Time skip (opäť)
>deň Yoongieho pôrodu
Sedel som na gauči a rukami si hladil svoje už dosť veľké bruško. Už mám problém sa niekedy aj obliecť. Jungkook už na všetky rohy v dome dal plastové násadky, aby si TaoMin nijak neublížil. Pozorný to otec.
Niekedy v tomto mesiaci by som mal darovať život môjmu synovi. Bože som taký šťastný. