„Neverím tomu, že by ti klamali. Máš právo pýtať sa a oni sú povinní poskytnúť ti informácie.“
Tara sa posadila do tureckého sedu vedľa mňa, zatiaľ čo ja som sa s rukou pod hlavou díval do stropu a krútením hlavy odmietal všetko, čo mi naznačovala, aby som skúsil.
„Ak chceš, pôjdem tam s tebou. Donútime ich spievať.“ Hlesla hlbokým dychom, ako by práve prišla na niečo geniálne. No pravdou bolo, že sa len ponúkla pomôcť, no pritom ona sama s Chloe veľmi dobre nevychádzala. Nikdy ju nemala priveľmi v láske, pretože s Tarou sa poznám od malička a tak mala vždy pocit, že Chloe medzi nás nejakým spôsobom vstúpila. Vyrastali sme spolu, pretože aj ona prišla o rodičov. A keď sme obaja dovŕšili 18, rozhodli sme sa spolu bývať. Bola ako moja sestra. Aj teraz ňou je. Nedokázal by som sa jej vzdať.
„Aj keby som tam prišiel s celou armádou, nič mi nepovedia. Som len jej frajer. Bývalý frajer.“ Pozrel som sa do zeme s privretím očí a pokračoval. „Jej rodina je prioritou, no nechcem ich rušiť, aby som sa dozvedel niečo viac. Jej mama sa s tým stále nevie vyrovnať.“
„Vravíš to, ako keby si ty bol tým, ktorý sa s tým vyrovnal už dávno.“ Uznala. A mala pravdu. Nebol som s tým vyrovnaný a ani nečakám, že sa s tým vyrovnám tak rýchlo. Chloe bola pre mňa ako vzduch. Nevyhnutnosť, ktorú som potreboval k životu. A teraz, keď tu nie je, mám pocit, akoby sa mi dych postupne vytrácal.
„Neviem, je to divný pocit, nemať ju tu. Boli sme spolu neustále.“ Povzdychol som si.
„Hej, bola naozaj výnimočná.“ Dodala s uznaním. Pozrel som sa na ňu s nadvihnutím obočia.
„Fajn, fajn, priznávam,“ zdvihla ruky na znak toho, že sa vzdáva. „Nepadli sme si do oka, to je jasné, no dokázala som ju zniesť.“ pousmiala sa. Kiež by som mohol urobiť to isté. Ani si nepamätám, kedy som sa naposledy úprimne usmial. Nemám k tomu dôvod. Pretože tým dôvodom bola vždy ona.
„Chýba mi. Už ma nebaví objímať pred spaním vankúš. Chcem ju mať znovu pri sebe.“ Kútiky očí mi zaliali slzy a znovu som dal najavo, že som dosť veľká citlivka, ak ide o takéto veci. Pretrel som si ich rukami, otočil som sa druhú stranu a ruku vopchal pod podušku. Začul som Tarin skleslý povzdych.
„Obaja sme prišli o rodičov a ty veľmi dobre vieš, že ak by som mohla, na verejnosti by som ťa vždy nazvala bratom. Bol si tu pre mňa, keď som to najviac potrebovala. Neopustil si ma. A preto ja teraz spravím to isté. Budem tu pre teba. Mrzí ma, čo sa stalo, no musíš ísť ďalej. Budú to dva mesiace a ty si za ten čas nevystrčil päty z domu. Musíš ísť von, medzi ľudí, prospeje ti to.“ Pohladila ma po chrbte, no ja som sa odtiahol.
„Prosím, neuzatváraj sa do seba. Len to nie. To je to najhoršie, čím si budeš musieť prejsť.“
Prerušil som ju.
„Pozri, Tara, ja viem, že máš o mňa strach a si pri mne 24 hodín denne, no už nie som ten malý chlapec. Cením si tvoju, starostlivosť, ak sa to tak vôbec dá nazvať, no chcem byť sám, prosím.“ Hlesol som ticho. Natiahla sa ku mne a pobozkala ma na kraj čela, no vzápätí mi z toho miesta zotrela lesk, ktorý mi tam zanechali jej pery. Zliezla z postele a odkráčala k dverám. No pred odchodom ešte stihla dodať: „Ak by si čokoľvek potreboval,“ znovu som ju prerušil a zdvihol som hlavu. „..tak sa určite obrátim na teba.“ dodal som podráždene a načiahol som sa po prikrývku na kraji postele. Tara zatvorila dvere. Počul som len zvuk vŕzgajúcich schodov, keď schádzala dole. S povzdychnutím som zatvoril oči a prikrývku som si vytiahol až nad hlavu.
