Možno sa mi to iba zdá, možno nie. Zistili, kto som, čo robím, prečo som tu. Vedia o mne, vedia o všetkom. Realita je skreslená, mám pocit, že sa mi to len zdá. Ale to nie je možné. Na to, to je až príliš hrozné.
Bolia ma nohy, chcem zastaviť, ale nejde to. Ak zastavím, dostanú ma. Všade naokolo počuť výstrely. Ohlušujúce výbuchy zo všetkých strán mesta.
Zabočím za roh a vrazím do človeka. Jeho oči sú chladné ako mramor a tvrdé ako diamant. Prevyšuje ma o hlavu, ale to teraz nie je práve to, čo ma zaujíma. V rukách drží dlhú zbraň, podobnú loveckému nožu.
Mesačné svetlo sa odrazí od čepele a ja inštinktívne cúvnem. Narazím tak do hrude iného človeka, ktorý ma tvrdo zachytí za ramená. V hrdle mi navrie hrča, nedokážem sa nadýchnuť. Tentoraz nemám kde utiecť.
Ten prvý s čepeľou pristúpi úplne ku mne, až cítim jeho dych na pokožke. „Utekala si nám dlho, ale teraz už nemáš kde ísť." Jeho dych je štipľavý.
Má pravdu, viem, že má pravdu. Akoby aj nemal? Každý ma opustil, nik so mnou neostal. Už mi nemá kto poskytnúť pomocnú ruku. Už tak dlho mi nik nepomáha...
„Možno nemám kde ujsť," poviem a môj hlas je prekvapivo pokojný. „ale nebudete to vy, ktorí ma pripravia o život."
V tom momente vytiahnem z rukáva posledné eso, ktoré ukrývam. Zo zadného vrecka vyberiem malý nožík, ktorý o sekundu neskôr skončí v boku muža za mnou.
Ten prvý s čepeľou sa na mňa vyrúti, ako taká lavína, ale na jeho nešťastie, som menšia a svižnejšia ako jeho veľké, neohrabané telo. Prekĺznem vedľa neho, ale asi som podcenila jeho zručnosti. Zachytí ma za pravé zápästia prudko mnou trhne, až skončím na chladnej zemi opustenej uličky.
Oškriem si dlaň, keď sa pokúšam stlmiť pád. Jeho zovretie zosilnie a nožík mi vypadne z ruky. V duchu sa už zmierim so smrťou. V podstate som ju už očakávala dlhšie. Nikto nemôže žiť večne a ani ja nie som výnimkou. Vlastne smrť priťahujem viac, než ktokoľvek iný.
V pozadí počujem hukot áut a výbuchy. Vnímam krik ľudí, ktorí sa márne snažia ujsť, nemajú šancu ukryť sa pred agentmi tejto zberby.
Ten muž ma vytiahne na nohy a mne sa znova naskytne pohľad do jeho očí. Ich farba je neskutočná. Svetlomodrá, akú som doteraz videla u zvieratách. Ten celý dojem však kazí jeho dych a v neposlednom rade aj dýka v jeho ruke.
„Vážne?" spýta sa a keby neviem, čo je zač, povedala by som, že jeho hlas je priam zdvorilý.
Neviem, čo povedať. Pravda je taká, že som bezbranná a slabá. Nemám kde ujsť, nemám možnosť vyviaznuť z tejto situácie celá. Jednoducho zavrčím, ako zviera zahnané do kúta.
Muž sa hrdelne zasmeje a nebezpečne zablýska očami. „Povedal by som, že našej divej cicuške konečne došli slová." Snažím sa nebrať na vedomie jeho posmešný podtón.
Jeho smiech však pretne hučanie motora. Ani sa nestihnem začudovať a vzduch pretne výstrel oveľa bližšie, ako všetky ostatné. Hlavu muža prevŕta guľka a z jeho čela vytryskne prúd karmínovej krvi. Bez všetkého sa zrúti k zemi a mňa jeho oceľové zovretie stiahne tiež.
Padnem na jeho hruď a zvuk motora sa ozve bližšie. Vtedy si uvedomím, že takýto zvuk nevydáva obyčajné auto, ale motorka. A poriadne nadupaná motorka.
Zdvihnem hlavu a pohľad mi padne na čiernu, parádne nablýskanú, motorku. Ale to nie je to, čo najviac upúta moju pozornosť. Sedí na nej chalan, no skôr už asi muž.
