„Ja chcem všetko.“
Alfa.
To slovo sa mi prelína mysľou a zanecháva za sebou požiar. Toľko som sa posledné dva roky vo Wolfmuso o tej osobe počula. Nebola všeobecne známa, avšak v kruhu vojakov a žoldnierov nebolo človeka, ktorý by o nej nepočul. Vraj najlepšia v branži. Neviditeľná. Nezachytiteľná.
Irónia.
Antallia na nás hľadí s bojácnimi očami, akoby hľadala opovrhnutie či odpor. Tvári sa ako stelesnenie nevinnosti, čo ma v tej chvíli neskutočne vytáča.
Všetci sme toho toľko urobili a ona, namiesto toho aby konečne priznala, že je kým je, sa neustále trápi výčitkami a samozvaným svedomím. Blbosť! My nemáme svedomie. Nikdy sme ho nemali. Tak prečo sa na niečo hrá?
„No," začne Kristián ako prvý. „Týmto sa veľa vysvetľuje. Tvoje nečakané odchody na niekoľko dní, dostatok peňazí...keď nad tým tak uvažujem, nikdy nás nijako extrémne nekontrolovala ani hraničná kontrola, to bolo tiež...?“
Sestra len prikývne.
Kristián si vytiahne zo zadného vrecka cigaretu, jednu jej podá a spoločne si zapália. More, ktoré je od nás len pár metrov, tlmene hučí. Piesok mám všade, v topánkach, vo vlasoch, na tvári. A tvrdne mi zadok od sedenia na zemi. Ale je mi to jedno.
Leo leží na piesku, s rukami pod hlavou a hľadí na vtáky, krúžiace nad nami. Ani on nerieši otázky svedomia, tak prečo kurva ona? Presuniem pohľad na Antalliu, trhajúcu trs trávy v prstoch.
„Koľko?" vypadne zo mňa.
Zodvihne hlavu.
„Koľko za jedného?" upresním.
Nechce odpovedať. Viem, že nechce, preto sa na to pýtam. Ale odpoveď ma šokuje.
„Od päťdesiat tisíc do pol milióna. Záleží na obtiažnosti úlohy."
Ovládam sa, aby som nezačala kričať, no aj tak sa mi z hrdla vydrie tlmené zaškriekanie. Pol milióna! Čo s tými peniazmi...
„Vybavila som falošné pasy, rodné listy a vysvedčenia. Kúpila som nám dom a zaplatila školné," odpovie bez toho, aby som vyslovila otázku. „A dávala som mame, aby ona dávala vám vreckové."
„Bohovia," pokrúti starší brat hlavou. „Ja som ich nechcel od nej brať, že z toho malého platu čo mala..." zasmeje sa a pretrie si tvár.
„Vravela si, že to vybavil Antonio."
Kývne hlavou. „Vybavil. Ale nezaplatil. Nie je to hlupák. Pozná cenu za vraždu."
Ďalšie hotové šialenstvo, ktoré ma utvrdzuje v nesprávnosti toho spojenectva. Čo je to za chlapa, ktorému nevadí, že sestra jeho budúceho zaťa je nájomný vrah? Ba čo viac, ktorý bol aj v jeho službách! Keď nás tým uvažujem, mám dojem, že mu Antallia nepovedala, čoho všetkého je Leo schopný.
Chvalabohom. Mladý by asi zdupkal veľmi rýchlo.
„Ten mobil, ktorý ste mi zničili s Leom," pozrie na Kristiána. „Na ten mi chodia Úlohy. Meno cieľa, fotografia, lokácia, výška odmeny. Preto som bola taká nahnevaná."
Kristián odpovie neurčitým: „Hmm.“ Ja ale uvažujem nad niečím iným.
„Prišla nová, že? Nová Úloha."
Usmeje sa, asi spokojná z mojími dedukčnými schopnosťami. „Hej. Poobede odchádzam do Splitu.“
Ha! Takto jednoduché to nebude. Veru nie. Hľadím na ňu, ako vyfukuje dym smerom nahor. Viem, čo chcem. Chcem byť najlepšia. Zatiaľ tam ani zďaleka nie som, ale je tu Alfa. To znamená len jedno.
„Chcem ísť s tebou."
