Po dlhšej chvíli ticha, kedy som dokonca nevedomky zatajoval dych, sa chlapcov výraz, z ktorého som cítil nepohodlie, zmenil na akýsi skleslý jemný úsmev, pri ktorom sa rozhliadol po miestnosti naokolo, než nakoniec sklonil pohľad až kamsi pod líniu svojho mobilu.
"Už sme sa videli, Chris," pripomenul mi trochu zachrípnutým hlasom, milo pobavený mojou prvotnou reakciou, a pozrel sa zas na display. Vtedy som oslobodil prednú kameru od môjho palca a ľahol si na brucho, objímajúc pod sebou kus periny.
"Prepáč," pousmial som sa tiež, "neviem, čo to so mnou je. Od včera rána podozrievam každý náhlejší pohyb." Prehmatal som si voľnou dlaňou unavenú tvár. "Skoro som nespal...," zamumlal som do nej, a následne sa rozhliadol po bezhraničných tieňoch, ktoré po miestnosti vrhali malé žiarovky za oknom.
"Paranoidný?" spýtal sa so starostlivo upretým pohľadom, v napnutom postoji jasne pripravený si ma vypočuť.
"Nikdy predtým som nebol tak paranoidný," potvrdil som mu ospalo a položil sa hlavou viac na bok. Zachechtal som sa potichu.
Na to Felix pár krát jemne prikývol, akoby si z tej jedinej vety ozaj dokázal niečo vziať. Ohryzok mu pomaly preskočil nad hltom. Od prvého momentu mi bola jasná nielen neistota, ale i neznámy pôvod starosti v jeho tvári.
"Desia ma tiene... desí ma neúspech... desilo ma, že už by som ti nemohol povedať nič, čo som chcel...," pokračoval som z únavy, viečka mi oťažievali už iba z toho, že som sa naň mohol znovu trochu zasnene dívať a počuť jeho upokojujúci hlas. Všetko bolo zrazu oveľa komfortnejšie, keď bol späť, tak ako to malo byť.
"Skutočne si nespal," utvrdil sa, zuby zľahka vycerené v úsmeve.
Zamručal som a otočil sa cez chrbát. Oddýchol som si.
"Kde si vôbec celé tie dva dni bol? Stalo sa niečo?" prišiel som celkom trpezlivo s už i tak očakávanou témou.
Vyzeralo to, že plavovlások na druhej strane dlhšiu chvíľu veľmi opatrne premýšľal nad tým, čo presne a možno či vôbec niečo povedať.
"Nemusíš sa s tým ponáhľať," uistil som ho, aj keď s trochu sarkastickým podtónom, ktorý mi utiekol kvôli únave.
"Nie, uhmm," prehltol ďalšie slová.
"Ak mi dáš pár hodín... budeš mi to dokonca môcť povedať aj osobne," poprevaľoval som vetu v lenivých ústach a s jemným hravým úsmevom si zavrel vyčerpané oči, vediac, že ich otvorím už iba veľmi ťažko.
Zachechotal sa, načo si letmo priložil k perám kôstky prstov. Jeho hlas mi stúpavo nahlas zazvonil v ušiach, po čom som sa jedno smerujúce k stropu pokúsil uvoľniť malíčkom. Môže to byť zo slúchadiel?
"Nie. Vieš, ide o to, že ja momentálne tak nejako nie som v Sydney."
Čože? - očakával som pre istotu pokračovanie.
"Nie si?" zvýšil som počudovane tón hlasu.
Zatriasol hlavou.
"Počul si už nejakú správu okolo Never Never*?"
Nemohol som narýchlo nájsť žiadnu logickú súvislosť, prečo by sa ma na to teraz pýtal, no i tak som na moment so skrčeným obočím zalovil v pamäti. Väčšinu dňa som však strávil s rodinou a ten minulý v takmer neznesiteľnom zmätku, a tak aj môj konečný výraz nepredpovedal kladnú odpoveď.
"Lix, povedz mi, že si pred Vianocami neostal trčať niekde popri Slingsbyho trati štyristo kilometrov odo mňa," vydýchol som odpálene jedinú domnienku, ktorá mi v spojení s neosídlenou oblasťou napadla.
Ani som to nemusel vidieť na vlastné oči a vedel som, že si Felix z vnútra zahryzol do líca.
"Ja nie," odmlčal sa, "ale jeden môj priateľ tam mal nehodu. Šiel som za ním do najbližšieho zdravotného centra."
"Až za Never Never?" so zľahka priškrteným hlasom som i naďalej pokračoval neveriackymi otázkami.