Podľa postavy by som mu typovala niečo cez dvadsiatku, ale do tváre mu kvôli prilbe nevidím. Má široké ramená a na prvý pohľad vidno, že trénuje väčšinu svojho času.
Má na sebe kožený kabát a čierne rifle. A čo viac, v rukách drží extrémne drahú zbraň, ktorú sa len tak nedá zohnať. Ani na čiernom trhu.
„Kto si?" spýta sa ma zvučným, melodickým hlasom a zloží si prilbu.
Moje oči sa hneď stretnú s jeho orieškovohnedým pohľadom. „Ja... volám sa Len."
Chlapík si pobavene odfrkne. „A čo tvoje celé meno?"
„Celé meno nepoužívam." Odseknem automaticky a vstanem. Schmatnem nožík zo zeme a chlapíkovi, ktorý mi zachránil krk nevenujem pozornosť hoci cítim na sebe jeho pobavený pohľad.
Už-už sa chystám vedľa neho prejsť, keď sa znova ozve. „Nezaslúžim si vedieť tvoje meno? Predsa len, som ti zachránil tvoj biedny život."
Nezaujato naňho fľochnem: „Prosila som ťa o to, snáď? Lebo mne sa to nezdá."
Pozrie na mňa s o kus väčším záujmom. „Je tvoje meno nebodaj tajné?"
„Nie, ale nebudem ho vešať na nos každému druhému človekovi, ktorý ma vytiahne z maléru." Odseknem.
„To ťa musia zachraňovať tak často?" venuje mi víťazoslávny úsmev.
„Nejde o záchranu, blbec. Ide o princíp." Zamrmlem a usmejem sa aj ja. „A ak sme už pri tom. Ty mi prečo nepovieš, svoje meno?"
„Niečo za niečo, drahá," Vycerí zuby v úškľabku.
„Nie som tvoja drahá," zavrčím jeho smerom a prejdem vedľa neho.
„Tak ako ťa mám volať?" spýta sa so zjavným záujmom.
„Nijako," Odvetím vecne.
„Prečo si taká netýkavka? To máš voči ľuďom taký odpor?" nadvihne obočie a naštartuje svoju motorku.
Pokrútim hlavou. „Proti ľuďom mám jedinú jednu výhradu. A to že existujú."
„Rozprávaš tak, akoby si k nim, k nám, ani nepatrila." Neveriacky potrasie hlavou.
„Ani nepatrím." Poviem popravde. „To kto som, si vyberám ja. Ja som môj odraz, moje správanie. Nie som taká, ako títo tu." Rukou ukážem na dve mŕtvoly. „Nie som ovplyvnená Vládou a jej skutkami. Nie som, ako väčšina ľudstva. Tým pádom sa už nemôžem celkom považovať za človeka."
„Tak ako by si sa nazvala?" spýta sa s vážnejším, no stále zaujatým hlasom cudzinec.
„Ja som ja." Poviem pokojným hlasom a zamierim preč. „Ďakujem za záchranu, Cudzinec."
Rýchlim krokom prejdem uličkou, ale tesne pred odbočkou ma zastaví jeho hlas. „Počkaj! Len!"
Zastanem pri zvuku môjho mena a zvrtnem sa na päte. On naštartuje svoju motorku a zastane predo mnou. „Nepotrebuješ odvoz?"
Neveriacky potrasiem hlavou. „Nenechám sa viesť niekým, koho nepoznám." Myknem ramenom.
„Som niekto, kto ti svoje meno nepovie, kým mi nepovieš tvoje." odfrkne si.
„Moje meno už vieš." Poviem bez váhania ale musím sa pousmiať nad jeho vytrvalosťou.
„Len nie je meno." Oponuje mi.
„Ale je. A nie tak hocijaké. Je moje." Zachechtám sa nad jeho zamračeným výrazom.
„A kto si ty, že si taká výnimočná?" nadvihne obočie.
„Už len tebe to budem vešať na nos." Zamračím sa a chystám sa odísť ale zadrží ma zachytením môjho zápästia. „Varujem ťa, pusť ma." Precedím pomedzi zuby. On netuší ako reagujem na podobné veci.
Nadvihne na mňa obočie. „Až keď mi povieš tvoje meno."
„Nechcem ti zle, ale ak ma nepustíš, nepoďakuješ mi za následky." Zavrčím.
Prekvapene si ma premeria ale ruku odtiahne. „Prosím. Povedz mi tvoje meno. Aspoň krstné." Žobroní, no ja pokrútim hlavou.
„Nemám dôvod, ti ho vravieť."
