„Máš nejaký problém?" Odpovedala som drzo a otočila som sa späť ku knihám. Zo zeme som zobrala tú, čo mi spadla a odložila ju na miesto. Okrem nás dvoch, a postaršej pani ktorá dávala pozor na knihy, tam už nikto iný nebol.
„Videl som ťa sem vchádzať, najskôr som ťa chcel len podpichnúť, kvôli oblečeniu...trochu sa pobaviť." Zastal a pozrel si ma od hora dolu a potom späť. Dal si záležať aby to urobil pomaly a okato. Mala som chuť sa prepadnúť pod zem alebo si aspoň zakryť kúsky nahej kože, ktorú mi odhaľoval príliš krátky crop top. Zagúľala som očami a preložila si cez holý pupok aspoň knihu. Palcom si prešiel po spodnej pere. Cítila som ako ma hltá pohľadom. Na jeho prstoch som si všimla pár strieborno čiernych prsteňov. „Ale potom som si všimol že hľadáš knihy o snoch." Pohľadom som prešla od jeho pier k jeho očiam. S tým prstom to bol zámer. Jednoducho chcel, aby som sa mu pozrela na pery.
„No a?" Snažila som sa ho popohnať keď sa znovu zasekol a blúdil očami po mojom tele.
„So snami mám skúsenosti, možno by som ti vedel pomôcť." Navrhol a popri tom mi podal jednu zo svojich čiernych mikín, ktorú vytiahol z ruksaku. Pozrela som nechápavo na neho. „Asi by si nechcela prechladnúť deň pred splnom."
„Nepotrebujem pomoc. Ani so snami ani s oblečením." Odfrkla som a znovu som sa otočila ku knihám. Spravil pár krokov a ja som jeho dych zacítila na svojom krku.
„Naozaj? A čo chceš robiť s tou knihou pre deti?" Vzal mi knihu, ktorú som si práve vybrala z rúk a dal ju naspäť do poličky. Na krku sa mi postavili všetky chĺpky a naskočila mi husia koža. Nevedela som či mi je naozaj zima alebo to robí jeho horúci dych na mojom krku.
„Prečo nejdeš otravovať niekoho iného? Sandra... alebo hociktorá iná bude nadšená ak ju obdaríš svojou prítomnosťou." Zúrivo som sa zvrtla a jeho dych som tento krát zacítila na svojich perách. Bol ku mne naklonený tak, aby mi videl priamo do očí.
„Práve preto, že ty z toho nie si nadšená. To predsa musíme zmeniť." Bol tak blízko mojej tváre, že by ste medzi nás len ťažko vopchali špendlíkovú hlavičku.
„Veľa šťastia." Vzala som si mikinu z jeho ruky a prekĺzla som popod jeho druhú ruku, ktorou sa opieral o poličku a znova sa pustila do hľadania.
„Vidím že runy už neskrývaš. Dokonca ti ich pár pribudlo. Aj pár obyčajných." Otravoval ma ďalej. rukou mi prehodil vlasy spadnuté na chrbte dopredu a prstom mi prechádzal po mojej prvej rune. Kopíroval jej tvar od krku až k lopatkám. „Čo si mu sľúbila?" Spýtal sa šepotom.
„Do toho ťa nič nie je." Precedila som pomedzi zuby a prehodila si vlasy späť. Dala som si záležať na tom, aby ho aspoň trochu šľahli po tvári. Nemusí predsa vidieť, čo mi spôsobuje jeho dych na mojom tele.
„Máš ho za hrdinu.." Povedal už nahlas a s odstupom od môjho tela. Kútikom oka som zbadala, že sa mi Otočil chrbtom a rovnako ako ja, začal prehľadávať knihy o snoch. „Vedz, že ak by išlo o záchranu sveta, nerobilo mu problém ťa obetovať. Takí už hrdinovia sú. Obetujú to, čo milujú, to na čom im záleží najviac... pre vyššie dobro. Pre záchranu sveta." Posmešne sa uchechtol.
„Prečo by si niečo také vôbec hovoril?!" Rukou som si zahalila runu na kľúčnej kosti. Runu, ktorou som sa spojila s Cyranom. „Čo ty o tom môžeš vedieť." Rýchlo som sa obliekla do mikiny, aby mi runy nebolo vidno.
