„Dano nerob!" zmohla som sa iba na to. Mala som chuť ho zaškrtiť, ale keď tu začnem kopať a mlátiť ho hlava, nehlava, to by bol strašný trapas. Tento výstup si vyslúžil záujem veľkého počtu ľudí, aj Lein samozrejme. Bola som rada, že sme za chvíľku zašli za plot, kde už bolo menej ľudí a nebolo nás vidieť. Dano si ma niesol ako vojnovú korisť a v pohode si vykračoval. Mala som naňho hrozitánske nervy. Nahnevane som si založila ruky a zezerala naňho urazene.
„Už ma môžeš zložiť, divadlo sme už predviedli." zahundrala som so zachmúreným výrazom a odutými perami.
„Nechmúr sa tu na mňa!" Usmieval sa na jeden kútik.
„Keby si sa mi nevyhýbala, a išla so mnou dobrovoľne, tak by si sa tomuto vyhla. Takže si za to môžeš sama."
"Pusť ma."povedala som namosúrene.
"Naozaj si to želáš?"
"Hej." Ten jeho záludný úsmev som mala prekuknút skôr. Zrazu ma pustil, ale nie iba nohy, pustil ma celkom a ja som mala pocit, že padnem na zadok. Inštinktívne som ho okamžite chytila okolo krku, z hrdla sa mi vydral ston. Ani neviem ako, ale držal ma opäť na rukách, s tým rozdielom, že teraz som ho už objímala okolo krku aj ja.
"Takto je to už lepšie." smial sa. Mne sa to smiešne nezdalo po tom celom dni, po rozhovore s Leou, po tom ako som zacítila ako voňal.
"Okamžite ma pusť!" Vzdychol si.
"No dobre." tentokrát mi už pustil najprv nohy. Keď som sa postavila na zem, ešte vždy som ho držala okolo krku. Bola to tesná vzdialenosť a dosť nebezpečná , vzhľadom na to, že som dnes už viackrát myslela na jeho pery. Radšej som sa nedívala naňho hore, iba rovno pred seba, čo bolo niekde na jeho hruď. Spustila som ruky a cúvla som tak na dva kroky. Ruky som si ihneď strčila do vrecák bundy, aby ich svojvoľne nenapadlo sa k nemu vrátiť.
"Dobre, tak vyklop, čo sa stalo." prehovoril vážne.
"Nič. Čo by sa malo stať." Odmietala som sa na neho pozrieť. Pozerala som na jeho topánky, teda tenisky s bielymi podrážkami. Zhlboka sa povzdychol.
"Dobre, takže ak sa nič nestalo,tak prečo sa mi vyhýbaš?"
"Nevyhýbam." zmenila som pohľad a pozerala na neďaleko pohodený sáčok, s ktorým sa pohrával vietor. Bolo to akoby sa nafukoval a poskakoval po chodníku.
"Aha a prečo na mňa nepozrieš?"
"Nie si až taký zaujímavý." To ho rozosmialo. Zahryzla som si do pery, aby som sa ani neusmiala.
"To je od teba veľmi milé, ale aj tak chcem vedieť čo ti urobila, alebo povedala Lea."
"Prečo si myslíš, že mi niečo povedala?" zanovito som sa držala svojho postoja, nechcela som myslieť na to čo mi povedala, akurát ma už začali bolieť pery, z toľkého hryzenia.
Pristúpil ku mne bižšie, chytil mi bradu a zdvihol ju. Nestihla som ani zareagovať, keďže som sa nárokom dívala inde, iba som som po ňom šibla prekvapeným pohľadom. Dívala som sa mu do očí aj keď som sa tomu chcela pôvodne vyhnúť. Milo sa usmial. Neusmievaj sa tak na mňa, ja sa chcem na teba hnevať. Akoby ma počul a usmial sa ešte milšie.
"Videl som ťa vychádzať z wecka. Vieš, že som stál na chodbe. Vyzerala si akoby ťa zasypala lavína. Keď si ma zbadala, tak si hneď ušla a po tebe vyšla Lea s Danou, s blaženým úsmevom. Človek nemusí byť veľký inteligent, aby mu to došlo. Nehovoriac o tom, ako si sa mi vyhýbala pohľadom aj na obede." Chmúrila som sa zamyslene a hrýzla si peru.
