňa tam hore a hľadám sa. Nejdem sa tu vyhovárať, pretože žiadna moja výhovorka nebude dostačujúca.
Pohreb bol taký aký si ho zaželala aj keď nesplnila som ešte jeden bod, ktorý jednoducho nezvládam urobiť. Akoby som aj mohla? Želala si aby som dala upiecť Francisovi tortu so sviečkami a aby som usporiadala rozlúčkovú párty s veľa bielymi ružami, konfetami a všetkým čo k tomu patrí. Srdce mi nedovoľuje usporiadať takúto oslavu. Poppy je preč a mňa to trápi a ubíja každý jeden boží deň."
Slzy mi stekali po tvári prúdom. Vlhké líca ma studenili a do srdca sa mi zabodávali malé ihličky, ktoré si tam robili svoje miesto. Bolelo ma to, stále je to pomerne čerstvé a s touto stratou sa budem dlho vyrovnávať. Najhoršie na tom všetkom je, že som nemala ešte odvahu a zavolať na číslo, ktoré som dostala od staršej pani pred pár mesiacmi v parku. Jenny, ktorú si adoptoval jej syn bola veľká priateľka s Poppy. Nerozlučná dvojka, ktorej smiech bolo počuť vždy až von z budovy. Moja sila nebola a stále nie je dostačujúca na zavolanie im a oznámenie mojej druhej princeznej, že tá prvá nás už navždy opustila.
Maxove veľké prsty pomaly zotierali z mojej tváre slané kvapky, ktoré padali ako z mraku. Dlaň nechal na mojej tvári, pohladil ma po nej a ja som hlavu naklonila viac do jeho ruky. Cítiť ho pri sebe je upokojujúce a razom, keď som mu všetko povedala sa cítim ľahšie.
"Mala si mi to povedať, bol by som pri vás. Ničím by si si neprešla sama." nevyčítal mi to, len ma informoval o skutočnosti, ktorú som si uvedomila neskoro. Ak by prežíval so mnou všetko bolo by to pre mňa jednoduchšie.
"Mala si mi ale zavolať, povedať mi to. Zlatko som s tebou vo všetkom."
"Prepáč mi to, ospravedlňujem sa, že som ťa nechala v nevedomosti. Avšak mala by som ti povedať ešte niečo." šepnem potichu hľadiac do zeme. hanba, ktorá mnou prejde ma zabolí až v kostiach. On sa napne, nastraží uši a pozoruje ma. V očiach má zvedavosť, ktorou prekypuje. Už keď si hovoríme pravdu, mala by som ju povedať aj ja.
"Hovor." povie bez známky emócie. Z jeho hlasu ma strasie a ja viem, že prúser ešte len nastane.
"Po pohrebe, ktorý bol tri dni od jej úmrtia som sa opila, pretože som to už nezvládala a stretla so starého známeho - " pustil moje ruky a tým ma zastavil. Pozeral na mňa chladne, jeho inak naplnené oči láskou zívali prázdnotou.
"Chcem to počuť aj ďalej alebo si to mám domyslieť?" spýta sa ľadovo.
"Vypočuj si ma." šepnem s prosbou v hlase. "Veľa sme pili, veľmi veľa. Nič si z tej noci nepamätám a - " nadýchnem sa pretože mne samej je ťažko o tom rozprávať. Tobôž keď moje srdce patrí mužovi, ktorý práve teraz na mňa pozerá ľadovo a bez štipku citu.
"Ráno som sa s ním zobudila v posteli. Mala som na sebe spodnú bielizeň ale neviem čo sa stalo. Nič si nepamätám, ja neviem či sa stalo to na čo myslíš." šeptám roztrasením hanblivým hlasom. Hanbím sa sama za seba. Ako som sa mohla tak opiť nechápem do dnešného dňa. Nezvládala som to po žiadnej stránke a alkohol bol v tú chvíľu jediným riešením.
"Čo myslíš že sa stalo?!!" na začiatku vety zvýšil hlas ale ihneď si uvedomil, že sme na verejnosti a stíšil ho. Hruď sa mu rýchlo nadvihovala, ruky mal zaťaté do pästí.
