Zastavila som sa pred kabinetom kouča Markshalla a dodala si posledný dúšok hlbokého nádychu. Vydala som sa k dverám, za ktorými by sa mal nachádzať Niall. Jeden chalan mi povedal, že by mal byť Niall tu, a ja som dúfala, že ho tu nájdem, dokým zbabelo nezdrhnem. Naozaj som uvažovala nad tým, že sa poberiem preč, napíšem mu správu a takto to ukončím, ale už bolo neskoro a nič som s tým nemohla robiť.
"Profesor Markshall," oslovila som ho po krátkom zaklopaní na dvere. Jeho svalnatý chrbát sa narovnal, pričom sa ku mne otočil na stoličke, na ktorej bol usadený.
"Prosíte si, slečna Paynová?" Skvelé, pamätá si ma z minulej hodiny telesnej výchovy.
"Mohli by ste mi povedal, kde nájdem Nialla Horana?" prešľapla som z nohy na nohu. Bola dom strašne nervózna.
"Myslím, že pán Horan je v chlapčenskej šatni." s úsmevom sa na mňa usmial. Tichým ďakujem som sa poďakovala a otočila sa k chlapčenským šatniam.
Pred dverami som si dodala dušičku odvahy a potom išla dnu. Všade bola para, ktorá vychádzala zo spŕch. Niekoľko chlapcov pobehovalo po šatniach, ktoré boli rozdelené na tri. V každých boli skrinky a dlhé čierne lavičky. Zbadala som Nialla, ako sa opiera o skrinku svojou pažou, pričom s niekym hovoril. Myslím, že bol nahnevaný, pretože mobil zvieral naozaj pevne a mračil sa.
Nevedela som, či by som k nemu mala ísť, alebo by som radšej mala odísť a nevyrušovať ho. Lenže už bolo neskoro, pretože si ma všimol, keď sa jeho hlava pootočila a jeho očí sa zabudli do mňa. V ten moment som si pripadala ako nejaká začarovaná, pretože len čo sa jeho oči stretli s mojimi, tvárou sa mu mihlo niečo, čo ma odradilo od toho, čo vlastne chcem teraz urobiť. Ako keby celý zneistel a v očiach sa mu odzrkadlilo smutné odhodlanie, ale nevedela som dôvod toho odhodlania.
"Ahoj," nesmelo som ho pozdravila, s jemným úsmevom na perách, len čo som sa k nemu dostala. Jeho ruka okamžite chytila tú moju, pričom si ma k sebe privinul a objal ma. Celá vykoľajená som mu objatie opätovala.
"Čo tu robíš?" Spýtal sa ma, slová šepkajúc do mojich vlasov. Tak pekne voňal - potom, samým sebou a kolínskou. Ako môj Niall.
"Hľadala som ťa," moja odpoveď bola ľahostajná, ale aj napriek tomu sa vo mne niečo dialo. A mne sa to vôbec nepáčilo.
"Naozaj? A to už prečo?" Vyzvedal, stále ma objímajúc, pričom si ma k sebe vinul naozaj blízko.
Teraz alebo nikdy, Mary. Buď v sebe nájdem odhodlanie teraz alebo budem naďalej s ním. Ale to by som bola zbabelec, a to predsa ja nie som.
"Potrebujem sa s tebou porozprávať," odvetila som s viečkami zatvorenými, pričom som snažila prehltnúť hrču, ktorú som mala v hrdle. Dusila ma a dusilo ma aj to naznáme na duši.
"O čom?" Odtiahol sa odo mňa. zapozeral sa mi do očí a čakal na moju odpoveď. Jeho obočie sa mierne pokrčilo a jemné vrásky sa mu zjavili pri jeho modrých očiach.
"Musím ti niečo povedať," vydýchla som, očami spočívajúc na jeho rukách, ktorých sa ocitlu tie moje.
Nastalo ticho. Neviem, odkiaľ sa to ticho vzalo, ale nejako Niall zmĺkol a zamyslene hľadel niekde pod nami. Znaistela som a rukou objala jeho predlaktie, naznačujúc mi, aby sa na mňa pozrel.
"Tiež ti musím niečo povedať, ale nie tu. Môžeme sa stretnúť po škole?" Vyjachtal, stále mi pripadajúc nejako zamyslene. Nakoniec som však iba prikývla a pustila jeho ruky, keď sa odo mňa o krok vzdialil.
"Tak dobre. Počkám ťa po škole?" Spýtavo som sa na neho pozrela.