Čakám okamžité odmietnutie a už si pripravujem argumenty, keď zostanem úplne odzbrojená jedným tvrdým a úsečným: „Dobre.“
Vyvalím na ňu oči. „Dobre? Nechceš ma snáď...držať od takýchto vecí ďalej?"
Oprie sa rukami dozadu a chvíľu ma mlčky sleduje. Keď už to trvá večnosť a moja trpezlivosť preteká, konečne odpovie.
„Vlastne som ti to chcela sama navrhnúť. Hrnieme sa do najnebezpečnejšej akcie, v akej som bola. Všetci štyria. Ty si nevytrénovaná, nedokážeš sa dobre ovládať, spolupracovať v tíme, zvládať stresové situácie. Musím ťa pripraviť, ako najlepšie viem, kým vyrazíme do Ruska.“
„Keby som chcela zoznam svojich zlých vlastností, poviem," prevrátim očami.
„To nie sú zlé vlastnosti," uškrnie sa. „Sú to len...slabosti, ktoré sa dlhodobým tréningom dajú takmer úplne odstrániť."
„Len už žiadne orlie vajíčka, prosím," požiadam ju.
***
Rozlúčime sa s Antoniom a jeho príliš sexi synčekom a vyrazíme na cestu. Motorka za nami zanechá obrovský mrak žltého prachu, ako vyletíme z príjazdovej cesty a vletíme na obchvat. Smer je Ancona, prístavné mesto, z ktorého jazdí trajekt do Zadaru. Odtiaľ sú to necelé dve hodiny do Splitu. Prídeme tam za tmy.
Zvieram jej štíhle, šľachovité telo, navlečené v motorkárskom oblečení. Batožinový priestor je plný zbraní, akoby sme sa chystali zneškodniť armádu. Ak nám ho na lodi prikážu otvoriť, neviem, čo plánuje urobiť. Zabiť každého? Ako vždy, nepodelila sa s ničím, okrem nutných informácií ako čo si vziať a čo nie.
Trajekt je veľká biela loď z oškretou farbou a najlepšími rokmi za sebou. V spleti áut, kamiónov a motoriek vidím samé talianské značky, očividne je to prevoz najmä pre domácich.
„Množstvo ľudí pracuje v Splite a býva v Ancone," vysvetlí mi, keď vojdeme dnu, zaparkujeme motorku v podpalubí a spolu s ostatnými sa derieme na vyššie podlažie. „Väčšinou spia na gaučoch v reštaurácii, je to najlacnejšie. My máme kajutu. Nie kvôli pohodliu, ale kvôli súkromiu. Musíme toho veľa prebrať."
Na recepcii nám dajú kľúče a úzkou chodbou sa dostaneme až k dverám, ktoré Antallia otvorí a vojde dnu. Miestnosť je malá, z dvoma posteľami a jednou zabudovanou skriňou. Keď viem, koľko peňazí má, len ťažko odolávam ironickej poznámke.
„Ešte nikto neušetril peniaze ich rozhadzovaním," schladí ma okamžite a položí tašku na jednu úzku posteľ. Potom spoločne prezrieme každý centimeter malej miestnosti, či sa niekde neskrýva ploštica, alebo iné odpočúvacie zariadenie. Je čisto.
V strede kajuty je malé okienko a pod ním vyklápací stolík. Na ten položí notebook, spojí ho z mobilom a čosi začne vyťukávať do klávesnice. S otráveným povzdychom sa zložím na možno päťdesiatročný pružinový madrac a sledujem ju. Tvár má zamračenú od sústredenia, tmavé oči sú trochu opuchnuté a kruhy pod očami len podtrhujú jej znavený výraz. Žiara obrazovky silnie, ako sa vonku začína stmievať. Po hodine sa trajekt zatrúbi na odchod a ona konečne vzhliadne od monitora.
„Chceš sa prejsť po palube, alebo sa rovno môžeme venovať práci?"
„More som už videla," odseknem. „Do toho."
Otočí notebook ku mne. Žiari na ňom fotka asi štyridsať ročného muža s blonďavými vlasmi a strniskom.
„Cieľ je John Scott Davyson, anglický aktivista a člen organizácie Za ochranu lesov. Tá už roky prepiera cez svoje akcie milióny libier. Nečudujem sa, že ho chce niekto mŕtveho."
Prekliknem na druhý obrázok.
„To je jeho vila na pobreží Splitu. Dnes večer tam je. Aj s jeho strážcami."