„Pred pár rokmi by som sa nazval hrdinom." Chcela som niečo povedať no nedal mi šancu. Z úst mi vybehol len krátky posmech. On? A hrdina? „Dnes, dnes by som zachránil to, na čom mi záleží, Rony." Sťažka som preglgla horkú slinu, ktorá sa mi zasekla v hrdle. Pomaly som sa otočila jeho smerom. Urobil to isté s tým, že sa ku mne znovu priblížil. „Dnes by som nechal pohltiť svet plameňmi z pekla, len aby som ťa zachránil." Vzal mi tvár do jeho dlaní a pobozkal ma. Naše pery sa stretli v horúcom bozku. Naozaj bol horúci, tvár mi celá horela, zatiaľ čo ma jeho dlane chladili. Bolo to také povedomé, no zároveň to bolo ako prepadnúť sa do neznáma, ktoré máte chuť preskúmať úplne celé. Na malú chvíľu som sa stratila v bozku, ktorý prebral v mojom tele nie len vlka, ale všetko čo doteraz driemalo. Vždy keď som bola v jeho prítomnosti, akoby chcel môj vlk vyskočiť. Akoby chcel prebrať moc a žiť si svoj vlastný život. V moment keď ma pobozkal, môj vlk sa prebral, no zároveň bol krotký, ako baránok. Akoby sa spojili aj naši vlci. Harvey pobozkal moju dušu, a ja som bozkávala tú jeho.
„Dosť." Odtlačila som sa od jeho tela a dlaňou si prekryla horiace pery. Nemohla som dovoliť aby to zašlo ešte ďalej. Nemohla som dovoliť, aby som cítila niečo, kvôli čomu nebudem schopná byť s Cyranom. Zľakla som sa, pretože to, čo som cítila pri našom bozku, nebolo len brnenie nôh. Bol to súlad dvoch duší. Podal mi do rúk knihu a bez ďalších zbytočných slov odišiel. Ja som zostala stáť na mieste ako obarená. Naozaj sa to stalo? Neviem ako dlho som tam stála s knihou v ruke opretá o poličku s knihami. Snažila som sa spomaliť tlkot srdca, na ktorého rytmus som sa nedokázala naladiť. Musela som dýchať zhlboka a uistiť sa, že moje pľúca dostávajú dostatočnú dávku kyslíka. Keď som konečne vydýchla a moje srdce začalo spolupracovať s mojím telom, pozrela som si knihu v rukách.
„Somnia in tenebris." Prečítala som si nahlas názov knihy. Začala som listovať knihou a prečítala si zopár riadkov zo strán, na ktorých som knihu otvorila. Z toho, čo som sa dočítala mi bolo jasné, že išlo o nejaký druh... jednoducho druh mágie, ktorá sa nepoužíva. Nerozumiem prečo mi ju podal, no bola som ochotná jej dať šancu. Knihu som si niesla v náručí do jedálne, pred ktorou som si Harevyho mikinu vyzliekla a prehodila cez tašku, ktorá mi visela na boku. V diaľke som videla stôl s mojimi kamarátmi, ktorí už veselo prežúvali svoje raňajky a niektorí večere. no najskôr som si to namierila k jedlu.
„To čo, už aj v pekle začalo snežiť keď si si ty obliekla niečo vkusné?" Otočila som sa k nezameniteľnému hlasu s knihou v ruke. Vôbec ma neprekvapilo že práve Sandra nazvala moje oblečenie vkusným. Chcela som knihu vložiť do tašky no skôr ako sa mi to podarilo, vytrhla mi ju z ruky. „Och bože, beriem svoje slová späť. Kniha o snoch? Sníva sa ti o maminke?" keď to hovorila, tvárila sa pri tom smutne. Teda minimálne to predstierala. Na sto percent to predstierala. Ja som na ňu pozerala a nemala náladu jej čokoľvek hovoriť, čo ju vytáčalo ešte viac. Chcela mi knihu podať naspäť no pustila ju príliš skoro a spadla na zem. „Hups, to sa asi budeš musieť zohnúť. Pár cvikov ti pomôže keď chceš nosiť takéto oblečenie." Zasmiala sa a dievča ktoré bolo po jej boku sa tiež uchechtlo.
