Bolo mi zrazu jedno, že mi z brady tečie krv, alebo, že nedokážem ani poriadne popadnúť dych. V momente, kedy som mala v rukách nôž a mohla ním Shawna nejako ohroziť, som cítila príval neskutočne sily. Bolesť som zatlačila do najtemnejších kútov svojej mysle, len aby ma nemala ako obmedziť. Konala som proste s chladnou hlavou a naozaj malými očakávaniami. Nedúfala som totiž v to, že sa mi ho podarí takto zraziť k zemi. Ani prinajmenšom som v to neverila.
„Nechcem tvoju smrť. Žiadam len o pár dní ochrany a strechy nad hlavou. Nikto z vás, si nedokáže ani predstaviť, čo sa za stenami PHPV deje. Neviete, čím som si prešla a práve preto nemáte dôvod, aby ste mňa, alebo niekoho z mojich priateľov súdili. My tu nie sme preto, aby sme vám ublížili." každé jedno slovo bolelo, lebo v celej sánke mi ešte stále pulzovala ostrá bolesť. Pritom som tak veľmi dúfala, že ma neudrie. Zaháňal sa tou tyčou aj minule, ale neudrel ma. Zjavne bolo niečo na tom, čo mi hovoril. Neudrel ma preto, lebo som sama stratila vedomie. No teraz nie. Teraz vo mne musel vidieť hrozbu, ktorú bolo treba zastaviť.
„Vtipné, že to hovoríš popri tom, ako mi tisneš nôž ku krku."
„Nedal si mi na výber," zašepkala som, aby ma počul len on. Postrehla som, ako Grayson držal nakrátko Renu, za čo som mu bola vďačná. Netúžila som po tom, aby sa na mňa vrhla a zmarila moje plány o vyjednávanie. „Robím len to, čo je nutné." Chceli sme to po dobrom, ale ak oni hneď tasili zbrane, nebola tu iná možnosť. Zjavne je tento svet už naozaj čisto o zabíjaní a získavaní si dominancie. Ak nie ste schopný zabiť, nemáte šancu.
„Daj mi jeden normálny dôvod, pre ktorý by som ťa nemal hneď teraz zabiť," sykol Shawn do ticha, dvíhajúc hlavu. Veľmi rýchlo som mu ju ale pritlačila späť k zemi. Musela som si držať všetku výhodu pevne v rukách a dávať pozor na každý jeho pohyb.
„Nemusím ti dávať žiadne dôvody. A ani nebudem. Ja ti totiž nie som dlžná nič." neprosila som ho, aby ma zachránil pred tým chlapom. Ani to, aby ma doniesol sem k nim a postaral sa o mňa. Všetko to bolo z jeho...nazvime to dobrej vôle. Preto som sa k nemu dokázala správať tak chladne. Odmietala som prijať pocit, žeby som mu mala ďakovať, alebo neviem čo.
„Dávaj si pozor, aby si sa zajtra ráno ešte zobudila Camila."
„Dávaš nám súhlas, aby sme zostali?"
„Áno." hnusne ma pri tom slove opľul, čo mi ale bolo jedno. V jeho očiach som videla poníženie a to ma urobilo vrcholne spokojnou. Graysonovi som kývla rukou, aby Renu pustil, no ja som si dávala načas. Ešte chvíľu som si posedela na Shawnovi, len aby sa upokojil a nezmenil rozhodnutie.
„Zlez z neho," povedal zrazu Evan, ktorý sa zjavil pri mne. Ako tak na neho pozrel, došlo mi čo sa deje. Hovoril, že človek ktorý pre neho toľko znamenal, si ho nepamätá. A kto iný by to bol, ak nie Shawn, ktorého prosil aby nás prijal? On bol jeho dávny kamarát, ktorý nám mal poskytnúť bezpečnú strechu nad hlavou.
„Choďte sa zložiť!" prikázala som mu chladne, než som vstala na nohy. „Rena prosím ťa..." Kývla som jej hlavou, aby ich odviedla, ale tá nenávisť v jej pohľade sa nedala prehliadnuť. No nezaujímalo ma to. Ani prinajmenšom. Išlo mi len o to, aby sme boli my piati v poriadku a nemuseli aj ďalšiu noc stráviť tam vonku, kde po nás pátrali celý čas. Je vlastne zázrak, že sme do nikoho nenabehli, alebo, že nás nenašli počas noci.
