Jungkook:
Nie. Nie, nie, nie a nie. Tak strašne som chcel zomrieť. Tak veľmi, že som ani sekundu neváhal a skočil pod to auto. Ale prečo ešte žijem?! Cítim nechutný zápach nemocnice, všetka tá dezinfekcia zmiešaná s bielydlom. Počujem ako bzučí neónová lampa a zvuky prístrojov, na aké som pravdepodobne pripojený. Zrazu počujem zvuk otvárajúcich dverí spoločne s krokmi ktoré mierili ku mne. Na to zacítim chladný dotyk na mojej ruke až mnou mykne.
„J-Jun-Jungkook?" Ach. Môj otec. Neobťažoval som sa akokoľvek reagovať, proste som tam ležal a predstieral som, že spím. Otec ešte chvíľu zostal, no nakoniec to vzdal a odišiel. Pootvoril som oči a začal som si zvykať na nepríjemné ostré svetlo. Sadol som si a poobzeral som sa. Bolo tu jedno okno, zopár prístrojov na sledovanie môjho tlaku, dýchania a srdcového tepu. Na druhej strane boli infúzie a iné doktorské hovadiny ako lieky, gumené rukavice, dezinfekcia a servítky.
Potom som pohľadom prešiel na svoje telo. Až teraz ma to poriadne koplo- bože! Mňa tak všetko bolelo.
Jednu nohu som mal celú v sádre, druhá bola pokrytá modrinami, a obe moje ruky boli obviazané obväzmi a bol som na všeličo napojený.
Dobre, to bude v pohode. Možno... pomyslel som si, možno, ak nebudem príliš stúpať na moju zlomenú nohu, bol by som schopný sa odtiaľto dostať.
Hlúposť.
V tom sa pomaly otvorili dvere a v nich stál nejaký chalan. Na podnose mal akési lieky a dával si fakt bacha aby mu nespadli, že si ani nevšimol ako ho pozorujem. Došiel k nejakému stolíku a podnos položil. Začal tam lieky triediť do individuálnych poličiek a keď to dokončil, otočil sa a jemne sa mykol, keď sa nám stretli pohľady.
„Ou, ahoj. N-nevedel som, že si hore." Stále stál ako prikovaný k zemi. Teraz sa však aj trochu usmieval. Odvrátil som pohľad a ten chalan len podišiel ku dverám.
„Kebyže čokoľvek, stačí stlačiť to červené tlačítko... teda, neviem, či vidíš farby... proste, to veľké tlačítko na právo od teba. Iné tam ani nie je... no dobre, tak, oddychuj."
Do pekla. Ak tu toto mám znášať každý deň, asi sa zbláznim.
~🖇~
„Jungkook!" otec sa vrútil do nemocničnej izby a skoro by sa mi hodil okolo krku ako keby sme boli v nejakej krásnej filmovej rodinnej dráme, no ja som ho stihol zastaviť rukami.
„Vieš ako som sa o teba bál? Celé noci som prebdel, aj Winjun sa trápila..."
„To iste." odsekol som, začo som si zaslúžil trochu podráždený pohľad od otca.
„Hovoril som s doktorom, ževraj by si tu mal zostať ešte aspoň mesiac, možno dva, a potom by to bolo s cestovaním úplne v poriadku, takže-"
„Otec," prerušil som ho „ja som ti už povedal, že nejdem."
„Nechcem sa teraz s tebou hádať, preberieme to inokedy. Teraz si poriadne oddýchni, prídem zajtra."
„Neobťažuj sa, nijako nepomôžeš."
„Jungkook-"
„Už choď."
A on odišiel.
A nevrátil sa.
🌊A/N
Potrebujem pauzu od života.
Ale tak aspoň sa mi podarilo toto, celkom okej si myslím.
-Mina