„Originálne." Precedila som cez zuby, kým som sa zohla po knihu.
„Hovoríš niečo? Cez to pálenie tukov na tvojom bruchu nič nepočujem." Zagúľala som očami, knihu som si odložila a chcela som od nej odísť. Hádanie s ňou pre mňa nemalo význam, nestojí za to.
„Tak to by si si mala vyčistiť tie obrovské ušiská ktoré sa márne snažíš zakryť tými vyperoxidovanými vlasmi." Zastala si ma Miranda, ktorá sa z ničoho nič objavila po mojom boku. „A keď si ich vyčistíš, kľudne ma navštív, niečo ti zaspievam." Zákerne sa na ňu usmiala, kým ja som nechápavo pozeral raz na jednu a potom na druhú. Sandra si načechrala vlasy na ušiach, snobsky sa na nás pozrela akoby z výšky a odišla z jedálni.
„Ďakujem, ale s ňou sa neoplatí hádať. Myslím že každá sekunda venovaná jej je stratený čas." Pousmiala som sa.
„To áno, ale ak sa jej nikto nepostaví, má pocit že vyhráva. Tak ako si to myslela teraz. Vidíš ako sa ofučala, a to som len povedala niečo o jej ušiach. Ak bude vedieť že so sebou nenecháš pohadzovať ako s handrou, dá ti pokoj. Robí to lebo si myslí že má navrch. Zabúda že ty si tu doma. Máš tu väčší vplyv ako ktokoľvek z nás." Znovu sa na ňu nechápavo pozrela a krútila hlavou na znak nesúhlasu. „Nebudeme si tu predsa nikto klamať, všetci vedia že vlkolaci sú tu doma. Je to vaše územie."
„Myslela som že škola by mala byť neutrálna." Obzrela som sa okolo seba a všehochuť magických bytostí sa tu priam pohrávala s mojím čuchom.
„Mala by."
„Nič by som si nepriala viac ako pokoj." Nasledovala som Mirandu, ktorá tiež kráčala k jedlu.
„Ahojte." Pozdravila som sa kamarátom a sadla si pri Cyrana, ktorý dojedal zvyšky raňajok.
„Našla si čo si hľadala?" Spýtal sa s plnými ústami. Prikývla som a potľapkala si po taške prevesenej cez plece. Pozrel na mňa a v zápätí mi po chrbte prebehol mráz. V hlave sa mi vynorila spomienka na Cyrana zo sna, ako na mňa pozeral. Ako mi pozeral priamo do očí. „Si v poriadku?" Chytil ma za ruku aby sa ubezpečil že je všetko okej. Moje podozrievavé ja ruku okamžite odtiahlo. V hlave mi totiž neustále strašil jeho pohľad zo sna. Mihnutím oka som sa spamätala a položila svoju ruku na jeho. Všimol si že sa niečo deje. Že niečo nie je v poriadku no nič nepovedal a ďalej sa venoval dojedaniu posledných kúskov z raňajok. „Akú knihu si to vlastne hľadala? Cass spomenula že si sa vyparila v knižnici."
„Niečo o nových predmetoch ktoré ma čakajú. Jazdenie, sebaobrana... Všetky tie hľadačské predmety sú ťažšie ako som si myslela." Znovu som mu celkom bezdôvodne klamala, no dokým som nemala istotu že to bol len sen, nie nejaká vidina alebo niečo, z čoho som mohla Cyrana podozrievať, bolo to tak lepšie. Čo sa dialo v knižnici, som samozrejme zatajila tiež. Nemohla som mu povedať že ma Harvey pobozkal.
„Čo chcela Sandra?" Ustráchane sa spýtala Cass a ja som jej bola neskutočne vďačná za zmenu témy.
„Rypnúť si. Čo iné." Usmiala som sa a pustila som sa do svojich raňajok. Cyran ma počkal kým dojem a odprevadil ma na prvú hodinu.
„Keď si včera neprišla na večeru, mal som dosť voľného času, čítal som pár starých kníh, kde sa spomínali dvaja vlci. Myslím, že by ťa to mohlo zaujímať." Začal po chvíľke ticha. Výčitka z toho že som neprišla ma zasiahla ako prvá a ďalej som sa nesústredila na slová čo hovoril.