"Dnes mám tréning a skončím až okolo piatej. Vyzdvihnem ťa o šiestej. Je to v pohode?"
"Jasné," súhlasila som a venovala mu malý úsmev, ktorý sa mi však nevrátil.
Nechcela som ho ďalej otravovať a tak som chcela už odísť, aj keď som sa cítila nejako čudne. Bolo s ním niečo, pretože mi ani nedal pusu, ktorú som z nejakého dôvodu chcela. Dokonca by som povedala, že som to potrebovala.
Zarazila som sa však v momente, keď som už kráčala preč z šatní a jeho hlas ma zastavil.
"Mary," oslovil ma jemne a mňa konečne zahrialo pri srdci, pretože jeho pery vyslovili moje meno tak pekne.
"Áno, " otočila som sa za ním. Videla som, ako kráča ku mne, čo mu zabralo asi tak päť krokov. Nič nepovedal, len ma proste chytil, moja tvár sa ocitla v jeho rukách a sladko ma pobozkal.
"Celý večer som ťa nemohol dostať z hlavy." Ako keby sa mi zabodlo niečo do hrude po jeho slovách. Bola som na tom rovnako, celú noc som myslela len na to, ako to s ním ukončím.
"Uvidíme sa potom," utrúsila som, prekvapená, ako chladne som to vyslovila, a bez ďalšieho slova som sa otočila, kráčajúc preč.
Odišla som čo najďalej a zase sa ocitla v úplne prázdnej chodbe. Teda, bola hodina a každý bol usadený za lavicami, alebo sa poflakovali v knižnici. Ja som dnes skončila, keďže sme mali voľnú hodinu, ktorá bola dnes moja posledná, a preto som sa za ním pobrala, lenže ako vidím, dnes si na to počkám.
Snažila som sa nájsť Rose, bola som aj v triede, kde sa mala nachádzať, lenže nebola tam. Mala mať predsa ešte jednu hodinu thnaks babe — nevedela som síce, čo to za hodinu mala byť, ale domov určite nešla. Potrebovala som ju, chcela som, aby ma objala a nejako mi zlepšila nápadu. Nemohlo to byť až také zlé, veď toto nebude môj prvý rozchod. A navyše s ním nie som ani tak dlho. Asi to bude len tým, že som si na neho zvykla.
Povzdychla som si a išla som radšej preč zo školy, pretože som sa råzom cítila unavená a nesmierne sa mi chcelo späť. Bolesť hlavy som už zase vnímala na plné obrátky a len som dúfala, že ma zase nezačne bolieť brucho, dokým nedôjdem domov.
Rose
Ako každý človek, pochopiteľne, city mám aj ja. Lenže niekedy je proste ľahšie, keď ich veľmi najavo nedávame. Nespomínam si, že by som sa v živote niekomu, kto mi hocijako pomohol, nepoďakovala. Vždy som bola za tú slušnú, vychovanú a milú, aj keď som mala aj svoje rebelské obdobie. Niekedy si pre seba poviem, či je mi to na niečo dobré. Život sa so mnou viac hral a oberal ma o veci, ktoré som milovala, než aby mi dával. Vždy som bola len hračkou pre iných, ktorým to v danej situlácii vyhovovalo. Nenávidím to.
Pozícia, v ktorej som sa teraz nachádzala, bola asi taká, že som sa práve nesmiere nudila. Opierala som si líce o dlaň pravej ruky, zatiaľ čo som sa pozerala na francúzstinárku a nevnímala ani to minimum, o ktoré som sa snažila. Na začiatku hodiny prišiel jeden z asistentov školy do triedy a povedal, nech sa celá trieda pripojí k francúzštine, pretože profesorka Kimberworthová je chorá.
Dievča, ktoré sedelo predo mnou, sa pokúšalo so mnou hovoriť, ale keď si všimla, ako pozorne sa pridávam, otočila sa dopredu a viac ma neotravovala. Najhoršie na tom bolo, že v tejto triede bol aj samotný pán Nakulmovaný. A ešte horšia vec, sedel hneď vedľa mňa.
A kvôli tomuto som asi premýšľala o tom, prečo som sa mu ešte nepoďakovala za to, ako mi pomohol minulý piatok. Ale keď to nešlo, proste to nešlo. To je on, ten, ktorý ma tam sakramentsky hlboko irituje, aj keď mi nejakým stupídnym zázrakom pomohol už dvakrát.
