Všade bola tma. Natiahla som ruku k vypínaču a zapla svetlo. Uvidela som predo mnou otca a skoro som umrela od ľaku.
"Kde si bola?" spýtal sa prísne.
"Vonku."
"Pekne neskoro. Nezdá sa ti ?!"
"No tak , tati, už nie som malé decko!"
"Máš zaracha!"
"To myslíš vážne?"
"Úplne vážne!"
"Neznášam toto! Môj večne zatrpknutý život!"
Vybehla som po schodoch bez toho , aby som sa obzrela a vtrhla som do izby s treskotom dverí. Oprela som sa o ne a pomaly sa kĺzala na zem. Zakryla som si tvár dlaňami , ale neplakala som. Otec ma vedel vždy vytočiť , ale plakať som si už odvykla. Až tak často som neskoro domov nechodievala , ale keď sa to stalo , vždy mi dal domáce väzenie. Akoby sa o mňa stále bál. Veď už naozaj nie som malé dieťa . A to , že nemám priateľov , nie je predsa moja chyba. V tom momente som si spomenula na Louiho. Je asi prvý , čo sa so mnou dal do reči.
Zdvihla som hlavu a vstala. Prešla som k oknu pozrela na nočnú oblohu. Stále bol pre mňa zvláštny , ale chcela som byť jeho kamarátka. Až teraz som cítila , že potrebujem priateľa. Niekoho , kto má naučí naozaj žiť a poznávať ten svet tam vonku. Dúfala som , že on je možno taký. Tie jeho modré oči. Chcela som ich znova vidieť. Nie preto , žeby sa mi páčili , ale boli plné snov. Ešte mojich nesplnených snov.
Obrátila som sa a pozrela na posteľ. Pochytila ma únava. Ľahla som si a v momente zaspala.
Ráno ma zobudila mama klopaním na dvere. Vytrhla som sa zo spánku a unavene pozrela na hodinky. Bolo pol siedmej. Vstala som z postele a prešla ku dverám.
" Paula, dnes je posledný deň v škole a ..."
"Áno , viem. Nesmiem dnes meškať."
"To som nechcela povedať , ale áno , nemala by si prísť neskoro."
Usmiala som sa a chcela som zatvoriť , ale mama zachytila dvere. Vošla do izby a objala ma. Pevne som ju stisla. Vždy to robila , keď sa niečo končilo a hlavne pre mňa.
"Pekný posledný deň v škole , Paula."
"Vďaka , mami."
Niekedy som mojej mame nerozumela. Bola dosť osamelá , no asi to mám po nej. Vždy som tu vlastne pre ňu bola ja a ona pre mňa. Asi preto som si to nikdy neuvedomila.
"Už dosť premýšľania ", povedala som si .
Rýchlo som sa obliekla, umyla a zbehla dole.
"Máš na stole raňajky" , povedala mama.
"Dnes nebudem."
Otvorila som dvere a vyšla von , aby som už nepočula čo mama hovorila.
Určite niečo typu: "Musíš jesť , nepôjdeš hladná ..."
Ale ja som v ten deň vôbec nemala chuť do jedla. Chcela som si len užiť posledný deň.
Zdvihla som oči a oslepilo ma slnko. Bolo to príjemné , no cítila som sa neprirodzene. Chcela som bežať. Bežať za tými lúčmi. Ešte niekdy som sa takto necítila. Žila som tu predsa šestnásť rokov , ale až teraz to bolo iné. Všetko bolo zrazu iné.
No namiesto bežania som našla v kríkoch bicykel a posledný krát šlapala do školy. Pri škole som bicykel opäť oprela o stenu a ponáhľala sa do triedy. U nás na škole sme sa učili aj v posledný deň. Preto , keď som vošla do triedy , všetky lavice boli plné , až na jednu. Bola som trochu sklamaná , keďže Loui tam nebol. Len som ho chcela znovu vidieť. Tie oči , čo mi stále niečo pripomínali.
Sadla som si do lavice a celé doobedie sme sa všetci dívali iba na hodiny. Spolužiaci nedočkavo hľadeli , keď zrazu zazvonilo.Ľudia vyskočili z lavíc a utekali z triedy. Schmatla som tašku a vyšla tiež. Vonku som sledovala ten chaos a usmievala sa. Len na malú chvíločku som tam stála a potom som išla pohľadať bicykel. Dlho mi to netrvalo. Dnes veľa žiakov prišlo do školy autami, takže som ho nemusela loviť. Nasadla som naň a celkom šťastná sa pobrala domov.
Cestou naspäť som si všimla, že susedia pri dome nemajú auto.
"Možno niekam išiel s rodičmi" , pomyslela som si.
Bicykel som šmarila do kríkov silnejšie ako zvyčajne a odomkla dvere. Tašku som hodila do kúta v chodbe a vošla do kuchyne , kde som si zobrala sušienku zo stola a išla do izby. Mama bola zrejme v obývačke , ale nevšimla si , že som tu , keďže neprišla vyzvedať ako bolo. Otvorila som dvere do izby. Bolo v nej neskutočné teplo , a tak som pootvorila okno a sadla si naň. Vtedy som si spomenula , že nemôžem nikam ísť .
"Nie! Čo budem robiť?"
Oprela som si hlavu o sklo , až to zabolelo.
Vtedy som prešla na posteľ a začala som skákať . Chvíľu som len tak skákala a potom som sa voľne zo zadu hodila na posteľ. Dopadla som na milión vankúšov podo mnou. Zatvorila som oči a ani neviem ako , ale zaspala som.