Dom, alebo skôr panstvo je rozhodne postavené luxusne, s troma podlažiami, bazénom a tenisovým kurtom. A to všetko z peňazí dôverčivých milovníkov prírody. Tvár sa mi skrúti v úskľabku.
„Čo sú tie písmená dole?" ukážem na obrazovku, keď zmínusujem fotku.
„Kódové označenie pre štýl, akým chcú, aby bola Úloha splnená. Toto má byť varovný príklad. Takže sa trochu pohrajeme."
Zasmejem sa. „Preto toľko „hračiek“?"
Odpoveďou mi je jej mlčanie.
Potom dlho do večera preberáme možné spôsoby útoku na vilu, na toho chlapa samotného i možnosti úteku, keby sa niečo zvrtlo. Antallia je starostlivá, ako som ju ešte nevidela - každý detail má stopercentne premyslený. Vie, ktoré dvere vedú na more a ktorý kľúč je od domčeka s ľoďou, ak by sme potrebovali zmiznúť. Stále neviem, kde sa toto všetko naučila, ale chcem to tiež.
„Ak sa nám nepodarí strážcov zneškodniť po jednom, nalákame ich do stredu domu a tam spacifikujeme," hovorí s pohľadom upreným na plán vily, ktorý dostala spolu s ostatnými informáciami. „Musí sa to odohrať v najväčšej tichosti, akej sa bude dať, aby nejaký prílišný nadšenec, ktorý bude nablízku nezavolal políciu."
„Budú mať zbrane." uvažujem a snažím sa, rovnako ako ona, vtisnúť si plán domu do pamäte.
Prikývne. „Áno, Walthery. To je problém. Budeme musieť spacifikovať každého rýchlejšie, než oni vytiahnú zbraň."
„Takže budeme sakramentsky rýchle," uškrniem sa.
Povzdychne si. „Nezabudni. Ak by sa čokoľvek zvrtlo -nech je to akokoľvek nepravdepodobné a my by sme sa rozdelili - nevracaj sa do Talianska. Nevieš, či ťa nebudú sledovať a ohrozila by si Lea a Kristiána. Choď na námestie a tam ma počkaj. Ak neprídem do dvoch hodín, som pravdepodobne zajatá."
Tá predstava je tak absurdná - Antallia ako zajatec - ale na jej naliehanie súhlasím. Posledné tri hodiny strávime spánkom. Trochu nepokojným, lebo stará loď vŕzga a vibruje, ale hlbokým. Zobudím sa až na to, ako mi trasie ramenom.
„Anmy. Priplávali sme."
Keď vstanem, podá mi prilbu. Cez malé okienko vidím, že je takmer úplná tma. Keď vyjdeme na palubu, neďaleko na mori uvidím vysvietenú pevninu. Loď sa k nej blíži s pomalým, útrpným vzdychaním. Väčšina ľudí už sedí v autách a čaká, kým pristaneme a tak obidve vojdeme do podpalubia, nasadíme si prilby a v tichosti čakáme. Antallia študuje mapu chorvátskeho pobrežia, ktorú si kúpila na recepcii a vo mne začína vrieť nadšenie. Cítim, že čím bližšie sme cieľu, tým viac adrenalínu mi koluje v žilách.
Hneď, ako sa dostaneme na zem, Antallia neomylne zamieri na juh. Vyjdeme na diaľnicu, po ľavej strane máme kamenistú zem a po ľavej temné more, osvetlené len mesiacom v tvare c. Mlčky, každá ponorená v úvahách hľadíme na tmavé okolie. Vďaka tomu, že letíme po takmer prázdnej ceste určite rýchlejšie, než je povolené, dvojhodinová trasa sa zredukuje na niečo cez hodinu a napokon sa pred nami ukážu svetlá Splitu. Antallia spomalí a odbočí do mesta, ktoré je plné turistov, premávajúcich sa od reštaurácií k hotelom. Napokon zamierime do luxusnej štvrte tesne pri mori. Domy sú od seba vzdialené aj pár stovák metrov, očividne si tu každý cení a môže dovoliť súkromie. To mi zlepší náladu - ak aj narobíme hluk, susedia nás nezačujú, pokiaľ nebudú na nočnej prechádzke. Motorku odstaví na začiatku cesty a vojde do riedkeho borovicového lesa. Zvyšok cesty prejdeme peši.