"Skôr- v skutočnosti skôr pred. Fakt si nepočul nič o páde 'Vianočnej kométy'?" Pretočil očami, akoby úplne nesúznel s daným slovným spojením.
Nie, nevybavoval som si nič tak podrobné. Never Never, priateľova nehoda, Vianočná kométa... dávalo by mi to všetko väčší zmysel, ak by som zachytil tú správu?
"Vôbec nič... Bude v poriadku? Ten priateľ..."
Na to trochu chrapľavý hlas povedal niečo, čomu som v tú chvíľu z nejakej mne neznámej príčiny nemohol rozumieť.
"To je zlý sen... zlý... zlý sen," zamručal som s povzdychom do dlaní a zatlačil si prstami oči. Až vtedy som si uvedomil, že som ich mal zavreté už celkom dlho.
"Sčasti..."
Jediné slovo sa rozpustilo do éteru v momente, kedy som rozovrel viečka, zanechávajúc vo mne slabnúce echo. Podoprel som sa v sede rukami, rozhliadajúc sa mĺkvo po izbe, pohltenej v akomsi hlučnom tichu.
Bola tam tma, svetielka za otvoreným oknom boli vypnuté a display môjho mobilu sa leskol na prikrývke, skrčenej vedľa mňa. Keď som sa pokúsil ho odomknúť, zistil som, že je úplne vybitý. Obrazovka ostala čierna.
Nechávajúc mobil na mieste som sa bez jedinej myšlienky postavil z postele a prešiel pomedzi dlhé tiene až k oknu, pri ktorom som sa zastavil. Nadýchol som sa zhlboka čerstvého vzduchu, ktorý ku mne vnášal jemný vánok, kĺzajúci sa po čiernych palmových listoch opodiaľ, a zadíval sa na jasnú oblohu plnú hviezd. Bolo to tak skutočne neskutočné...
Vyzeralo to, že Severný kríž žiaril ešte o čosi viac než obvykle. Jeho svetlo, takmer porovnateľné so žiarou mesiaca, zanechávalo nebo rovnako skôr indigovo modré, než úplne čierne a lákalo ma sa naň dívať ešte o čosi dlhšie. Ostať a obdivovať ho. Podoprel som sa teda predlaktiami o parapet a prešiel sa očami po žiarivých bodoch veľkolepej mapy.
Som doma...
Vtom ma chladný vánok pohladil na šiji, roztrasúc môj ďalší nádych.
A vedel som...
Si tu...
Ako?
Síce som stále nevedel, čo presne to bolo, no zrazu som cítil, že sa zľahka dotýkam toho dielika obrázku, kvôli ktorému sa moja tvár zdala byť tak neúplná.
"Oči sú oknom do duše...," prehovorila konečne osoba, stojaca za mnou. "Tak som prišiel oknom," ozval sa i známy tichý chichot, ktorý ma obalil do príjemného tepla. Nehol som sa. Môj zrak behal po trávniku pod oknom, kopírujúcim tmavé odtiene nebies.
Pár hviezdičiek z periféria sa znieslo okolo mňa a okolo môjho pása, kde sa v zápästiach zopli dve menšie dlane. Jeho objatie ma zahrialo na srdci.
"Našiel som v tvojom podvedomí kúsok, ktorý si stratil. Lúč mágie ho odstrelil do jeho hlbín, ale nakoniec sa mi ho podarilo dostať späť blízko k amygdale*..."
Jedna z rúk na mojom bruchu sa opatrne pozdvihla, aby si vankúšikmi prstov odhrnula pár pramienkov vlasov na mojom spánku. Čosi ma na ňom hrejivo zašteklilo a chlapcov dych sa oprel o pokožku na mojom krku. Uvoľnil som sa.
Neprerušoval som ho, akoby som zrazu ani nepotreboval čokoľvek vysloviť.
"Bohužiaľ to nemôžeš uvidieť hneď, ale pošlem k tebe niekoho, komu verím, aby ťa postrážil, kým sa stretneme... Nebude to na dlho, no musím na chvíľu s niekým ostať mimo Sydney... S niekým, komu si pomohol," spoznal som v jeho hlase úsmev, ktorý ho zmatnil. "Preto - aj keď si toto celé nebudeš vedome pamätať, nestráň sa komukoľvek, kto k tebe najbližšie príde so zvláštnou prosbou..."
✵☘︎✵
... So I was looking at those familiar streets, hoping to find you - the light leading me out from these... loneliness filled sheets
back to the promised Never~
back to the Never~
back to the Neverland...
Nespokojne som si ohryzoval spodnú peru nad konceptom textu piesne, neustále škrtajúc cez slová jej refrénu, ktoré som sa snažil napasovať do skladby s rockovejším štýlom, hrajúcej mi na loop v slúchadlách.
Myslel som na svoj návrat domov. Na to, že osoba, vďaka ktorej som ho cítil i na stovky kilometrov ďaleko, bola niekde nablízku.
Napriek tomu, že sa mi Felix ešte stále neozval, som sa dnes cítil oveľa uvoľnenejšie a spokojnejšie... až na trochu znepokojujúce pískanie v ušiach. Toho som sa nemohol zbaviť už od rána, ktorému predchádzal večer, v ktorý som ani netušiac kedy úplne vytuhol. A aj keď som ten problém z veľkej časti pripisoval práve slúchadlám, tak som sa ho nimi paradoxne snažil i potláčať. Neúspešne...
To nejde - oslobodil som si jedno po druhom obe uši.
"No way. Ja pred Vianocami nepôjdem k doktorovi...," zamumlal som si sám pre seba a s trochu podráždene rozovretými očami si uložil všetky veci vedľa seba, snažiac sa vrátiť od piesne späť k zvukom a vibrujúcim farbám okolia, zaliatym slnkom. Vtedy ma pískanie na moment už takmer úplne ohlušilo.
Pozdvihol som pohľad. Keď som medzi ľuďmi, prechádzajúcimi sa po uličkách zeleného parku plného spevavého vtáctva, zavadil pohľadom o mladíka, ktorý stál opodiaľ a pomerne nervózne sa na mňa díval rozdielne farebnými ligotavými očami, prekvapene som sa zasekol.
Možno niečo potrebuje? - zažmurkal som naň spýtavo.
"Hey, mate," nadhodil som nakoniec tónom, ktorý hovoril skôr "si v pohode?".
Na to si chalan cez jedno z očí, ktoré bolo svojou modrou farbou výraznejšie oproti druhému hnedému, nasadil čiernu pásku a roztržito si upravil tmavé pramienky vlasov okolo gumičiek.
"Hey. Mohol by som si prisadnúť?"
"Uhmm. Sure? Captain..." Pokrčil som po chvíľke ramenami. Samozrejme som netušil, prečo si zo všetkých tých voľných lavičiek chcel sadnúť zrovna ku mne, no taktiež som akosi nemal ani tú najmenšiu potrebu mať podozrenie a nevyhovieť mu. Čosi v jeho pohľade na mňa pôsobilo povedome a dôveryhodne... a mňa popravde celkom zaujímalo, čo to asi mohlo byť.
*Never Never je pustá oblasť v Austrálii, je súčasťou národného parku Dorrigo a nachádza sa 415km od Sydney. Okrem riek Never Never a Wild Cattle Creek ňou preteká i mnoho ďalších potokov a vedie cez ňu aj 15km dlhá trať *Slingsbys trail.
*amygdala je časť mozgu, umiestnená v stredných častiach spánkových lalokov, ktorá hrá hlavnú rolu vo vytváraní a uchovávaní spomienok, spojených s emočnými udalosťami... ako je v tomto prípade napríklad Chrisov a Felixov prvý bozk <3 ... ak máte radi biológiu alebo psychológiu, tak na wikipédii to s amygdalou pre mňa znelo teda zaujímavo, to be honest XD <3
***
Ey ey eyyy, can you guess
who's this charming cute captain? XD teraz už asi áno... kto uhádol? *som už unavená, nevšímajte si XDD*
To be honest again.. táto chapter bola vražedná na poskladanie XDD ak máte otázky a viete ich sformulovať, pýtajte sa <3 veľa z tejto kapitoly bolo opäť schované do sna a trochu jeho absurdnosti, ale aspoň sa Chris znovu stretol s Felixom, aj keď si to... nepamätá, pardon. Prisahám, že naposledy.
Anyways, označila som Vám hviezdičkami a následne opísala pár vecí, ktoré ste pravdepodobne nevedeli, keďže aj ja som si ich sama vyhľadala kvôli príbehu, tak azda to pomohlo. Spätne som to urobila už aj pri niektorých predošlých častiach, aby možno dávali trošku viac zmysel novším čitateľom <3 Navyše je asi dosť vecí, ktoré sa nezmestia do príbehu, ale patria do mojej story teórie atd. takže... yes.
Pár z takých vecí postupne píšem aj do "Characters portfolio"- to občas aktualizujem. Oznamy na update v tejto sekcii zverejňujem na svojej nástenke ^^
Dobrú noc, sladké sny, prípadne dobré ráno a prajem Vám, aby sa Vám ľahko hľadali v maličkostiach zázraky ^^
S láskou
Cristeen <3