"Neviem, stále dúfam, že sa nestalo to čo si myslím že sa stalo. Podľa kamerových záznamov sme sa k sebe nemali po ceste na izbu. Neobchytkávali sme sa, žiaden náznak žiadostivosti tam nebol. Je veľký predpoklad, že sme len vedľa seba zaspali." obraňujem sa hneď aj keď vidím, že mi neverí. Pozerá sa na mňa ako na blázna, akoby som spadla z hrušky a teraz rozprávam rozprávky. Ak by sme boli v opačnej situácií asi by som sa tvárila ako on, takže mu pohľad zazlievať nemôžem.
"Naozaj si myslíš, že som sprostý a naletím na túto story? Diana podviedla si ma a ešte si to priznala!!" zavrčí mi do tváre, z jeho krásnej farby očí sa stane tmavá. Zuby zatína viditeľne, žilka na krku mu navrie. Drží sa na uzde lebo sme na verejnosti ale tomuto rozhovoru sa nevyhnem ani v súkromí.
"Mala som toho chochmesu sa priznať!" obhájim samú seba načo sa rozosmeje na celé kolo.
"Ty si neuveriteľná." pokrúti hlavou no hneď na to zvážnie.
"Ty si mi nezavolala pretože si sa cítila previnilo, nechcela si mi čeliť lebo si ma podviedla. Tu už nešlo o Poppy!" pení ako besný pes.
"Išlo o Poppy!!! Celú dobu mi išlo o Poppy, nechápeš nič!" zakričím s tým, že sa postavím a chcem odísť.
"Neutekaj od hádky Diana Elizabeth Alexandra Queen!!" zakričí na mňa čo ma zastaví. Otočím sa na neho s nazlostením pohľadom.
"Nehovor mi čo mám a čo nemám robiť! Som princezná a nemusím sa spovedať nejakému - "zaseknem sa v rozprávaní. Príde mi zle zo seba samej. Mením sa na niečo na čo nie som. Ťažoba na srdci ma ovalí a ja urobím krok dozadu.
"Správaš sa ako tvoj podarený otec. Toto si chcela? Byť ako on? Bez srdca a štipky emócie?" vážne sa ma spýta a ja si uvedomujem akú pravdu má. Správam sa ako on, smrť Poppy a udalosť, ktorú nedokážem vysvetliť ma natoľko opantali, že sa mením na jeho menšiu verziu.
"Mrzí ma to." poviem s uvedomením si, že má pravdu. "Neviem čo sa so mnou deje." priznám potichu s veľkým dopadom ústami na zem. Stratila som sa v sebe samej, neviem ovládať svoje emócie, lomcuje mnou milión pocitov, ktoré nedokážem držať.
"Nedokážem to." prehovorí potichu a k nemu vzhliadnem.
"Čo nedokážeš?" pomaly a opatrne sa ho spýtam.
"Nedokážem sa na teba pozerať s pocitom, že si ma podviedla. Nedokážem žiť s osobou, ktorá sa podobá na toho chlapa správaním. Si stratená, smrť Poppy ťa zasiahla a nedokážeš sa nájsť v bludisku ale ja nezvládnem byť po tvojom boku. Nie keď mám pred očami teba v náručí s iným chlapom. Mrzí ma to Diana ale ja nemôžem."
Jeho slová sa mi zabodávali do srdca ako nože, pomaly ale bolestivo prerážali sval, z ktorého tieklo neúrekom krvi. Pripravil ma o slová, práve sa so mnou rozišiel uprostred parku, v ktorom sme boli len my dvaja ale stále som sa cítila akoby na nás pozeralo niekoľko párov očí, to som nerátala tie dvoch chlapov opodiaľ. Oči sa mi tentoraz nenaplnili slzami ale bolesť a rana v srdci boli veľké. krvácala som z vnútra. Ľúbim ho, moja láska k nemu je pravá a až teraz keď tu stojíme som si uvedomila, že ak ho stratím moje dni sú spočítané. Nemôžem prísť aj o neho, nechcem ho zo svojho života.