Davysonova vila je druhá v poradí. Je postavená so kopca terasovitým štýlom, takže nemusíme zijsť k moru, ale vyjdeme na kopec skrčíme sa s výhľadom na betónový plot, vysoký asi dva metre. Antallia ukáže na kameru na opačnej strane. Celý tento priestor je monitorovaný. Potom vytiahne z výstrihu bundy triskelion, zovrie ho v ruke a viem, že začala vykonávať magický obrad, ktorý jej dovolí zacítiť každú živú dušu v okolí. Naučil ju to jej učiteľ, keď sa v mojom veku začínala zoznamovať s mágiou.
Keď sa kus kovu v jej ruke rozžiari a pery sa jej začnú chvieť, prudko otvorí oči. Teraz žiaria na modro tak prenikavo, až sa obávam, či to nie je z diaľky vidno. Namáhavo vypustí zadržiavaný vzduch a prudko sa nadychuje, z hrdla jej vyjde podivný škrípavý zvuk.
„Desať bodyguardov. Traja obchádzajú plot. Dvaja sú na prízemí, jeden v podzemí, dvaja na prvom poschodí, dvaja na druhom. Je tu jedna beta, sedí pri kamerách a omega, asi chyžná. Ďalšia omega je v druhom poschodí, to bude jeho mate."
„Musí vedieť, že mu niekto ide po krku, toľko stráží nemajú ani politici."
Antallia pustí triskelion, ten zhasne a jej oči opäť nadobudnú hnedú farbu. Rukou sa natiahne na chrbát a skontroluje svoju bojovú palicu a ja to urobím tiež. Meč je pevne zasunutý v puzdre. Potom vytiahne pištoľ z púzdra pod pažou a našrúbuje na ňu tlmič rovnako dlhý, ako pažba pištole.
„Bude to počuť," zaprotestujem.
Pokrúti hlavou. „Toto je Grand Power K22. Používa podzvukové strelivo. Bude počuť len mechanizmus zbrane."
Meno zbrane mi síce nič nehovorí, ale mlčím, len ju sledujem, pripravená vyštartovať. Rukou urobí jemný posunok a obe vyštartujeme. Troma dlhými skokmi preletíme k múru a za dve sekundy sme na ňom a skončíme do tmy. Aj keby niekto uprene pozoroval prenos z kamery, uvidel by len dve neidentifikovateľné čierne šmuhy. Nespustí sa žiadny alarm, no aj tak Antallia nestráca čas. Prebehneme cez záhradu a prikrčíme sa na nízkym kríkom. Spoza rohu domu vyjdú dvaja muži v čiernych uniformách a zo zbraňami za opaskom. Antallia nestráca ani sekundu. Ozvú sa dve tlmené zacinknutia, ako keď minca spadne na dlažbu a obe bety sa zložia na zem.
„Poď!"
Odtiahneme telá z dosahu kamier. Dýchajú, teda to musela byť strela na omráčenie. Antallia mi podá pásku a sama im zviaže ruky aj nohy špeciálnym uzlom. Ja im zalepím ústa, aby nevyvádzali, keď sa preberú. Čudujem sa, aké mám pevné ruky, hoc srdce mi búši ako o život.
Prebehneme okolo domu a na opačnej strane Antallia zloží tretieho. Ten tiež dostane pásku a putá ako darček. Vojdeme dnu kľúčom, ktorý mal pri sebe. Dych sa mi upokojuje a naberám na istote.
Už len sedem.
Plazíme sa po dome ako mačky, spoločnosť nám robia len naše tiene. Za jedným z rohov ustrniem a zastanem. Cítim dve srdcia. Vytiahnem vrhací nôž z puzdra na stehne, pozrieme na seba s tichým porozumením a vybehneme.
Dve ženy nás uvidia okamžite. Jedna z nich, tá bližšie, natiahne ruku k vysielačke, ktorú má na boku. Ale je príliš pomalá. Kým jej ruka doputuje k pásu, vrhnem nôž všetkou silou a ten ju zasiahne do hrdla. Zachrčí a bez slova dopadne na zem. Druhá beta je šikovnejšia - podarí sa jej vytiahnuť pištoľ a zamieriť na Antalliu. Tá však nezastaví ani na sekundu a skôr, než žena vystrelí, k nej obrovskými krokmi dobehne, zovrie jej zápästie a vytrhne jej pištoľ z ruky. Žena otvorí ústa vo varovnom výkriku...no to ju Anta tvrdou pažbou pošle na zem. Telo dopadne s tichým šuchnutím. Zanadáva, keď uvidí kaluž krvi, ktorá sa utvára pod telom prvej ženy.