„Ale máš." Protestuje. „Zachránil som ťa."
„To mieniš vyťahovať neustále?" nadvihnem naňho obočie. „Tento prostý fakt ti nepomôže."
„Tak mi aspoň dovoľ odniesť ťa niekde."
„Nepotrebujem taxikára." Odvrknem.
„Si neskutočne tvrdohlavá." Skonštatuje. Zlezie z motorky postaví sa vedľa mňa. Až takto si uvedomím, aký vysoký vlastne je. Prevyšuje ma viac ako o hlavu a pritom ani ja nie som práve nízka.
„Čo to robíš, prosím ťa?" spýtam sa ho, keď zaparkuje motorku nabok a vráti sa ku mne.
Rozhodnem sa otestovať jeho vytrvalosť a zabočím za roh. Som nesmierne zvedavá, či je natoľko ochotný, aby nechal svoju motorku napospas okoliu a vyberie sa za mnou, alebo si vyberie svoj dopravný prostriedok a vykašle sa na dievča, ktoré len tak ledabolo zachránil. V tej chvíli nepochybujem o tom, že si vyberie svoju motorku.
O to viac ma prekvapí fakt, že sa vyberie za mnou a čiernu motorku nechá pozadu. „Prečo ma prenasleduješ?" spýtam sa ho len tak okrajovo, hoci mi na jeho odpovedi záleží viac, než by som si bola ochotná priznať.
„Chcem zistiť, kto si." Pokrčí plecami a ďalej kráča za mnou.
„Už som sa vyjadrila. Nie som niekto, koho by si mal poznať." Odvrknem a zabočím doprava. Ja presne viem, kde idem, ale podľa jeho pokrčeného obočia uhádnem, že on to netuší.
„Práve preto, chcem vedieť viac o dievčati s menom Len." Povie pokojne.
„A práve preto, sa o mne viac nedozvieš," žmurknem jeho smerom.
„Prečo?" nevzdáva sa.
„Lebo." Odvrknem.
Pokrúti hlavou. „To je strašné, že čo robíš." Na chvíľu sa odmlčí a začne náš rozhovor z inej strany. „A prečo ťa tí muži chceli zabiť?"
„To si sa viac osobnejšiu otázku spýtať nemohol, že?" nadvihnem naňho obočie. „Chceli ma zabiť, pretože povedzme, mám istých nepriateľov. Vplyvných nepriateľov, ktorí by dali všetko pre to, aby ma videli s otrčenými kopytami." Odpoviem na jeho otázku zamračene.
Zamyslene prikývne. „Ja som na rovnakej lodi. Akurát, na mňa ešte neposielajú agentov z najvyšších tried."
„Na to, že patrili do najvyššej triedy, neboli nijak výnimoční." Podotknem.
„Nevyzerala si, že si nimi práve dáš rady." Uchechtne sa.
Pokrčím ramenom. „Prekvapili ma. Bolo ich viac, ale troch zlikvidovala bomba. Myslela som si, že sú von z hry všetci, ale zrejme som sa prepočítala."
„To bežne chodíš len s nožíkom v zadnom vrecku?" nadvihne na mňa obočie.
„V podstate." Prikývnem.
„Mimochodom, koľko máš rokov?" zamračí sa a premeria si ma prižmúrenými očami.
Zasmejem sa. „To sa dámy nepýta." Pokrútim hlavou. „Mám sedemnásť." Vyhlásim.
Uznanlivo pokýva hlavou a prebehne ma pohľadom. „Vyzeráš staršie."
„A ty máš koľko?" spýtam sa bez zjavného záujmu.
„Dvadsať." Usmeje sa.
„Tak to by si už mohol byť dosť starý na to, aby si pochopil slovo „vypadni". Či sa mýlim?" spýtam sa provokatívne.
„Máš pravdu. A to slovo aj chápem. Len ho neakceptujem." Rukou si prehrabne tmavohnedé vlasy.
„A čo ak ti poviem, že ja zas neakceptujem podlizačov? A tých, ktorí sa na mňa lepia, ako žuvačka na topánku?"
„Tak potom ti poviem, že ma nemusíš akceptovať, ale to ti nepomôže, zbaviť sa ma." Odvetí pohotovo a ja len pretočím oči. Kde tohto chalana pozbierali?
„Ostaň tu." Prikážem mu keď zastavím pred vysokou budovou.
„Prečo?" zvraští obočie nechápavo.
„Ak nechceš prísť o krk, tak tu proste ostaň." Prikážem mu a vojdem cez pootvorené dvere do miestnosti presiaknutej pachom hniloby.