"Max.." šepnem ale nedokončím vetu, ktorú chcem povedať. Slová sa mi zaseknú v krku, môj jazyk nedovolí prejsť ním cez ústa. Pokrúti hlavou do strán, pery má pevne zovreté a postoj uvoľní.
"Ďalšie slová sú zbytočné."
Vidieť odchádzať človeka, ktorého ľúbite je srdcervúce a ťažké. Krvácalo mi srdce. Ostala som stáť ako kameň, nedokázala som ho zastaviť, povedať mu, že za pár dní sa mím stretnúť s tým známym a on mi povie čo sa dialo. On si vraj čo to pamätá a aj to by mi stačilo k tomu aby som v kľude mohla spávať s čistým svedomím, že som ho nepodviedla. Po telefóne Andreasa zastihnúť je nula bodov no keď mi včera napísal správu, že za dva dni príde do Anglicka a povie mi presne čo si pamätá, pozvanie som na kávu neodmietla. Z izby kde sa malo čosi stať som ráno odišla skôr ako Andreas vstal, hanbila som sa sama za seba ale po pár hodinách som si uvedomila akú chybu som urobila. To už on v hotelovej izbe nebol a zastihnúť ho bolo priam nemožné.
Domov som sa vrátila o hodinu neskôr s hlavou plnou myšlienok. Nečakaný rozchod mnou otriasol aj keď to navonok nebolo vidieť, vnútorne som trpela a smútila. Max je jediný chlap, ktorého som si k sebe pustila, otvorila som mu srdce a on ho odhodil pri prvom probléme, ktorý sme mohli vyriešiť ako dvaja dospelí ľudia. Jeho prchká povaha sa prejavila a utvoril si záver ešte skôr ako by dostal riadne vysvetlenie. Ak by čo i len chvíľu vydržal dostala by som sa k pointe a povedala mu, že sa o pár dní dozviem celú pravdu. Nie on musel zobrať saky paky a odísť s tým, že ma pustil k vode. Od smútku som prišla k hnevu. Hnevala som sa na neho za to ako sa zachoval.
*03.11*
Ubehol nie jeden týždeň od nášho rozchodu, o ktorom sa dozvedel každý hneď na druhý deň ráno. Média z nás mali veľkú show, otec sa usmieval podnos a všetci boli spokojní až na mňa a mladého holandského jazdca, ktorý to dával značne najavo. Jeho štýl jazdi sa stal agresívnejším, správanie mal povrchné až arogantné. Nekontaktovali sme sa, odstrihol ma. Kto ma neodstrihol bol Daniel, ktorý mi sem tam napísal a keď som mu po telefonáte vysvetlila čo sa stalo tak nechápal ani jedného z nás. Mňa nazval pomalou kravou a Maxa idiotom čo nepočúva. Povedala som mu aj o stretnutí s Andreasom, s ktorým som presedela asi štyri hodiny v kaviarni, z čoho bola titulná stránka v každých anglických novinách. To len Maxa ešte viac nahnevalo a tváril sa, že neexistujem. Ba dokonca na jednom z rozhovorov povedal a teraz ho citujem "Urýchlili sme to, vzťahy sa rozpadávajú. Prajem jej všetko dobré a ak má nový vzťah tak ho podporujem." Toľkej irónie v jednej vete som ešte nepočula.
Po tých ukrutných týždňoch, ktoré som sa ľutovala som si posledné dva týždne povedala dosť. Pozbierala som sa, našla som samú seba a začala robiť to kde som skončila. Venovala som sa detskému domovu, založila som novú charitu pre deti v Afrike, kam plánujem odcestovať za mesiac a teraz stojím oblečená v bielych šatoch pred zrkadlom a robím to čo si Poppy zaželala. Oslava, po ktorej túžila sa uskutočňuje dnes a sú na ňu pozvané všetky deti aj Jenny, s ktorou som volala pred týždňom. Vyčítala mi to, že som jej to nepovedala. Dokonca so mnou odmietla telefonovať, dôvera sa medzi nami naštrbila ale pomaly si ju získam späť.
