Pohladím Lori po vlasoch a zopár prameňov jej odhrniem z tváre. Je neskutočne rozkošná, keď spí. Hlavne ak v malých dlaniach zviera starú bábiku a jej dych rovnomerne pretne ticho.
Zakryjem ju svojim svetrom a nechám ju na zemi. Vrátim sa k stolu, okolo ktorého ostal už len Salem, Talin a Ross. Ostatní sa pobrali baliť, alebo zbierať potrebné haraburdy.
Pred nimi troma stojí zapnutá vysielačka, ktorá mierne chrčí, ako sa snaží nájsť signál inej. Zatiaľ sa Alex s Amou neozvali, takže môžeme predpokladať, že ide všetko podľa plánu. Alebo v horšej verzii, všetko sa pokazilo a oni nemali čas ani na to, aby zapli vysielačku.
V každom prípade, je pol druhej v noci a oni by sa mali pomaly vracať. Do celého plánu sme zarátali aj hodinový sklz, ak by niečo nevyšlo podľa plánov. Zatiaľ sú na tom s časom dobre. Teraz ostáva už len čakať a dúfať, že sa najneskôr do tretej vrátia. Ak sa neobjavia dovtedy, možnosť, žeby sa vrátili, bude každou minútou klesať.
Ross si pošúcha pravú ruku. Všimol som si, že to v poslednej dobe robí často, ale netuším prečo. Stále nosí dlhý sveter, alebo ak si ho dá dole, po ruke sa jej tiahne obväz.
Najskôr som si myslel, že je to kvôli tým ranám, ktoré utŕžila v tuneli, ale to zjavne nie je pravda. Zápästia sa jej pekne zahojili a práve tie boli najviac poškodené. Musí ísť o niečo iné, no neviem, akoby som sa jej mal na to opýtať.
Posadím sa na stoličku vedľa nej a upriem pohľad na profil jen tváre. Na líci má zašité rany od Mutanta a z vlasov si ešte stále nedokázala vymyť všetku špinu, ktorá sa na ňu zvalila pri výbuchu tunela. Niežeby tu bol niekto z nás extrémne umytý. Škoda, že škola nedisponuje takými pokročilými vecami ako je sprchovací kút, alebo aspoň vaňa.
„Ak by boli na ceste späť, už by nás kontaktovali," povzdychne si Ross a rukami si vojde do vlasov. Zrejme na upokojenie nervov, ale stiahne si ich gumičkou.
„Nestresuj," odpovie Talin a oprie sa o stoličku. „Vracajú sa."
„Ako si s tým môžeš byť istá?" Nechápavo sa na ňu pozriem a nadvihnem obočie.
„Vysielačka," poklope prstami po boku čierneho prístroja. „Bliká na nej červené svetlo. To robí len vtedy, ak je v blízkosti na nejakých päť kilometrov ďalší stroj. Ja mám môj doma, čo je rozhodne ďalej."
„To si nám nemohla povedať skôr?" zamračí sa na ňu Salem. „Každý je tu vynervovaný a ty si spokojne hľadíš na červený gombík."
„Pokoj, hej?" Obranne zdvihne ruky nad hlavu. „Som tu nová. Netuším, aké máte medzi sebou vzťahy. Niekoho by možno potešilo, že zmizli." Pokrčí plecami.
„Už sa ani nečudujem, že si mala niečo s Eliottom," zamrmlem, ale na moju smolu ma započuje.
„Pozor na ústa," namieri na mňa ukazovák. „Mám viac guráže ako on."
„O tom nepochybujem."
+++++
Asi o pol hodinu na to, Ama s Alexom naozaj dorazia. Od hlavy po päty pokrytý drobnými trieskami z dreva a úlomkami skla. Nehovoriac o Alexovom obhorenom oblečení a prázdnych batohoch, v ktorých mali priniesť zbrane.
Alex sa na chodbe otrasie ako mokrý pes a podráždene hodí svoj batoh na zem. „Doriti," uľaví si a pozdĺž steny sa zvezie k zemi.
Ama si sadne len kúsok od neho a začne si z fialových vlasov vyberať malé triesky. „Čo sa stalo?" Ross si sadne vedľa Alexa a opráši mu vlasy. „Vyzeráte, akoby ste prišli z drevorubačského závodu."
„Sprostá pasca," zavrčí Alex a zanadáva. Ešte nikdy som ho nevidel takéhoto rozčúleného. Päsťou treskne do steny a vzápätí zvraští tvár od bolesti. „Pokazil som to."
„Nič si nepokazil," odbije ho Ama okamžite a vykašle sa na svoje vlasy. „Nemohli sme vedieť, čo sa stane."
„Teraz nejde o to!" Alex priam zakňučí. „Museli mi vidieť tvár!"
Ama si povzdychne a posunie sa bližšie k nemu. „To bude v pohode, áno? Možno sme sa priamo vyhli kamerám."
Alex zatne ruky v päsť a vstane zo zeme. „Dajte mi chvíľu."