Prebehnem cez izbu a odhrniem červený záves. Vkročím tak do malej miestnosti, ktorá vyzerá ako obyčajná kuchyňa.
V rohu stojí sporák, na stene oproti je malý drez a v strede stropu visí malá lampa. Možno som tomu chlapíkovi troška klamala. Tu by ho nikto nezabil. No ak by videl, čo sa tu ukrýva, tak by som bola nútená zabiť ho osobne. Nerada zabíjam ľudí, ktorí ma zachránia.
Prejdem k starému sporáku a pretočím spínače. Prvý trikrát doľava, druhý raz doprava, tretí dvakrát doprava a štvrtý raz doľava. Ozve sa zasyčanie a celý sporák sa odsunie. Odhalí sa tak diera v stene a schody vedúce do tmy.
Ovanie ma silný zápach zatuchliny. „Vážne, Valencia, občas by si si mohla vyvetrať." Prikážem si.
Tenké tielko si pritisnem k nosu a vydám sa dole po betónových schodoch. Niekde na dvadsiatom schode smerom nadol, nahmatám dieru v stene a z malého výklenku vyberiem baterku. Zasvietim ňou na stenu so spínačom a malý kovový krúžok otočím o tristošesťdesiat stupňov doľava. Tak sa sporák hore odsunie späť na svoje miesto a ja môžem ísť ďalej.
Na cestu si svietim slabým lúčom málo výkonnej baterky až sa dostanem pred kovové dvere. Siahnem na krk s malou retiazkou, z ktorej visí jeden medailónik a maličký kľúčik. Ten zasuniem do diery na dverách a otočím ním. Zámka cvakne a dvere sa odsunú.
To, čo potom odhalí izba, je šok ešte stále aj pre mňa. Viac hightech miestnosť som ešte v živote nevidela.
Vybudovali ju ešte moji rodičia, vedci, ktorí už dávno tvrdili, že dôjde k prevratu a všetko sa zrúti, začínajúc politickým systémom. Je tu doslova všetko. Od super inteligentných počítačov, až po kusy nikdy nedorobených robotov.
Nechodím sem často, táto miestnosť je výlučne mojim tajomstvom a príliš časté navštevovanie zchátranej budovy by privodilo neželanú pozornosť. A keď už sem aj zablúdim, mám na to špecifický dôvod a ešte špecifickejšie ciele. Ako aj teraz.
Zvalím sa do kresla pred malý, ale o to účinnejší, notebook a rýchlym vyťukaním tridsať-znakového hesla, ho zapnem. Za pár sekúnd prekonám všetky ochranné bariéry a otvorím si záznamy mojich rodičov.
Okrem iných veľmi užitočných vecí, tu majú aj kompletnú zostavu mesta a všetkých jeho obyvateľov, ktorý sa dokáže sám od seba modifikovať, čiže mám vždy prístup k najnovším a čo najpresnejším, štatistikám.
Otvorím si program, ktorý vymysleli, aké prekvapenie, moji rodičia, a zadám do neho nejaké najzákladnejšie povely. Program spracuje moje požiadavky za pár sekúnd a o minútu už predo mnou vyskočí tvár chlapa. Rozkliknem si možnosti úprav a pomaly doladím detaily, na ktoré si pamätám. Ako štíhli nos, plné pery, či o odtieň tmavšie vlasy.
Skončím s tým za nejaké tri minúty a nakoniec mi ostane tridsať rozličných ľudí. Pridám vek a približnú výšku a z toho celého mi ostane sotva polovica. Prebehnem si základné údaje, ako miesto pobytu, či rodinné vzťahy až nakoniec usúdim, že nájdem toho správneho.
Vítam vás pri mojom novom príbehu, ktorý píšem do súťaže NaNoWriMo. Kto o tom ešte nepočul, tak je to celonovembrová výzva v písaní. Cieľom je za jeden mesiac napísať 50 000 slov. Tak o to sa idem pokúsiť i ja :D
Keďže majú časti vychádzať každý deň, tak sa v tomto príbehu budem snažiť vyhnúť mojim litániam na konci. Budem písať len počet slov, podľa NaNoWriMo počítadla :D
Prvú časť venujem MadamHowling, pretože sa jej chcem poďakovať za to, že ma s touto súťažou vôbec oboznámila, dodala mi počiatočnú inšpiráciu a príbehu vytvorila krásny cover :3 :D
Tak, prvá časť má 2 138 slov :D