Hala, ktorú som rezervovala bola vyzdobená do jej obľúbených farieb, torta so sviečkami dominovala stolu, na ktorom boli samé dobré zákusky a jedlá. Pre deti sme pripravili rôzne spoločenské hry a ja som vedela, že toto by sa jej páčilo. Koľkokrát sa pozerám na oblohu a pýtam sa jej do čoho som sa to namočila. Čo som to spôsobila ale pripomeniem si jej slová. Je mojím anjelom strážnym, pozerá sa na mňa, dohliada a určuje mi cestu. Všetko je jedna veľká skúška ktorou ak prejdem vyjdem z nej ako víťaz.
"Je to tu nádherné." známy hlas ma postaví zo stoličky na ktorej som sedela spolu s deťmi a kreslila si s nimi. Pozriem sa na osobu, ktorú som nevidela dlhé týždne.
"Ďakujem, snažila som sa to urobiť tak aby to bolo podľa vkusu Poppy." usmejem sa spokojne. Za posledné dni som urobila progres. Vrátila som sa do starých koľají, našla som to čo som stratila. Samú seba. Po smrti Poppy sa zo mňa stala chladná a bezcitná mrcha, o ktorej tak písali aj všetky bulvárne noviny. Nevedela som kde je sever, uzatvorila som sa, nedopomohol k tomu ani rozchod mňa a Maxa.
"V skutku by sa jej to páčilo, aspoň to čo mi hovoril Max o tom vypovedá." uznanlivo prikývne a mne sa pri jeho mene stisne srdce. Zaprisahala som sa, že chlapa už nechcem, aspoň tento rok nie a ak sa niekomu otvorím bude to dlho trvať. Zranil ma, poznačil a nebude ľahké sa vracať do starých koľají. My dvaja sme skončili a tým si vzal moje srdce, rozdupal ho a vrátil mi ho. Po čase si priznávam chybu, mala som na neho hneď vybaliť že sa dozviem čo sa v tú noc stalo ale neurobila som to. Moja chyba to bola ale on mal počkať, vypočuť ma až do konca ako mi to sľúbil.
"Prečo si tu?" pristúpim ku nej bližšie. Podobizeň Maxa stojí predo mnou, jej blond dlhé vlasy prehodí cez svoje rameno a venujem mi dlhý pohľad.
"Ty vieš prečo som tu. Kvôli komu som tu. Viem čo sa stalo ale aj viem, že môj brat bol prchký a reagoval prirýchlo a nedal si nič vysvetliť. Daniel mi písal, že s tebou volal a všetko si mu povedala. Max je tvrdohlavý na to aby si vypočul pravdu a jeho ego je príliš vysoké na to aby sem prišiel tak som tu ja. Aj keď o tom nevie a keď sa to dozvie tak ma zabije no potrebujem to medzi vami doriešiť lebo ja zabijem jeho za to ako sa správa." Victoria sa rozohnila. Ústa jej išli prirýchlo až som nestíhala registrovať čo hovorila.
"Mrzí ma, že je Max protivný ale určite to nie je kvôli nášmu rozchodu ale kvôli jeho tesním výsledkom s Lewisom Hamiltonom, s ktorým bojuje až do konca." upokojím ju, že to nie je mnou ani rozchodom. Max sa preniesol tiež rýchlo, v paddocku je vidieť Jelly po jeho boku aj keď oficiálne stanovisko neprehlásili. V duchu som sa modlila aby z neho nevyšlo, že to je jeho nová priateľka. Ak hej klesne u mňa do zabudnutých hlbín.
"Prosím teba, poznám ho a viem čo ho serie. Áno samozrejme je tam aj ten ich súboj, ktorý vedú ale ten váš rozchod má najväčší podiel. Tvoje meno doma spomenúť nemôžeme, pretože ihneď kričí ako pavián. Nehovoriac o tom, že ťa sleduje aj keď na sociálnych sieťach nesleduje, pretože ťa stále ľúbi a mrzí ho jeho správanie. Uvedomil si to neskoro ale ako vravím ego chlapa je zlo. Sám nepríde ani za boha."