"A pokiaľ si neprestaneš hrýzť do pery, budem nútený sa tam zahryznúť aj ja." Čože ?! Zľakla som sa , že to naozaj urobí, môj zachmúrený výraz sa v momente zmenil na číre prekvapenie Vyvalila som oči, telom mi prešiel elektrický prúd, skoro som zabudla dýchať. Hneď som uvolnila svoje pery zo zovretia a nadýchla som sa cez ne. Zasmial sa až vyceril zuby, ale hneď na to mu úsmev stuhol a oči stmavli.
"No toto nie je o nič lepšie."- zašepkal, jeho pery boli príliš blízko a vôbec sa neusmievali, namiesto toho som na nich opäť hypnoticky hľadela. Nie si pre neho dosť dobrá, táto veta ma prebrala. Odtiahla som sa a ustúpila dozadu. Ruka, čo doteraz držala moju bradu mu pomaly klesala dolu. Nadýchol sa, až zaklonil hlavu. Strčil si ruky do vreciek džínov. Hlavu naklonil trochu nabok.
"Nika povedz, čo sa deje. Vieš, že mne na tom, čo hovorí Lea nezáleží." Kiež by to bolo také ľahké. Ale mňa nestraší iba Lea, aj keď mstiť sa a deptať to ona vie. Mňa desíš aj ty a to, že na teba myslím. To, že ty si ty, žiadaný playboy a ja som iba ja, dievča so svojim smutným príbehom, ktoré ťa časom omrzí.
"Mám jej povedať, aby ti dala pokoj?"
"Nie to by bolo aj tak na figu. Okrem toho, to čo si urobil pred školou, mi veľmi nepomohlo." Keď som si však predstavila Leu ako na nás nechápavo čumí, ako ma Dano berie na ruky a bez mihnutia oka odnáša preč, musela som sa usmiať. Musela byť v šoku a keď sa z neho dostane, tak bude peniť.
"Tak čo ti povedala?" nedal sa odbiť. Že ma pretiahneš a odkopneš. Napadlo ma, ale to by som asi povedať nemala.
"Ale nič ti neurobila? Nevylepila ti ani nič podobné? Lebo...." Skúmavo a na mňa hľadel spod obočia.
"Nie! Myslíš si, že by som sa nechala od nej zmlátiť?" prišlo mi to trochu smiešne. Odľahlo mu dokonca sa aj usmial.
"No sily máš dosť."- veselo sa zasmial, "dobre si na to spomínam." Pohla som sa po chodníku smerom do uličky poza školu. Vykročil za mnou a z boku ma pozoroval.
"Počúvam."
"Ty nedáš pokoj, čo?"
"Nie, správaš sa ku mne akoby som ti ublížil, tak je prirodzené, že chcem vedieť prečo."
"Nepovedala mi nič, čo by som aj tak nevedela."
"Dobrý pokus a pekná vyhýbavá odpoveď, ale nestačí." škeril sa na mňa.
"Si hrozný." krútila som nesúhlasne hlavou.
"No to väčšinou narcisti bývajú." nadvihoval obočie a škeril sa ďalej. Ako to povedať a pri tom nepovedať? Nadýchla som sa.
"Povedala iba to, čo som ti povedala aj ja prvýkrát, že nie som dievča pre teba." Pozrel na mňa rőngenovým pohľadom.
"Tak za prvé, pochybujem, že by ťa to tak rozrušilo, ako som ťa videl a po druhé to nie je pravda."
"Ale je."
"To nie je všetko:"
"Prečo si to myslíš?"
"To nevysvetľuje prečo sa hneváš na mňa." Zasahoval ma pocit bezmocnosti a ľútosti a hnevu, na seba, na neho, na Leu, na Rada, že odišiel, na celý život.
