Milý čitateľ,
toto poďakovanie píšem už druhý raz, ale myslím, že nikdy ma to neomrzí. Mám ti predsa za čo ďakovať :).
Keď už si tu, chcela by som sa s tebou o niečo podeliť. Prednedávnom som si uvedomila čosi veľmi dôležité.
Musím sa priznať, že často keď som písala, priala som si, aby moje príbehy ľudí ohúrili. Aby si povedali: ,,To je úžasné,“ alebo ,,Tak skvelý príbeh som už dávno nečítal!“ Možnože to nie je nič neobyčajné, pretože myslím, že aspoň skrytou túžbou každého čo len malého pisálka je práve toto. Aby z ich tvorby boli ľudia nadšení, aby nad ňou premýšľali, aby si zamilovali postavy, ich hlášky či prostredie. Je pravda, že je to krásna túžba. Veď spisovatelia sú tí, čo chcú ľuďom robiť radosť.
No uvedomila som si, že možno nejde o to, aby čitateľ premýšľal nad mojím príbehom. Ide o to, aby sa zamyslel nad tým svojím. A teraz nemyslím dvoch spisovateľov, čo sa navzájom inšpirujú, hoci aj to je pekné. Mám na mysli čitateľa, v ktorom po dočítaní príbehu niečo zarezonuje. Niečo sa v ňom ozve ako hlas a prebudí ho slovami: ,,Veď ty si výnimočný!“
Verím, že túto vetu si budeš oddnes opakovať každý deň aspoň desaťkrát, najmä vo chvíľach, keď budeš cítiť, že ťa opúšťa sebavedomie. Pretože ty naozaj SI výnimočný!
Nuž, tento príbeh je písaný z hĺbky mojej duše a zaoberá sa problémom, nad ktorým často premýšľam. Určite mnohí z vás sa už niekedy túžili vrátiť v čase, prežiť znovu tú alebo onú spomienku. Tu vám musím povedať – a aj sebe –, že každá udalosť sa niekedy stane spomienkou. Aj tento konkrétny okamih, v ktorom TY čítaš tieto slová. Ubehne čas, a ty budeš ležať v posteli a premýšľať nad tým, čo som tu napísala (možno :D), ubehne viac času, a ty už si ani nespomenieš, že si tento príbeh niekedy čítal.
A hoci ešte nikto skutočne neprišiel na to, ako cestovať do spomienok, milý čitateľ, práve tu a práve teraz, a práve tebe chcem povedať: nevadí.
Spomínaj, a spomínaj často. Ale zároveň nezabudni, že si tu, aby si išiel ďalej. A to, že nevieš, čo ťa v budúcnosti čaká nič nemení na tom, že aj budúcnosť bude jedného dňa prítomnosťou. A v prítomnosti je predsa vždy na tebe ako sa rozhodneš, no nie? :)
Chcem sa ti veľmi poďakovať, že si si našiel čas na prečítanie tohto príbehu. Verím, že ti čosi odovzdal, alebo ťa aspoň potešil :).
A hoci je táto poviedka jediné, čo moja myseľ a moje srdiečko dokázali v poslednom čase vyprodukovať, verím, že sa zase čoskoro uvidíme, či už pri iných príbehoch, alebo kdekoľvek inde.
Vážim si váš čas, a chcem vás ešte všetkých srdečne pozvať: Spomínajte.
Vaša Kaylie