Mykla som sa, keď som niečo pocítila na mojom bruchu. Reflexívne som pootočila hlavu na ľavú stranu, smerom nadol, a zbala, ako mi ten hajzel niečo strká do vrecka mikiny, ktorú som si dnes obliekla spolu s čiernymi džínsami a bieleho tričku.
"Čo robíš!" Sykla som na neho, pričom som na neho prižmúrila svoje hnedé oči, ktoré som mala chránené za okuliarmi.
"Prečítaj si to," odpovedal s prekrúcaním očí, rukou sa znova blížiac k môjmu vrecku, lenže som ho rýchlo po tej ruke udrela, načo si svoju labu hneď pritiahol k sebe. Uchmatla som teda papier z vrecka a so zamračeným pohľadom som ho starostlivo nenápadne pod lavicou rozprestra, čítajúc slová napísané čiernym perom.
Povieš mi, prečo si piatok odpadla?
Jemu už presakuje alebo čo? Prečo sa tak stará? Vôbec to nie je jeho vec. Momentálne som bola mierne vytočená a ani tom tomu nechápala. Schmatla som ceruzku, ktorá ležala na lavici, a odpísala som mu, papier mu potom položila na lavicu. Tá dementná profesorka aj tak nepozerala na nás, stále si niečo čmárala na tabuľu.
Čo sa tak staráš? Radšej si choď prekulmovať tie tvoje kučierky.
Periférne som pozerala, ako si to číta, pričom sa v sekunde, keď to dočítal, otočil hlavou ku mne, jeho obočie mierne nadvihnuté.
"Ja si vlasy nekulmujem. To si až taká blbá?" Vyprskol.
"A ty zas taký veľký debil?" A otočila som sa na tabuľu, ozývajúc sa opäť, tento raz však k profesorke. "Pani profesorka, mohla by som, prosím vás, ísť na toaletu?" Usmiala som sa sladko, aby ma tá bosorka pustila. Tá jej bradavica na brade mi nerobila dobre na žalúdok a jej mastné vlasy v drdole boli hnusné.
"Samozrejme, slečna Paynová." Odpovedaal a zase sa otočila k tabuli. Už sa ten kučeravý hajzel chystal otvoriť ústa, lenže som si blezkovo zobrala tašku a prešla pomedzi lavice až k dverám, z ktorých som nakoniec vyšla.
Vybrala som si z džínsov telefón a pozrela sa na hodinky. Sama pre seba som sa zachichotala a pokrútila hlavou. Bolo tri minút pred zvonením a tá dementná profesorka ma pustila. Iný by povedal, nech to už nejako vydržím, ale ona naozaj bude hlúpa. Ani nepoznám jej meno.
Keď som sa dostala k toaletám, vošla som dovnútra. Tašku som si položila vedľa umývadlá, pričom som sa ho aj chytila. Prečo sa tak stará. Myslím tým, tiež by som sa asi tak vypytovala, keby som mu zachránila život, čo sa asi nikdy nestane, ale aj tak ma to iritovalo. Vedela som, že je to tým, že sa to týka môjho stavu, nikomu by som to nepovedala, a to už vonkoncom nie jemu. Moja vlastná sestra to nevie, a nie to ešte on.
Zhlboka som sa nadýchla a puatila kohútikom vodu, ktorú som si trochu nabrala do dlani a ovlažila som si líca i krk, pretože sa mi začínala točiť hlava.
Keď mi preletelo hlavou, ako som sa mohla pred všetkými odhaliť, všetko by sa prevalilo a ja by som sa asi nervovo zrútila. Viem to, pretože by som to nezvládla. Nezvládla by som všetky tie ľútostivé pohľady.
Počula som, ako niekto otvril dvere, ale nezaťažovala som sa pozrieť, kto to bol. Pravdepodobne dievča, keďže som bola na dievčenských. Lenže to som hneď zavrhla, keď sa tá osoba ozvala.
"Čo si tak vybehla z triedy?" Čože?
__________________________________
Poznámka autorky:
• Zdravím Vás po storočí. Naozaj ma to mrzí, ale nikto to nečíta (skoro nikto), a mne sa nejako vytratila chuť do písania, preto je moje pridávanie nanič :( :/
• A pre tých, ktorí to ešte čítajú — budem rada, ak napíšete komentár, naozaj by mi to pomohla. Dúfam, že Vás táto časť neunudila k smrti. Asi už viete, čo sa bude diať v ďalšej časti, alebo vás možno aj prekvapím. A ešte jedna vec: Kto myslíte, že tam prišiel? :)
• Časť venujem všetkým, berte to ako ospravedlnenie.
Vote&Comment
-Rossalin ♡