Zbadala Fikusa s Mikušom ako niečo opravujú a priletela k nim.
„Ahojte šikovníci." - pozdravila sa im.
Obidvoch myklo kto sa im zdraví, ale keď sa otočili veľmi sa im uľavilo.
„Amálka! Vieš, že si nás vystrašila. Mysleli sme, že si víla Olinka."
„Nechcela som vás vystrašiť. Je mi to ľúto. Prepáčte."
„Nič sa nestalo, ale nabudúce nám to nesprav."
„Sľubujem." - povedala Amálka.
„Čo robíte?"
„Opravujeme vozík, ale veľmi sa nám to nedarí. Keby to vedela víla Olinka, tá by nám len dala. Isto by povedala, že čo sme to za šikovníkov keď ho nevieme opraviť." - povedal Fikus.
„Nebojte sa. Ja vám nejako pomôžem. Spolu to zvládneme."
Ako to povedala hneď zaraz sa to toho pustili. Po chvíli bol vozík opravený a vyzeral ako nový.
„Veľmi pekne ti ďakujeme Amálka, že si nám pomohla." - povedali.
„Nie je za čo. Rada som vám pomohla. Aj nabudúce." - povedala s úsmevom.
Mikuš povedal:
„Teraz už môžeme ísť za vílou Olinkou."
Fikus s Amálkou súhlasili a tak sa za ňou vybrali. Po chvíli sa Amálka opýtala
„Kde ju nájdeme?"
„Isto bude v dielni." - odpovedal Fikus.
A mal pravdu. Víla Olinka bola naozaj v dielni. Prišli za ňou.
„Dobrý deň víla Olinka." - pozdravili ju.
„Aha koho to tu vidím." - povedala Olinka.
„Už ste opravili ten vozík alebo nie? No?" - spýtala sa prísne.
„Áno opravili sme ho." - odpovedal jej Fikus.
„Tak je dobre. Teraz potrebujeme aby bolo všetko funkčné na prípravu jari."
„Na prípravu jari?" - Amálka sa nechápavo opýtala.
„Áno na prípravu jari." - odpovedala milo.
„Ty si kto? Ako sa voláš? Ešte som ťa tu nevidela."
„Víla Olinka, chceme vám predstaviť Amálku, našu novú šikovnicu."
„Aké šťastie. Nová zverenkyňa, ktorú priučim k šikovníctvu." - povedala nadšené.
„No ukáž sa mi." - poobzerala si ju.
„Ruky máš ešte slabé, ale nebojsa po čase ti zmocnejú."
Amálka zostala zaskočená po jej slovách, ale si to nevšímala iba sa usmievala.
„Teraz ma ospravedlňte. Mám ešte veľa roboty. Uvidíme sa neskôr. Aby som nezabudla dnes večer sa bude konať veľká schôdza na Hviezdnej čistinke. Príde aj kráľovná Anežka a minister Jari. Nezabudnite prísť!" - dopovedala a hneď aj od nich odišla.
„Aká je víla Olinka? Myslím povahovou?" - spýtala sa Amálka.
„Víla Olinka je veľmi milá, dobrá, láskavá, starostlivá a priateľská. Len keď ju nahneváme tak je prísna inak nie je." - povedal Fikus.
„Uf." - Amálka si vydýchla.
„Prečo si sa pýtala?" - nechápal.
„Len tak. Chcela som vedieť aká je nič viac."
Fikus ju chytil za plece a usmial sa na ňu.
„Čo budeme robiť do schôdzky?" - spýtal sa Mikuš preto, lebo bolo práve popoludnie.
„Mám nápad!" - zvolala Amálka.
„Aký?" - opýtali sa jej.
„Chcela by som spoznať ďalšie víly a ich úlohy."
„To môžeme zariadiť. Teraz máme do večera ešte čas. Poď, ideme sa prejsť po údolí a možno niekoho stretneme."
Amálka nadšené súhlasila. Vybrali sa na vychádzku po údolí. Ako pomaly kráčali niečo začuli. Poobzerali sa okolo seba, ale nikoho nevideli iba z ničoho nič spoza trávy vybehol vyplašený zajac. Amálka sa veľmi zľakla. Fikus s Mikušom ju upokojovali. Potom z trávy vyletela víla a vyplašeného zajačika chytila.
„Môj maličký, nebojsa už je dobre. Len sa mi upokoj." - privrávala sa mu, pohladila a bozkala ho na hlavičke.
„Dúfam, že vás veľmi nevylákal." - spýtala sa tá víla.