„Prepáč, Persi ma vzal do mesta, ukázal mi kde bývali moji rodičia. Mala som odmietnuť, boli sme dohodnutý, prepáč." Chcela som sa z toho vykúpiť sentimentom. Ako hlboko ešte môžem klesnúť?
„To je od neho milé." Zakašľal akoby ho slová čo povedal pálili v ústach. „Len.." Zastal. „Len by som bol rád keby sme spolu trávili trochu viac času, nie len čas ktorý strávime čakaním na hodiny a čítaním kníh. Ja viem že nemôžem súperiť s niekým ako Persi, alebo Harvey. Obaja sú to vlkolaci, je jasné že k nim máš bližšie, že ti toho dokážu ukázať viac. Alebo ťa viac naučiť... Je mi jasné že máte silnejšie puto ako svorka ale..."
„Máš pravdu.." Zarazil sa a zatváril sa ešte viac sklamane. „Preboha nie s tým že k ním mám bližšie!" Tento krát som sa zarazila ja. Síce menej ako on, ale zarazila. Niekde v úzadí ma však tlačili spomienky, nie tak dávne. Večera a strieľanie z luku s Persim, a Harvey. Jeho vyznanie? Jeho spoveď? A všetko čo sa okolo neho točí. S Harveym, je to zvláštny vzťah. Odtlačila som tieto spomienky hlbšie do svojho vnútra. „Mali by sme spolu tráviť viac času. Dozvedieť sa jeden o druhom viac. Spadli sme do toho veľmi rýchlo, čo nevnímam ako niečo zlé. Jednoducho mám len pocit, že ťa vôbec nepoznám. Aj keď sme spolu, je to akoby si bol pod rúškom tajomstva. Akoby si sa ani nechcel baviť o nás." Chcela som sa mu zahľadieť do očí, no nedovolil mi to, čo mi našepkalo že ten závoj tajomstiev len tak ľahko nedám dolu. „Máme na to pár dní voľna." Šťuchla som ho do rebier.
„Pár dní voľna?"
„No, áno. Pred plesom, počas plesu a po plese. Pokiaľ je mi známe ani ty ani ja sa na ples nechystáme. Môžeme tento čas tráviť spolu, pozrieť si nejaký film, niekam si vyjsť." Mrmlala som si nápady na voľný čas popod nos.
„To všetko znie fajn, Zajtra môžeme niečo podniknúť.. „ Usmial sa. „Ale.. Na ples už niečo mám. A po plese musím na pár dní domov." Nechápala som.
„Och.. Jasné, chápem. Mohol by si mi ukázať kde bývaš, môžem ísť s tebou, len na skok ak by si chcel spoločnosť." Navrhla som so šibalským úsmevom a poskakovala okolo neho. Aspoň by som si preverila, či bol môj sen len sen, alebo sa mi naozaj snívalo o mieste, ktoré som nemala ako poznať a moja myseľ si ho len vymyslela.
„To vôbec neznie ako dobrý nápad. S tvojou vôňou by to tam pre teba nemuselo byť dva krát bezpečné." Nervózne sa poškrabal.
„Samozrejme." Vzala som si do rúk prsteň, ktorý mi visel na krku. „Tak mi aspoň povedz čo si sa dočítal." Zmenila som rýchlo tému. Bolo mi trápne že ma už druhý krát odmietol. Sadli sme si na múrik popri chodbe, ktorou sme kráčali. Cyran začal tým, že v knihe, ktorú našiel, vlci nemajú mená takže si nemôžeme byť istý že ide o rovnakých vlkov, ako z lístočku ktorý mi dala Erika. Kniha hovorila o prekliatych vlkoch, ktorý v sebe nesú ťarchu duší. Čo v jeho stručnom preklade znamenalo, že v jednom tele prebývalo viac duší. V inej knihe čítal, že deti ktoré sa narodili s viacerými dušami, boli považované za hybridov. Znovu mi podal jeho stručný preklad, v ktorom opísal deti, ktoré sa narodili so schopnosťami viacerých magických bytostí. Zo strachu s moci, však boli zavraždené. Jednoducho sa po celom svete písali záznamy o každom dieťati, ktoré sa narodilo. Od istého roku sa záznamy končia. Nikto nevie prečo, nikto nevie či v tom niekto tajne pokračoval, alebo či sa tieto deti prestali rodiť. Zo dňa na deň tieto záznamy končia a o vraždení malých detí sa už nikde nepíše.
