Milujem svojho brata [DOKONČENÉ]

27. kapitola

Došľaka! Bola to len blbá reklama. Žiaden list, odkaz, nič. Mala som chuť sa vyplakať. Zavrieť sa do izby a kričať. Koľko budem ešte čakať? Koľko? To bola otázka. Dočkám sa vôbec? Veď sa už mal vrátiť skôr, no akosi stále sa nevracia. Možno by som sa mala prestať trápiť a začať žiť. Ako povedal Ted. Prichádzam o najlepšie roky. Nebaví ma to. Teraz mi to vlastne ani nie je ľúto ale som nahnevaná. Aj keď ho neskutočne a neopísateľne milujem, ako môžem čakať na niečo čo možno ani nepríde. Len tak sa zobral a zmizol. Možno Si tam dávno s niekým užíva. Možno už na mňa pomaly aj zabúda. Listy písal chvíľu zo súcitu keďže som pod srdcom nosila jeho dieťa. S toto bol ďalší skrat. Ešte pred pár mesiacmi som bola psychicky zrútená a prišla o dieťa. Opäť sa mi slzy tisnú do očí. Sedím tu na prahu dverí a premýšľam ako neveriaci pesimista. Veď ak ho ľúbim nemala by som vôbec mať pochybnosti. Plačem, teraz už úplne. Prečo je to tak ťažké????