„Nás dvoch len trochu, ale Amálku dosť vyľakal." - odpovedal Mikuš.
„To ma mrzí. Nechcela som." - povedala ľútostivo.
„Nie je to tvoja vina. Už sa z toho neobviňuj." - povedal Fikus.
„Tak dobre." - dodala víla.
„Ahoj, Amálka. Volám sa Azalka a som zvieracia víla." - predstavila sa jej.
„Ahoj, teší ma, že ťa spoznávam, Azalka."
Amálka bola šťastná lebo si našla novú kamarátku.
„Amálka, nechcela by si ísť náhodou so mnou?" - opýtala sa zvedavo Azalka.
„Môžem ťa zoznámiť s ďalšími vílami. Ak chceš?"
„Pravdaže. Rada pôjdem s tebou." - povedala Amálka s úsmevom.
Amálka sa pozrela na Fikusa a on jej prikývol.
„Amálka, len choď s Azalkou. My sa stretneme neskôr. Práve som si spomenul, že s Mikušom máme ešte nejakú prácu." - povedal.
„Dobre. Uvidíme sa večer na schôdzi. Ahojte zatiaľ."
„Ahoj, Amálka." - povedali a odišli.
„Poďme. Už na mňa čakajú." - súrila Azalka.
Amálka je rada, že spozná ďalšie víly a obidve zlietli do vzduchu.
„Kde letíme, Azalka?" - spýtala sa Amálka.
„Uvidíš. Za chvíľu tam budeme." - odpovedala jej.
Amálka bola zvedavá kde ju vedie, ale čakanie sa vyplatilo. Prileteli na lúčnu čistinku, ktorá sa nachádzala pri vode.
„Ahojte kamarátky!" - volala na ne už ďaleká.
„No konečné si prišla, Azalka."
Prepáčte, že meškám. Mala som menší problém so zajačikom."
„Nevadí. Hlavná vec je, že si už tu."
„Pozrime kto sem prišiel. Ty si určité tá nová."
Amálka nesmelo prikývla.
„Chcem vám predstaviť Amálku." - predstavila ju Azalka.
„Ahoj, Amálka. Teší nás, že ťa spoznávame."
„Ahojte." - odzdravila sa im.
„Ja sa volám Vilka a som vodná víla."
„Ja som Lesana, záhradná víla."
„Ahoj. Volám sa Sonička a som víla svetla."
„Veľmi ma teší. Rada vás spoznávam. Dúfam, že sa z nás stanu dobre kamarátky." - povedala Amálka nadšené.
„Určíte áno." - súhlasili jej nové kamarátky a objali Amálku.
„Čo ideme robiť?" - opýtala sa Sonička.
„Ja neviem." - ozvala sa Lesana.
„Poďme ukázať Amálke naše obľúbené miesta v Údolí škriatkov." - navrhla Vilka.
„Áno poďme." - súhlasili.
„Poď Amálka." - povedala Vilka a chytila ju za ruku.
Amálka bola taká šťastná, že si našla kamarátky. A tak všetke víly, kamarátky, vzlietli do vzduchu. Poukazovali jej všetky ich obľúbené prenádherné miesta nachádzajúce v údolí. Amálka bola z tých miest veľmi nadšená, najmä ich krásou. Pristali na zem aby si oddýchli lebo už boli z lietania unavené. Ľahli si na mäkučkú trávičku a oddychovali. Niektoré od únavy aj zaspali. Hore zostali iba Amálka s Vilkou.
„Vilka, môžem sa ťa niečo opýtať?".
„Pravdaže áno. Čo by si chcela vedieť." - povedala milo.
„Zaujímalo by ma, že prečo sa toto údolie volá Údolie škriatkov, keď som tu žiadnych škriatkov ešte zatiaľ nevidela."
„Vieš Amálka." - začala Vilka. „Toto údolie pred mnohými rokmi patrilo lesným škriatkom, ale sa odsťahovali do inej krajiny. Mnohé roky naše národy žili v mieri a spokojnosti až kým jedna víla na nich nevymyslela ohavne klamstva. Kráľovná Anežka spolu s kráľom Andrejom, kráľ lesných škriatkov, sa rozhodli a dohodli tak, aby medzi nami najďalej zotrvalo priateľstvo, že radšej sa odsťahujú oni ako by sme mali mi."
„To je strašné. Viete, aká víla to bola?" - spýtala sa Amálka s hrôzou.
„Áno vieme. Kráľovná ju aj za to prísne potrestala."