„Nemusela si ju zabíjať," sykne.
Myknem plecom. „Môj štýl boja je iný, než tvoj."
Snažím sa tváriť pokojne, ale pravdou je, že som nadšená. Adrenalín vo mne vrie a ja túžim sa s niekým pobiť. Srdce mi znova búši. Oči sledujú každý pohyb v miestnosti. Sledujem Antalliu. Jej prsty pracujú tak rýchlo, že niet pochýb, že toto nerobí prvýkrát.
Keď betu zviaže, podá mi zbraň, ktorú bete vzala. Je to Glock 17, staršia verzia lepšej nula deviatky. Ale postačí. Pokračujeme do druhého podlažia, kde cítim prítomnosť omegy a alfy. Ich dýchanie je pokojné.
Moje nie.
Pred dverami stoja dvaja muži. Zacítia nás v okamihu, ako vyjdeme na schody, teda zrážka je nevyhnutná. Títo sú však ťažším orieškom. Zaútočím na prvého a zbavím ho zbrane. Nemám čas vytiahnuť meč, preto na na neho vrhnem holými rukami. Pokúsim sa mu vraziť do boku, ale uhne sa a zaútočí na moju ľavú stranu. Odrazím jeho päsť a otočím sa. V hlave mi hučí, no neprestávam ho sledovať. Urobím fingovaný výpad ja jeho nechránený bok, no v poslednej chvíli sa otočím, vytrhnem dýku z opasku a vrazím mu ju pod rebrá. Zachrčí, akoby sa snažil odtiahnuť, no telo mu vypovedá službu a zvalí sa na zem. Nezomrie. Vybrala som miesto, ktoré nie je smrteľné, teda kým nevykrváca. Otočím sa a uvidím Antalliu, ako zväzuje ďalšieho. Potom sa zodvihne a pozrie na ďalšiu krvavú mláku. Nadvihne obočie.
„Ovládaj sa."
Nepoviem nič. Chcem podísť k dverám jeho spálne, ale zastaví ma. Spýtavo na ňu pozriem, no len pokrúti hlavou a otočí sa. Po chvíli vojdeme do miestnosti, ktorá vyzerá ako kancelária.
„Čo tu robíme?" zasyčím.
„Nenechám jeho omegu sa ráno zobudiť vedľa mŕtvoly," vysvetlí ponuro a vezme zo stola prenosný telefón.
„Aké galantné," prevrátim očami.
Antallia vyťuká číslo a ja začujem na opačnej strane chodby zvuk telefónu. Chytré. Zvoní niekoľko sekúnd, než sa ozve rozospatý hlas.
„Áno?“
„Pán Davyson?"
„Áno! Čo je, dočerta?"
Antallia si pridrží telefón pri uchu a vytiahne dýku. Vzhľadom na situáciu je až komicky zdvorilá. „Musím vás požiadať, aby ste vstali z postele a prišli do svojej kancelárie."
„Kto ste? A čo si o sebe myslíte?" opáči muž nahnevane.
„Moje meno je Alfa. Ak nechcete, aby vaša omega prišla k ujme, okamžite vstanete, tak, aby ste ju nezobudili a pôjdete do svojej kancelárie."
Tie slová sú pre muža ako ľadová sprcha. Jeho ďalšia odpoveď je už plná zdesenia.
„Č-čo chcete? Neubližuje jej!“
„Potichšie, pán Davyson. Nechcete ju predsa prebudiť. Ja chcem, aby ste urobili, čo vám bolo povedané. A neskladajte telefón. Inak budem nútená použiť drastickejšie metódy."
„Ja...dobre."
Začujem šuchot, potom otvorenie dverí a tlmený výkrik, keď alfa uvidí dve telá, ležiace mu pod nohami. Spokojne sa usmejem. Milujem ľudí desiť.
„Choď do tieňa a sleduj dianie," vypne hovor a požiada ma. „Ale nezasahuj."