„Preboha čo to tu je za komplex s mocou. Najskôr ste od seba oddelili obyčajných ľudí, potom sa dozviem že sa tu vraždili nevinné malé deti a to všetko len pre to, že sa bojíte o svoju moc?" Viac ako to mi však v hlave vŕtalo to, že existovali deti , ktoré mali vo svojom tele viac duší. Atlas mi na moju otázku či je to možné neodpovedal. Čo ak aj ja mám v sebe viac duší? Čo ak som aj ja hybrid? Otázky sa mi v hlave krútili stále dookola ak na kolotoči.
„Rony, ja sa ti snažím pomôcť ja s tým nič nemám spoločné." Zasmial sa.
„Veď ja viem len.. Je to zvláštne."
„Je tu ešte jedna vec." Vstal a podal mi ruku aby mi tiež pomohol vstať. „Knihy boli písané ako legendy. Dokonca by som povedal že aj ako proroctvá. Niečo, čo sa ešte len stane, niečo čo sa ešte len má stať." Preglga som horkú guču ktorá mi ostala v hrdle.
„Odkiaľ vôbec máš takéto knihy?" Neverila som tomu, že by v knižnici len tak boli knihy kde je písané o vraždách malých detí.
„Prekvapivo, z mojej izby."
„Prosím?" Zdalo sa mi že zle počujem.
„Dočítal som sa to v Harveyho knihách. Nikdy ma nezaujímalo čo číta. No minulú noc mi jedna padla do oka. Keď nebol v izbe, čo on skoro nikdy nie je, pár som ich prelúskal no a.. Dozvedel som sa čo som ti povedal." Nič nemusel ďalej hovoriť. Jediný, s kým som sa potrebovala momentálne rozprávať bol krivolab.
„Budem musieť ísť, začína mi hodina." Usmial sa na mňa a na líce mi vtisol nežný bozk.
„Vidíme sa. A nespomínaj Harveymu tie knihy, asi by nebol rád keby vedel že som sa mu hrabal vo veciach." Naposledy mi zakýval a vybral sa opačným smerom ako ja. Na pleci ma ťažil vak, v ktorom som si niesla knihu práve od Harveyho. Aká náhoda že mal knihu ktorú som potrebovala. Našťastie som mala prvú hodinu o bylinkách, o ktorých som vedela takmer všetko, takže som sa nebála že by som niečo premeškala. Vytiahla som preto knihu Somnia in tenebris a začala listovať. Našla som obsah a čítala názvy kapitol. Ako snívame... Cestovanie snom... Ríša snov... Krádež snov... Časové línie sna... Neverila som vlastným očiam čo práve čítam. Pretočila som stranu a dostala som sa na koniec obsahu, kde boli rukou písané vety. Ak ešte niekedy zaspím, objaví sa v sne. Živá. Ktokoľvek ma môže v sne uniesť a čokoľvek môžem zo sna zobrať aj ja.
-Vidím minulosť, ktorú som nevidel. Vidím ľudí, ktorých nepoznám. Niekto sa mi vkráda do snov. Niekto mi chce ukradnúť dušu. Od tejto vety viedla malá šípka cez celu stranu k otázke.
-Je naozaj živá?- Preto mi dal tú knihu? Harveymu sa tiež niekto snaží dostať do snov? Po skončení celého vyučovania boli predo mnou tri dni sladkého voľna. Ako bez duše som sa túlala hradbami školy, keď som sa konečne dostala aj k mojej izbe.
„Zblúdilá ovečka k nám prišla." Zavtipkoval Aliah. „Plánujeme ísť do kina, pôjdeš s nami?" Prikývla som a zavesila som knihu s mikinou na stoličku. Cyran ma chytil za ruku a všetci sme spolu odišli do tmavej miestnosti, sledovať filmy.