"Neviem čo ti na to povedať Victoria. Ukončil to so mnou a ja za ním doliezať nebudem. Rešpektujem jeho rozhodnutie aj keď veľmi bolelo aj stále bolí, pretože ho úprimne ľúbim. Max má vlastnú hlavu, nemusíš ho ospravedlňovať ani ho obhajovať. Som v poriadku, dostala som sa cez to a on tak učiní tiež. Hlavne keď má po boku takú pôvabnú slečnu s jedným dieťaťom." poslednú vetu poviem uštipačne. Victoria predo mnou si to všimla, ruky si prekríži cez prsia a pobavene krúti hlavou.
"Vy dvaja ste neskutoční. Ty stalkuješ jeho a on teba. Ste si súdení ale ste sprostí, tvrdohlaví a vaše egá vás prevyšujú. Ak nedospejete k rozumu budete ľutovať, že ste sa znovu nestretli a nevyrozprávali si to. Premýšľaj nad tým Diana, viem, že je ťažké podrobiť sa ale niekedy musíš tú hlavu sklopiť a ísť si za tým čo chceš. Ľúbiš ho tak prečo zahadzovať možnosť byť znova spolu?" spýta sa ma na otázku, ktorú som si prvé dni veľmi často pokladala. Na odpoveď som prišla pomerne rýchlo a presne tú jej dám.
"Nezahadzujem nič Vic ale on jasne povedal, že sa na mňa nedokáže pozerať pretože ma vidí v náručí iného muža. Nedal si vysvetliť, že to čo sa stalo sa vlastne ani nestalo. Nevedel ma vypočuť, dohovoriť ma nenechal čo mi zaručí že teraz ma nechá? Moje srdce sa pomaly hojí, smrť Poppy ma poznačila a to veľmi, nechcem znovu prechádzať sklamaním ak ma odmietne. Ideme si svojou cestou, on sa dá do normálu a bude žiť ako predtým." stála som si za svojím rozhodnutím. Ja a Max sme to spolu skúsili, nevyšlo nám to pretože obaja mám hlúpe povahy, ktoré k sebe nejdú. Nebudeme tlačiť na pílu ak to nejde. Udržiavať vzťah pretože to chcú iní nie je zdravé.
"Vaše zmýšľania ma dostávajú do výšin. Príď do Abu Dhabi, porozprávajte sa a uvidíte kam dospejete. Ak to neskúsite nikdy nebudete vedieť, prinajhoršom ostanete kamaráti. Za pokus nič nedáš, ale musíte si to vydiskutovať."
Ďalej som sa o tom s ňou nerozprávala. Uložila som si v hlave jej slová ale venovala som sa deťom kvôli ktorým a pre ktoré som dnešný deň urobila. Nechcela som ďalej riešiť vzťah, ktorý je pochovaný. Victoria to pochopila, vedela vďaka Maxovi čo pre mňa Poppy znamenala. Celý zvyšok dňa prebiehal tak ako si Poppy želala, hry, smiech a radosť vírili vo vzduchu. Cítila som sa naplnená. Po niekoľkých týždňoch som sa cítila šťastná. Splnila som jej aj posledné prianie, teraz som verila, že odpočíva v pokoji a s úsmevom na perách na mňa zhora hľadí.
Posledná rozlúčka dopadla nad moje očakávania. Po deťoch neostalo ani stopy. Sama s dvomi chlapmi za chrbtom som osamela v hale, v ktorej bol doteraz počuť detský smiech. Sedela som na stoličke a pozerala som sa na spúšť, ktorá tu ostala. Aj cez ten bordel, ktorý tu vládol sa mi dral úsmev na pery. Dnešok bol dôkaz toho, že aj keď nás človek opustí jeho duch žije s nami. Po celú dobu som Poppy cítila vedľa seba, akoby sedela vedľa mňa a ruku mala položenú na tej mojej.