Vyberiem si čo najtmavší roh a ukryjem sa doň tesne predtým, ako muž otvorí dvere. Je cítiť ako strach. Šuchotavými krokmi vojde dnu a vydesne hľadí na Antalliu, stojacu pred ním.
„Dobrý deň, pán Davyson."
Muž zaškrieka. „Čo chcete? Prečo ste ich zabili? Mám peniaze! Môžem..."
Jej zodvihnutá ruka ukončí ten zúfalý monológ skôr, než sa rozbehne. Prehadzuje si dýku v rukách a zamyslene na neho hľadí. Keď muž uvidí striebornú čepeľ, zachveje sa. Pochopil.
„Ja mám omegu...a dieťa...to nemôžete!"
„Ale môžem."
Čakám hocičo. Že sa s ním bude hrať ako mačka a myšou. Že ho bude naťahovať, nechávať sľubovať hory doly, možno že by dovolí nejaký pokus o útek. Čakám, že si to bude užívať, ako by som to urobila ja, keby som mala niekoho takto vydaného na milosť. Avšak čo urobí ma šokuje.
Dvoma skokmi prekoná vzdialenosť medzi nimi, schmatne ho za rameno a druhou rukou mu z chirurgickou presnosťou vrazí dýku do srdca. Muž nevydá ani hláska, klesne na zem.
A je mŕtvy.
Vlčí bože! Toto je všetko? Stvoril si nás, dal si nám takú moc a dovolil si, aby nás zabil kus kovu?
Antallia vytiahne zakrvavenú dýku. Tvár má kamennú. Hoc som to už videla toľkokrát predtým, teraz ma z jej pohľadu zamrazí. Je konečný. Definitívny. Nepovie ani slovo. Čo sa dá povedať? Dom opustíme v mžiku okamihu. Realita situácie na mňa dopadá tak pomaly, akoby som bola len nestranným pozorovateľom.
Zabili sme človeka.
Prečo je to iné, než predtým?
Vietor ma šľahá do ramien. Nohy sa mi chvejú. Nič nové. Nie je to nič nové. Možno je to tým, že som nikdy nezabila niekoho, o kom by som niečo vedela. Vždy to boli anonymní nepriatelia, ku ktorým som necítila nič, len nenávisť.
A teraz...jeho omega sa ráno zobudí. Nebude ho môcť nájsť. Vojde do kancelárie a tam ho uvidí. Čo povie svojmu dieťaťu? Čo...
„Prestaň," povie Antallia.
„Čo?" zahabkám, vytrhnutá z myšlienok.
„Prestaň o tom uvažovať."
Už tomu rozumiem. Preto to urobila tak rýchlo. Kvôli slovám. Ak by hovoril ďalšej...tie slová by sa k nej vracali. Stále dookola a nepretržite by ju ničili. Takže toto je to svedomie? Už teraz ho nenávidím.
Prestaň o tom uvažovať....
Prestaň o tom uvažovať...
Trajekt je presne tá istá loď, čo predtým. Nastúpime dnu a ani nie sa desať minút sa loď pohne sa s fučaním vypláva na more. Začína svitať. Mechanicky si zložíme veci v starej kajute a Antallia na mňa pozrie.
„Dáme si raňajky?“
Narozdiel od kajuty na jedle nešetrí, vďaka bohom. Náš stôl je hneď pri zábradlí, teda máme nádherný výhľad na východ slnka, ktorý more sfarbuje do ružova. Hľadím na vodu a snažím sa vytesniť všetky zvuky, ktoré ku mne aj napriek Leovmu utlmujúcemu elixíru doliehajú. Ešte tu nikto nie je, ale jej sa podarilo presvedčiť čašníka, aby nás obslúžil. Samozrejme nie zadarmo.
Obe hľadíme na more. Teplá káva mi kĺže dolu hrdlom, no mám problém ju prehltnúť. Antallia fajčí a dym vyfukuje do diaľky.
Bláznovstvo.
Odmietnem sa nechať pokoriť nejakým anglickým oligarchom! Odmietam sa pokoriť kýmkoľvek! Zatnem päste. Je mŕtvy. Smutné. Sú aj smutnejšie veci. Naučila som sa ich prijímať ako nevyhnutné. Zabili sme ho. Zabijeme ďalších. Sme ako búrka, valiaca sa po krajine a berúca zo sebou všetko, na čo narazí. Kto ju zastaví?