Zmizne na jednej z prázdnych chodieb. „Čo sa stalo?" hlesne Ross, ktorú, rovnako ako aj mňa, prekvapilo Alexovo správanie. Už som ho párkrát videl naštvaného, ale nikdy nie takto.
Vždy ak sa hneval, tak to bolo výlučne mierené na seba. Vyčítal si všetko, dokonca aj chyby iných. Nikdy skutočne neobviňoval nikoho iného a teraz je to zrejme rovnako.
Ama si povzdychne. Pripojí sa k nám aj Eliott a Petr, ktorý sa posadí vedľa svojej sestry. „Pamätáš si na projekt IX?" otázku smeruje na mňa.
Zalovím v spomienkach. SOFTPOE takmer každý mesiac prichádzalo s projektom, ktorý by mal zvýšiť bezpečnosť ich budov a zabrániť tak tomu, aby došlo ku krádeži a podobne. V rámci tejto obšírnej práce, sa do budovy SOFTPOE nainštalovali aj kamery. Tie boli projektom X.
„Pamätám," zamrmlem, keď mi to dôjde. „Aktivovali ho?"
„Všade zrejme nie," pripustí Ama, „Ale minimálne na Woolerovej kancelárii áno."
Z úst vypustím ťažký výdych. „Mohli by ste nám to vysvetliť?" požiada nás o to Ross.
Síce u nás pracovala zopár týždňov, s podobnými podrobnosťami sme ju za ten čas nezaťažovali. Beztak nešlo o niečo, nad čím by sme mali moc rozhodovať.
„Projekt IX je jeden z mnohých menších, ktoré boli vytvorené na ochranu budov SOFTPOE. Konkrétne tento projekt sa viazal s odomykaním dvier jednotlivých kancelárii. Jeho princíp spočíval v malých rozbuškách, ktoré mali odpáliť dvere, ak sa do nich nezasunie správny kľúč, alebo sa ich niekto posnaží otvoriť násilím. Správny kľúč by mal mať na konci miniatúrny čip, ktorý deaktivuje rozbušku v kľúčovej dierke a dvere sa tak dokážu otvoriť. S týmto nápadom prišli možno pred pol rokom, ale neprešiel cez Radu Kupoly, keďže hrozilo, že sa neodpália len dvere, ale aj ľudia pred ním. Malo to jednoducho priveľa rizikových východísk, tak sa toto „vylepšenie" zamietlo."
„Na to si pamätám," prikývne Talin zamračene. „Šlo hádam o najchorobnejšiu inováciu zo všetkých, ktorá bola jednoznačne odmietnutá."
„Teraz ju ale sfunkčnili," zašomre Ama a objíme sa rukami. „Keď Alex zasunul pakľúč do dierky, trvalo asi tri sekundy, kým sa dvere rozleteli. Našťastie, Alexovi došlo, čo sa deje ešte predtým, tak ma strhol k zemi. Inak by ma tie roztrieštené horiace dvere brali so sebou." Ama znechutene potrasie hlavou. „Zároveň sa spustil aj alarm, tak sme museli utekať preč. Pritom, ako ma Alex kryl pred troskami, sa mu zošmykla kapucňa a v tom ruchu si to nevšimol ani jeden z nás. Dostali sme sa von cez Wanovu kanceláriu, na ktorej nefunguje zámka. Potom sme utekali späť a až vtedy nám došlo, čo všetko museli kamery zachytiť."
„Dúfam, že je vám jasné, že toto nie je vaša chyba," podotkne Ross.
„Mne áno. Alexovi až tak nie," odpovie Ama s trpkým úsmevom. „Ale nechajte ho vychladnúť, potom sa s ním bude dať hovoriť."
„Ešte som ho takéhoto naštvaného nevidel," priznám sa a tiež sa zosuniem na zem. Môj členok je na tom už oveľa lepšie, ale stáť na ňom príliš dlho nie je šťastné riešenie.
„Ani ja," pridá sa Eliott, ktorý postáva v rohu. „A to je čo povedať, na mňa je naštvaný skoro stále."
„To sa len tváril," prevrátim nad ním očami. „Teraz... je to o inom."
„Ja som ho raz takéhoto videla," prizná sa Ama. „Ale to bolo už dávno."
„O čo šlo?"
„Nemám právo na to, aby som o tom hovorila. Je to jeho vec."
„Máš pravdu," prikývne Ross. „Teraz nech ide každý spať. Zajtra... zajtra ráno to celé preberieme."
„Nemáme zbrane," zhodnotí to sucho Talin. „Čo na tom chceš ešte prebrať?"
„Postavenie hviezd," zavrčí na ňu Ross sarkasticky. „Predsa to, čo bude ďalej."
Talin si povzdychne a pohľadom naznačí bezpodmienečnú kapituláciu. „Veď sa len pýtam."
Hah, kapitola mala byť už v nedeľu :D bola takmer hotová, ale nepozdávala sa mi, tak som si to nechala uležať v hlave a na ďalší deň som to aj vymazala :D tak som mala dvojitú robotu... nuž, stane sa :D