Myslela som si, že Shawn mi ešte uštedrí pár hnusných slov, alebo dokonca facku...no nič. Len prikázal každému, aby sa pratali preč, čo sa aj začalo diať. Proste odkráčali, až sme o necelé dve minúty zostali len ja a Grayson. Krv mi ešte z rany stále tiekla, ale to bolo vlastne vedľajšie. Prvé čo som chcela bolo, aby som ho objala a ospravedlnila sa mu za svoj hlúpy nápad. Ak by som zostala pekne pri ňom, nič z tohto sa nemuselo stať.
„Udrel ťa kvôli mne," povedal potichu, sotva hodil zbraň na zem a opatrne mi zodvihol hlavu. Ešte aj ten najnežnejší dotyk na mojej brade zabolel a vyslal bolestný signál do celej sánky. „Nemal som mu to dovoliť."
„Nebolo to kvôli tebe. Riskovala som pre nás všetkých. Musela som."
„Ja viem a som ti za to neskutočne vďačný." jeho pery sa o chvíľku pritisli na moje čelo, kde zanechali príjemný a dlhý bozk. Napokon som sa zdržala objatia, aby neskončil celý od krvi. Preto som aj ocenila, keď si nás oboch Drexel zavolal a mňa si vzal do parády. Najviac ale bolelo, keď mi ranu čistil, ani nie keď ju zašíval. To som skoro ani necítila, hoci plaču som sa nevyhla. Neviem prečo, ale ako som videla holé steny naokolo nás a cítila teplo z krbu za mojim chrbtom, došlo mi, čo som urobila. Plne som pochopila, ako hnusne som sa zachovala voči nemu, ale aj voči Rene.
„Som na teba hrdý."
„Nie je na to dôvod," zamrmlala som, hoci mi skoro nič nerozumel. Nedokázala som normálne hovoriť, keď som musela držať naklonenú hlavu a ešte aj pootvorené ústa, aby mi vedel ranu lepšie zašiť. Grayson sedel len kúsok odo mňa a celý čas pevne držal moju ruku. Aspoň tak mi troška uľavil od bolesti, ktorá sa mi postupne zas rozliala celým telom. Stačilo, že sa celá situácia upokojila a ja som sa vrátila k stavu, v ktorom som bola aj predtým.
„V tom sa veľmi škaredo mýliš. Zjavne ani jeden z nás by sa mu nepostavil s takou gurážou."
„Chlapi..." skonštatovala som v skratke, nad čím sa Drexel zasmial. Bola to ale pravda. Ak by svet mal stáť len na ich pleciach, zjavne by do dvoch dní skončil. Niečo ako logické myslenie, alebo niekedy myslenie ako celok v ich živote chýba.
„Matthew sa príbehu ako vznikla práve táto jazva bude určite tešiť." prikývla som a poutierala si slzy. Nechcela som viac plakať, lebo ešte aj taká banalita ma úplne vysiľovala. Chcela som proste...ľahnúť si do mäkkej postele vedľa Graysona a spať aj niekoľko dní v kuse. Bolo mi ale jasné, že najprv si musím pohovoriť s Renou. Chcela som jej to všetko vysvetliť a vniesť do celého incidentu svetlo.
„Mala by si dnes konečne niečo zjesť."
„Je viem." bol to odveký problém, ktorý sa ťahal celým mojim životom. No proste...dokázala som nejesť aj päť dní v kuse a vôbec mi to nechýbalo. Otec nevedel čím to je, ale ja som to vždy brala ako výhodu. Dokonca som sa necítila ani slabá, alebo niečo, ak som tak dlho nejedla. Preto som v tomto smere bola v pohode aj teraz. Nemala som ešte chuť na nijaké jedlo, leda ak na čokoládu. A tú mi zjavne nik nebude naháňať.
„Tak očakávam, že tie slová dodržíš."
„Nič nesľubujem." keď konečne dokončil šitie rany, bola som asi ten najšťastnejší človek na svete. Krk som mala už úplne stuhnutý a oči sa mi od únavy zatvárali úplne samé. Čo mi skazilo aj plán, aby som niekam šla. Jediná cesta, ktorú som absolvovala, bola do sprchy. Pod príjemne teplú vodu, ktorá mi po toľkých dňoch v špine padla tak neskutočne dobre. Stehom nevadilo, že som si ich namočila, čiže som si nemusela dávať pozor na nič. Proste som zaklonila hlavu a vychutnávala si pocit, ako mi teplá voda padá priamo na tvár.