Kto nás zastaví?
Ale potom...je tu tá hrozivá otázka. Čo potom? Zdesenie, ktoré sa ma chytá vždy, keď nad tým uvažujem, sa nedá opísať. Aj keď sme často v tak nepohodlných situáciách, toto poznám. Je mi to známe, viem čo čakať, čoho sa báť. Ale čo bude potom? Žalúdok mi skrúca pri pomyslení, že sa rozdelíme a každý pôjde po svojom. Aj keď som kedysi nechcela nič iné, teraz som vydesená len pri pomyslení na to.
Otec!
Takže predsa sme sa stali svorkou.
„Už si rozmýšľala..." hlas mám podivne chrapľavý. „...čo budeš robiť ďalej?“
Dlho, predlho mlčí. Dym z cigarety prestane stúpať, keď ju strčí do popolníka a zahasí. Počujem jej pomalý, pravidelný tep, tak odlišný od môjho. Tak dokonale sa ovláda. Tak perfektne vyvážená. Ako gymnastka na hrádzi. Ako baletka na špičke palca. Mihotajúca sa na hrane. Prepade sa, alebo udrží?
„Raz budem mať dom." povie ticho, no predsa pevne. Zrak má upretý na more. „Bude to veľký, kamenný dom, obrastený brečtanom. Za domom bude veľká záhrada a na nej budú rásť staré duby a borovice. V tieni tých stromov sa budú hrať moje deti. Ja budem sedieť v knižnici a pozorovať ich, s šálkou kávy a moja omega bude sedieť vedľa mňa. Budem mať veľkého psa a oranžovú mačku. Budem chovať kone a prestovať zeleninu. A budem..." hlboko, trhane sa nadýchne. „...budem žiť.“
Jej monológ ostane vidieť nad nami vo vzduchu ako prísaha. Je tak prostý a nekomplikovaný, že tomu odmietam rozumieť.
„To je všetko?" zvolám nechápavo. „Po tom, ako nás vychovali, k čomu sme boli vycvičení...chceš toto?“
Tvár jej naberie nečakane láskavý nádych a pery sa skrútia v úsmeve.
„Časom pochopíš, že to čo chcem, je skutočne všetko."
Pokrútim hlavou a otočím pohľad späť k moru. Má pravdu, nerozumiem jej. Vždy to tak bolo. Nakloní sa, aby mi videla do tváre a jemne sa mi dotke ruky.
„Musíš pochopiť," povie. „že nie som žiadny vodca. V tomto sa otec zmýlil. Nechcem vládnuť svetu, ani nikdy nebudem. Trvalo mi dlho si to uvedomiť. Ale teraz, keď to viem, Anmy... nedokážeš si predstaviť ten pokoj, ktorý mám v duši. Bolo to ako zbaviť sa nekonečného bremena. Teraz som voľná.“
„Keď nie si vodca, tak kto potom?"
Usmeje sa. „Na to je jednoduchá otázka. Čo chceš ty, Anna-Marie?"
Uchechtnem sa nad absurdnosťou toho celého.
„Ja? Ja chcem všetko. Ja chcem kurva všetko.“
A/P
Ako sa máte? Dajte vedieť, naozaj ma to zaujíma. Rozmýšľala som, čo robia decká v mojom veku cez karanténu a nemám sa koho spýtať. 😁
Táto kapitola mala byť najprv z Kristiánovho pohľadu, ale zistila som, že by mi to potom nevychádzalo v deji, teda som musela urobiť zmenu. Nie som s tým spokojná, ani dĺžka nie je bežná, ale aj tak je kapitola sama o sebe dôležitá. Konečne vieme, čo vlastne Antallia chce - a čo chce Anmy, aj keď len veľmi abstraktne. Tieto dve sestry nemôžu byť viac odlišné.
Ďalšia kapitola bude naisto z Rafaelovho pohľadu, pretože jeho dejová línia sa začína približovať k línii súrodencov. Mrzí ma, že musím Leovu svadbu toľko odkladať, ale kapitoly musia byť presne vypočítané, kedy ide koho pohľad, aby v tom nenastal zmätok. Každopádne, dozviete sa niekoľko zaujímavých noviniek.
V médiách máte slávne Sinistrovské oči.
vote&koment
publikované 17.05.2020
-Alita-