„Kráľovná Anežka bola veľmi zaľúbená do kráľa Andreja. Keď odišli skoro jej srdce od žiaľu puklo taká bola smutná. Celé týždne sa pred nami ukrývala aby sme ju nevideli takú rozžialenú." - dodala.
„Chudinka kráľovná." - povedala Amálka smutne.
„Vilka, prosím ťa, mohla by si mi povedať meno tej víly."
„Nie nepoviem."
„Prosím, povedz mi jej meno. Nikomu nepoviem, že si mi to viem od teba."
„No tak dobre. Poviem ti to, keď si taká zvedavá. Bola to Vladka, ktorá patrila medzi rýchlo lietajúce víly."
„Čo sa s ňou stalo?" - spýtala sa Amálka.
„Neviem. Vladka z krajiny odišla a nikto ju už od vtedy nevidel."
Hneď ako Vilka ukončila rozhovor sa zobudili tri spachtošky.
„Preboha!" - vykríkla Lesana aj rýchlo vyskočila na nohy.
„Už sa zvečerilo. Za chvíľu sa začne schôdza na Hviezdnej čistinke." - povedala vystrašené.
„Kluď Lesana. Upokoj sa." - upokojovala ju Vilka.
„Mali by sme sa už vrátiť aby sme stihli prísť kým nepríde kráľovná aj s ministrom" - navrhla Sonička.
Ostatné víly súhlasili. Azalka chytila Amálku za ruku a leteli na spiatočnú cestu do Hviezdnej čistinky.
Dorazili pravý čas. Práve hlásili príchod kráľovnej Anežky a ministra Jari.
„Uf. Stihli sme prísť." - vydýchla si Lesana.
„Amálka." - niekto potichu povedal.
Amálka sa otočila za seba a uvidela Fikusa s Mikušom. Pomaličky sa prikradla k nim.
„Ahojte." - pozdravila ich.
„Už som si myslel, že ani neprídeš." - povedal Fikus.
„Toto by ma ani nenapadlo nechať si ujsť schôdzu." - povedala s úsmevom.
Kráľovná spolu ministrom prišli na čistinku.
„Milí obyvatelia viliej krajiny. Vitajte na schôdzi." - privítala ich kráľovná.
„Ako všetci viete za chvíľu sa začne jar na pevnine, keď rozkvitne prvý jarný kvet. Chcem vás povzbudiť do príprav, ktoré sprevádzajú jar. Dúfam, že sa budete všetci snažiť vykonávať každú prácu dôkladne. Každý talent, ktorý máte je potrebný. Teraz má slovo minister." - povedala.
„Od zajtra sa musia začať prípravy aby sa všetko stihlo za dva týždne kým nerozkvitne prvý jarný kvet. Víla Olinka dávam vám to nastarosť." - povedal minister.
„Áno, pán minister. Môžete sa na mňa spoľahnúť." - odpovedala víla Olinka.
Ešte sa chvíľu kráľovná, minister a víla Olinka rozprávali, čo ako majú víly robiť, čo sa má pripraviť atď. Potom kráľovná s ministrom odišli.
Víla Olinka sa otočila k ostatným vílam a povedala:
„Milé víly, od zajtra rána začíname! Verím, že všetko pôjde podľa plánu. Nesmie sa stáť ani jedná chybička, ktorá by mohla zhatiť plány. Využite voľný čas, ktorý vám ešte zostáva. Prajem príjemný večer. Uvidíme sa zajtra."
Víla Olinka potom odišla.
„Och." – vzdychla si Amálka.
„Čo je? Prečo si smutná?" – spýtala sa Vilka.
„Nie, nie som smutná. Len som tu nová bez žiadnych skúsenosti. Iba to má trápi."
„Nič si z toho nerob. Ani my sme hneď nevedeli čo ako treba robiť, ale postupne sme sa naučili." - povzbudila ju Lesana.
Amálka po tých slovách zostala trochu pokojná.
„Amálka, my dvaja ťa všetkému priučime." - povedal Fikus.
„Tak to je dobre." - povedala úsmevom.
„Mali by sme ísť už spať! Zajtra nás čaká náročný deň." - zavelila Azalka a na to sa všetci rozosmiali.
Amálka sa rozlúčila s kamarátmi a odletela do svojho domčeka. Otvorila a zatvorila na ňom dvere. Hneď ju jej kroky zaviedli ku svojej postieľky. Ľahla si do nej a v okamihu keď zavrela oči zaspala.
Toto bol prvý deň v Amálkinom živote a jej prvé krásne zážitky, ktoré počas tohto dňa prežila so svojimi najlepšími kamarátmi.