Prebudil som sa na buchot, ktorý vychádzal s pootvorených balkónových dverí. Kým som k nim prešiel, aby som ich zatvoril, zazrel som na digitálnych hodinách čas, 6:08. Zdalo sa mi divné, že som sa celú noc ani raz neprebudil. Pár dní po pohrebe som sa len prehadzoval z boka na bok a aj keď som zaspal, o pár minút som sa znovu prebudil a snažil sa hypnotizovať hodiny, aby konečne zazvonil budík, ktorý dal jasne najavo, že treba vstávať do školy. Dnes to nebolo potrebné.
Len v širokých teplákoch natiahnutých pod pásom, som zišiel dolu do kuchyne a začal som pripravovať rannú kávu. Tara ešte zjavne spala. Nechcel som ju budiť, predsa len, autom sme v škole do desiatich minút a ona je vždy aj tak pripravená s kľúčmi pri dverách, ako prvá.
Do školy dnes vojdem prvý raz po dvoch mesiacoch. Už pár dní dopredu sa psychicky pripravujem na tie smutné a previnilé pohľady, ktoré ma budú hypnotizovať počas prestávok. Budem ako nejaká trofej, ktorú chce každý vidieť a pokochať sa ňou. Teraz budem braný ako ten, ktorému zabili frajerku, takže si každá z dievčat bude myslieť, že nemá šancu. A je to tak. Žiadna z nich sa Chloe nemôže rovnať. Snáď si na to zvyknem.
„Pripravený?“ spýtala sa Tara pokojne, keď sme zastali pri škole. Odopla si pás a zadívala sa na profil mojej tváre. Prikývol som. Vystúpil som z auta s knihami v rukách a kráčal vedľa nej k hlavnému vchodu. Len čo potlačila páku na dverách, všetky pohľady padli priamo na mňa. S úsmevom na perách ma pohladila ma po chrbte. Dodala mi istotu. Aspoň na malú chvíľu.
Hľadel som sa priamo pred seba. Nechcel som im dať pocítiť, že by som sa pred nimi dokázal zložiť. Nikdy. Kráčal som vyrovnane a ani raz neuhol očkom na stranu. Nedokázal by som zniesť ani jeden pohľad, ktorý by vyjadroval to, ako ich to mrzí. Každý sa hral na neviniatko, no pritom každý z nich je sebcom, ktorému záleží len na sebe. Tara ma držala za ruku a šla so mnou až pred triedu, kde som mal mať biológiu s pani Figeraldovou.
„Nemusíš ma odprevádzať až pred triedu. Nie som slepý.“ Odvetil som podráždene a popravil si ruksak na pleci.
„Len som ti chcela pomôcť.“ Dodala ticho. Pokrútil som hlavou.
„Najviac mi pomôžeš, keď sa ku mne nebudeš správať ako k niekomu, kto potrebuje pomoc lekára. Dívaš sa na mňa presne tak isto, ako každý okolo nás. Je to deprimujúce.“
Vošiel som do triedy plnej žiakov. Každý jeden z pohľadov mi vypaľoval diery do chrbta. Nenávidel som ten pocit, byť stredobodom pozornosti. Kráčal som dozadu, na miesto, kde som vždy sedel s ňou. Biológia v pondelok ráno mi vždy dokázala spríjemniť deň, ktorý tak všetci nenávidia, pretože sa ešte nestihli spamätať z opice po víkende. Bola to jediná hodina za celý týždeň, kedy sme boli pridelený do tej istej triedy.
Konečne zazvonilo a nikdy nemeškajúca, pani Figeraldová, vošla do triedy s kajúcnym pohľadom. Mykla ku nám hlavou, aby sme sa posadili. Svoje knihy položila na kraj stola a po stojačky zapísala do triednej knihy stav žiakov a hodinu, ktorá práve prebiehala. O pár sekúnd už stála opretá o kraj stola so založenými rukami. Bola ticho. Na ňu to bolo až príliš divné, pretože nás nikdy neprekvapilo, že pri vstupe do triedy bolo jej prvou vetou, aby sme si vytiahli papiere a podpísali sa.
