"K tomuto miestu sa viaže legenda," povedala znenazdajky Zina, po nekonečných minútach mlčania.
"Aká?" spýtal sa Aurel. Rana na ruke mu pomaly prestávala krvácať.
Obloha bola zatiahnutá, stále pršalo, aj keď sa to pomaly ustálilo. Na krajinu sadol súmrak a hmla bola priam hmatateľná.
"Pred niekoľkými stovkami rokov tadiaľto prechádzali traja pútnici. Nikto nevie ich mená, ale to nie je vôbec podstatné. Boli to dvaja muži a jedna žena. Prechádzali krajinou. Na nohách nemali žiadnu obuv, len špagátmi pripevnené ťažké kamene. Vraví sa, že išli tak dlho, až kým úplne nezodrali kamene z nôh. Keď ostali bosí, uvideli pred sebou studňu. Horko-ťažko sa ku nej dotrmácali, ostré ihličky sa im zapichovali do bosých chodidiel. Naklonili sa nad studňu z čierneho mramoru, no nedovideli na dno. Potrebovali vodu, veľmi dlho nepili, zo smädu mali vidiny. Jeden z nich vzal kamienok a hodil ho dnu. Po pár dlhých sekundách počuli, ako kamienok narazil o vodnú hladinu. Skoro sa z toho zvuku zbláznili. Nemali však žiadne vedro, ani špagát, len malú hlinenú misku. Dohodli sa teda, že chytia ženu za nohy a spustia ju dolu, nech im naberie vodu."
Zina na chvíľu stíchla. Aurel s Kamilou si celú scénu živo predstavovali, počúvali so zatajeným dychom.
"A čo bolo ďalej?" potichu sa spýtal Aurel.
Zina si vzdychla.
"Vzali teda pútničku za členky a spustili ju dolu. Keďže však boli od hladu a smädu tak slabí, že sa ledva držali na nohách, vyšmykla sa im a padala dolu...
O pár sekúnd počuli zvuk praskajúcej lebky a potom už len čľupnutie. Chudákom pútnikom neskôr došlo, čo urobili, dívali sa na svoje ruky, ostali zmeravene stáť..."
"Ako sa to skončilo?" opýtala sa Kamila.
"Utrápili sa k smrti," odvetila Zina prosto. Aurel si odfúkol.
"Odvtedy je vraj voda v tej studni otrávená. Vyteká z nej jed, ktorý postupne mení krajinu navôkol. Okrem supov tu nenájdeš živej duše."
"Kto sem dal tie ihličky a koly?" spýtal sa Aurel. Zina pokrčila plecami. "To fakt neviem. Určite to však bolo už veľmi, veľmi dávno. Povráva sa však, že vyrástli zo zeme."
Aurel sa sucho zasmial. No nemal to robiť, lebo vzápätí ho Zina prebodla mrazivým pohľadom. "Tak ty tomu neveríš?"
"Nie žeby som neveril," zatiahol ironicky, "ale odkiaľ to všetko vieš? Ako môže byť tá legenda pravdivá, keď nezostal nikto živý, kto by o tej udalosti zvestoval ostatným? A tie koly? Narodili sa vari s koreňmi v zemi? Ak je to pravda, čo je to potom za rastlinu? A ako ten jed mení krajinu? Len prosím nevrav, že tomu veríš..."
"Tak aby si vedel!" vybuchla Zina. "Jed mení krajinu, keď sa po nej rozlieva. Ide do koreňov kolov, ktoré ho potom produkujú cez špic, aby si vedel! To je aj dôvod, že tu nikto nežije, vieš? Kto by sa oň pichol, jed by sa mu dostal do krvi a on by sa otrávil!"
Aurel pri jej slovách zastal a zbledol. Chytil sa za ruku a počastoval Zinu pohľadom plným zdesenia.
"Chceš tým povedať že..." preglgol, "že som sa práve otrávil? Že zanedlho zomriem?"
Panika v jeho hlase sa nedala prehliadnuť.
Prezmenu sa zasmiala Zina.
"Nemyslela som si, že tomu veríš, ale ako vidím, snáď áno."
Aurel by jej bol čosi odvrkol, no oblohu náhla preťal blesk a oni vystrašene uskočili.
"Bolia ma nohy," povedala Kamila, "tie kamene sú tak ťažké..."
"To nič, aspoň budeš mať namakané nohy," sarkasticky poznamenal Aurel. Tiež sa mu nechcelo vláčiť zbytočné kilá navyše. Zina na nich len otrávene pozrela, no nepovedala ani slovo.
Ozval sa hrom, ktorý sprevádzal ďalší blesk. Blesk na stotinu sekundy osvetlil okolie. Trojica uvidela čierne obrysy mohutnej pevnosti črtajúce sa neďaleko. Prekvapene zhíkli a ostali zarazení, keď videli, ako sa ku nim niekto blíži. Bola to postava zahalená v čiernom, ktorú sprevádzal slabulinký svit lampáša. Svetielko sa hojdalo v tme, vrhalo hrozivé tiene na vysoké koly stojace navôkol, vytvárajúc tak strašidelné obrazce.
Aurel, Zina a Kamila sa zomkli tesne k sebe.
Postava zastala blízko nich. Vo svetle ďalšieho blesku a slabého svetla lampáša uvideli, že postava má na hlave veľkú čiernu kapucňu, preto jej nevideli do tváre. S pravidelným búšením srdca čakali, čo sa bude diať.
Postava zrazu prehovorila mužským, krásne hrozivým hlasom: "Pútnici nezabúdajú."