"Poďme domov." postavím sa a zoberiem si kabelku zo stola ale to čo uvidím pod ňou ma zarazí. Zoberiem do ruky obálku, ktorú otvorím a vytiahnem z nej list, ktorý je napísaný úhľadným písmom. V obálke je ale ešte niečo a keď vytiahnem aj to tak mi sánka padne až na zem. Letenky do Abu Dhabi na moje meno. Otvorím list, ktorý začnem čítať.
"Drahá Diana,
presne som vedela ako u teba dopadnem. S Maxom si podajte ruky, tvrdohlavosť u žiadneho z vás nechýba. Čo ti chcem ale povedať a nepovedala som ti to , je to, že obaja si zaslúžite vysvetlenie. Ty z jeho strany a on z tvojej. Poppy bola blízka nie len tebe ale aj jemu, mrzí ho to, že nemohol dnes byť tu s tebou a prežívať tento deň zo všetkými deťmi. Obľúbil si ich. Poppy podľa jeho slov ťa zbožňovala a nechcela by aby si zahodila šancu byť s chlapom, s ktorým si sa cítila šťastná.
Letenky ti darujem z jedného titulu - rozmysli si svoj ďalší krok. Premysli pre a proti, napíš si to na papier a rozhodni sa potom či prídeš ale nie. Vy dvaja si zaslúžite šancu, to si myslím ja, Tom aj naša matka, ktorej je teraz ľúto ako sa k tebe správala. Vie, že si mu nikdy nechcela ublížiť ale vy dvaja ste si ublížili navzájom. On zradil teba a ty jeho.
Nič veľké nežiadam, len aby si priletela na posledný závod roku, sadla si s ním a v kľude predebatovali čo sa stalo. Ak nie kvôli sebe či jemu tak kvôli Poppy.
Veľmi verím, že sa v Abu Dhabi vidíme. Victoria."
❤️Liked by estersilver and 3 906 789 others
DianaQueen Zármutok je druhou tvárou lásky. Je prejavom lásky, pretože je cenou za láskyplný vzťah, ktorý skončil. Pri každej spomienke na milovanú osobu nám bude smutno, nikdy nám zo života neodíde. Navždy ju budeme nosiť vo svojom srdci, spomínať na ňu a pri tých spomienkach sa usmievať. Moja milovaná Poppy nás opustila už pár týždňov dozadu ale jej posledným prianím bolo usporiadať oslavu pre druhé deti aby za ňou nesmútili ale radovali sa zo života ďalej. Život mi zarazil tvrdú ranu, keď mi pán Boh zobral moju princeznú, ktorá mala celý život pred sebou.
Poppy je dievčatkom, ktoré sa radovalo ak videlo úsmev na tvári iným deťom. Opustila nás ale jej duch ostáva s nami. Nikdy nebudeme bez nej a jediné čo môžem urobiť je plniť aj naďalej jej sny. Budem robiť všetko preto aby deti z detského domova mali na tvárach úsmevy, boli jej rodina a ona pre nich chcela vždy len to najlepšie.
Ďakujem ti zlatíčko za všetko čo si ma naučila. Verím, že sa na mňa usmievaš zhora a raduješ sa v obklopení anjelikov ako si ty. 🤍 🕊
Pridávanie komentárov je zakázané.
________________________________
Ahojte ❤️
Trochu chaotická časť ale dúfam, že ste sa z nej vymotali :D Takže rozchod Dí a Maxa prišiel veľmi nečakane aj na mňa. Pôvodne to malo nastať až o pár kapitol neskôr ale plány sa zmenili :D Pôjde Diana do Abu Dhabi alebo nie? Vysvetlí sa niekedy to čo sa medzi nimi stalo? Ako naši holúbkovia budú pokračovať ďalej?
P.S. kto sa nevymotal z tejto guličky tak Diana sa s Andreasom nevyspala. 😂
Dúfam, že sa Vám časť páčila 😂