"Dano ja neviem. Povedala, že sa pred tebou predvádzam a ty sa so mnou nikdy zahadzovať nebudeš, nech so sebou spravím čokoľvek," chcel ma prerušiť, už sa nadýchol, ale bola som rýchlejšia, " neprerušuj ma. Ja nehovorím, že ma to neranilo, alebo že jej verím a zakladám si na tom čo povedala. Ja len viem, že si mi dosť skomplikoval život. Keby si tu nebol ty, tak toto riešiť nemusím. Ach , áno asi máš pravdu, asi sa hnevám na to, že sa mám cítiť menejcenná kvôli tebe a Lee. Hnevám sa na to, že keď sa narúžujem, alebo pekne oblečiem, tak Lea povie, že je to, aby som sa ti núkala. Hnevám sa na to, že zajtra budem mať dosť problém vysvetliť, čo medzi nami je a prečo ma nosíš na rukách a všetky pipinky, čo sú do teba, na mňa budú zazerať a vidieť vo mne nepriateľa. Hnevám sa na seba, že som dovolila, aby sme sa vôbec začali rozprávať, že poznáš moje tajomstvo a môžeš ho kedykoľvek použiť proti mne. " Išla som rýchlym krokom, presne tak ako rýchlo bežali aj moje myšlienky."Povedal si , že mi ponúkaš priateľstvo a niekedy hovoríš a robíš veci, ktoré...." Chytila som si čelo, mala som pocit, že mi praskne hlava. " Ja mám asi dosť problém sa vyrovnať so svojím životom. Nechcem, aby si ma ľutoval, ale ani sa nechcem cítiť ako menejcenný idiot. A hrozne sa hnevám, že neviem, či toto všetko čo rozprávam vôbec dáva zmysel."
"Veronika, ja ..." chytil ma za rameno. "Trochu spomaľ, prosím." Zastavila som sa. Jeho pohľad bol taký, taký ustarostený.
"To čo hovoríš určite dáva zmysel, ja tiež nechcem, aby si sa cítila kvôli mne zle. A je mi ľúto ak ti komplikujem život. Ale môžem povedať..." Teraz pozeral do zeme on. Odkašľal si a zdvihol zrak.
"To, že sme sa spoznali, to je pre mňa to najúžasnejšie, čo sa mi v poslednej dobe stalo a ja nemám v pláne nikomu prezrádzať tvoje tajomstvo, na to sa môžeš spoľahnúť. Nechcem, aby sme sa prestali spolu baviť. Mne je s tebou dobre a nechcem o to prísť. A to, že sa s tebou nebudem zahadzovať, to Lea je tá čo sa s ňou nikdy zahadzovať nebudem. Ty určite nie si menejcenná." Pozerali sme na seba a asi sme obaja mysleli na to, čo ten druhý práve povedal o svojich pocitoch. Po chvíli sa začal potmehúcky usmievať.
"Aj keď, predstava, že by si sa pekne obliekala kvôli mne, by sa mi páčila." Pozrela som na neho mrazivým pohľadom , ktorý hovoril sám za seba, a to- Dano neprovokuj ma! Pochopil ho veľmi rýchlo, lebo dodal:
"Dobre pokúsim sa byť skôr kamarátom, keď to tak chceš." A ja som teraz nevedela, či to naozaj takto chcem. Bol to celkom fajn pocit, počuť od neho, že vyzerám úžasne, že sa mu páčia moje pery, že som vtipná a keď na mňa žmurkal a škeril sa......... aj keď som tvrdila, že ho nechcem. A kto vie koľkým to hovorí.
"Ale nie som si úplne istý, že to zvládnem."
"No jasne, zvyk je železná košeľa, čo? A neflirtovať s babenkami, to je ťažké, že?" usmieval sa , pozeral na mňa spod obočia a špúlil pery.
"Neflirtujem s každou, to iba ty vo mne vyvolávaš také divné sklony." Divné sklony, to je dobré pomenovanie. Keby sa aspoň tak sladko neusmieval, aby som sa na neho mohla ďalej hnevať. Ale dochádzali mi akosi argumenty. Už sme boli pri mojej bytovke.
"Dobre kamoško, tak aby bolo jasné, už ma pred školou nenos na rukách."
"Takže inde ťa na rukách nosiť môžem?" - spýtal sa veselo a v očiach mu iskrili malé hviezdičky. Ach pokrútila som hlavou, on je proste.........
"Maj sa narcista."
"Beriem to ako ako áno." Zakričal za mnou. Otočila som sa a rázne pokrútila hlavou. Nemohla som povedať nahlas nie, lebo ten pocit ako si ma niesol na rukách bol proste pekný, aj keď som sa hnevala.
"Maj sa kamoška." uklonila sa ako nejakej princeznej. Zavreli sa za mnou dvere. On je proste...proste....jediné slovo, čo ma napadlo bolo...neskutočný.
No takže tu máme ďalšiu časť, Dano neznesie, aby sa na neho Nika hnevala a Nika bojuje sama so sebou a svojimi pocitmi, užite si ju a nič Vám nebráni napísať ako sa páčila :)