„Pridám sa, hej?" ozvalo sa zrazu tesne pri mojom uchu. Keď som ale nijako neodpovedala, Grayson mi len ovinul ruky okolo pása a vtisol bozk za ucho. Keďže som mu ale chcela vidieť do tváre, musela som sa otočiť. A to so sebou prinieslo aj nie moc príjemný pohľad na jazvu, ktorá ho skoro stála život. Nebola taká veľká, ako som myslela, ale istým spôsobom sa na jeho hrudi nedala prehliadnuť. Ja som ale mala jednu tiež. Len kúsok pod ľavou kľúčnou kosťou, ktorú mi tam zanechal Evan, v snahe zachrániť mi život.
„My sme si podľa mňa naozaj súdení."
„Z čoho usudzuješ?" opýtala som sa nechápavo a skôr, než by odpovedal, som mu vtisla pusu. Dotyk na čerstvej rane pritom zabolel, ale...išlo vlastne o veľmi príjemnú bolesť. Takú, ktorá by nemusela vôbec ani skončiť.
„Máme krásne ladiace jazvy."
„No to mi je teda znamenie. Všetci by mali takmer zomrieť aby zistili, či jeho jazvy budú ladiť s tými, ktoré utŕžil ich partner." Bože, ako sme sa len dostali do tohto štádia? Vtipkujeme o veci, ktorá nás pred mesiacom skoro nadobro rozdelila. Obaja sme mali byť dávno mŕtvi, ale namiesto toho stojíme tu a robíme si z toho posmešky. Akoby sme nikdy ani neboli v skutočnom ohrození.
„Musíme spolu potom prebrať jednu veľmi vážnu tému Grayson, dobre? Ide o vec, ktorú si mal vedieť už dávno, len som sa ti nedokázala zveriť."
„Stalo sa niečo?" otvorila som ústa, že to ešte nejako obalím do cukrovej vaty, ale...nešlo to. Stačil jeden pohľad to tých nádherne hnedých očí a bola som v koncoch. Už som mu nechcela klamať o tom, kto vlastne som. Jasné, že som sa bála jeho reakcie, ale nemala som na výber. Ak s ním chcem počítať aj do budúcna, musí to vedieť. A hlavne ak chcem, aby mi pomohol. Musím...proste musím nájsť svoj klon a znova ho získať. Ja nedovolím tomu hnusnému chlapovi, aby jej celý život rozkazoval, alebo ju nedajbože zabil, keď ho omrzí. Nebola som rozhodnutá, čo s ňou po tom všetkom urobím, ale chcela som ju mať späť. Ona totiž mala byť súčasť môjho života a nie ich pokusný králik. Mal to byť niekto, kto by ma pochopil. Niekto, kto by nahradil môjho brata.
„Zatiaľ sa ma na nič nepýtaj prosím. Chcem si najprv konečne poriadne oddýchnuť a potom sa porozprávame."
„Jasné. Ako chceš." vďačne som sa usmiala, pričom sa jeho pravá ruka opatrne skĺzla po mojej hrudi, aby uchopila kompas. Divila som sa, že sa mu počas toľkých vecí nič nestalo a sklíčko ktoré zakrývalo strelku bolo ešte celé. „Som rád, že ho ešte stále máš."
„Samozrejme, že ho mám. Naša cesta za slobodou sa predsa ešte len začala."
„A bude úspešná, uvidíš. Čaká na nás krásny život Camila." nemala som to srdce mu povedať, že sa ho hodlám opustiť, hneď ako zničím toho čiernovlasého chlapa. Nie natrvalo, ale musím Graysonovi povedať zbohom. Mattie na mňa čaká a bude najlepšie, ak pôjdem sama. Tak neohrozím nikoho ďalšieho. Pôjde sa mi ľahšie s vedomím, že on je v bezpečí a nič mu nehrozí.
„Ľúbim ťa," zašepkala som radšej a aby som utíšila vlastnú beznádej ohľadne tejto veci, som si privlastnila jeho pery. To bol moment, kedy sa mi podarilo zabudnúť a nechať sa viesť len a len láskou. Láskou od niekoho, kto pre mňa znamenal pomaly celý svet. Odkedy sme sa znova našli...cítila som, že je to puto medzi nami každou minútou silnejšie. Chcela som...už naveky som chcela byť len s ním.