Pamätám si, keď sme s Chloe leňošili celý víkend. Ležali sme na posteli, ona sa hrala s mojimi prstami a ja som ju bozkával do vlasov. Kašľali sme na sobotňajšie upratovanie alebo na hocijaké iné povinnosti. Venovali sme sa iba sebe. No keď sme v pondelok ráno prišli do triedy a profesorka prišla s, nám už známou vetou, chytil som sa za hlavu, pretože som knihu biológie ani neotvoril. No Chloe, tá bola pripravená na všetko. Pošepky mi radila odpoveď každej z otázok, až kým nás nenačapala pani Figeraldová. Karhala ju pred celou triedou, kvôli tomu, že mi pomáhala, no ja som sa postavil a vzal som to celé na seba. Vždy som bol profesorkin obľúbený žiak, pretože som jej pomáhal s rôznymi aktivitami a podobne. Zadívala sa na mňa, zdvihla ku mne prst a pokrútila hlavou. Bol to jasný pokyn na to, aby som sa posadil. S úškrnom som sa pozrel na Chloe, ktorá sa na mňa pozerala s pootvorenými ústami. Pred celou triedou som ju pobozkal a povedal som jej, že je mi jedno, akú ťarchu za ňu budem musieť niesť, vždy sa jej zastanem. Chalani gúľali očami, no baby sa roztápali pri pohľade na naše spojené ruky počas hodiny. Nikdy ma neomrzelo ochraňovať ju, pretože som to bral ako svoju povinnosť. Ona mi to vždy vrátila horúcimi bozkami v školníkovom kumbále, kde sme sa potajme zašívali počas prestávok. Spomienky na minulosť bolia, no ak mám spomínať na niekoho, kto bol pre mňa všetkým, rád sa usmejem, pretože ona by si to tak želala.
„..takže na jeho povolenie, by som rada povedala zopár slov.“
Zas a znova bol každý otočený ku mne s uprierajúcim sa pohľadom. Nemal som ani len tušenia, čo sa deje, tak som len prikývol a čakal na to, čo sa bude diať.
Profesorka o nej začala rozprávať. V mojej prítomnosti. Sú to dva mesiace, no bol by som rád, ak by to povedala hneď deň po tom, ako zomrela, pretože by som to nemusel počúvať, no zjavne čakala, kým sa odhodlám a ukážem sa v škole, aby som to počul aj ja.
Ak mám pravdu povedať. Netúžil som po tom. Po súcite iba preto, aby som sa cítil lepšie. Postavil som sa a ujal sa slova aj keď som tým pani Figeraldovú musel prerušiť.
„Ja viem, že sa snažíte o to, aby ste očistili jej meno a vychválili ju tu do nebies, no ona to fakt nepotrebuje. Nepotrebujem to ani ja. Myslím, že nikomu, kto niekoho stratí nie je príjemné, ak sa daná udalosť omieľa ešte mesiace po tom. Nechovajte sa preto ku mne, ako by som bol invalidom. Každý sa na mňa tak díva a ja nemám toľko času, aby som každému jasne vysvetlil, že si to neprajem. Je to odporne úprimné a ja som tých úprimných pohľadov spojených so súcitom videl za tie dva mesiace viac, ako za celý život. Hnusí sa mi to.“ Dokončil som svoj krátky monológ so zvýšeným hlasom a vyšiel som z triedy. Bez jediného slova, bez hocijakého ospravedlňovania sa.
Chcem začať odznova. V novom meste, v novom prostredí, medzi ľuďmi, ktorí si ma nebudú všímať, len s pomyslením na ňu. No tak, aby som o tom vedel len ja a nie každý náhodný okoloidúci. Louisville je rušné mesto, správy sa tu šíria rýchlo, je len otázkou času, kedy to celé vypukne a ja musím byť dovtedy preč. Rozhodol som sa. Ak mám prejsť na iné myšlienky, nie tu. Nie v tomto prekliatom meste, kde sa každý tvári, že je mojim priateľom.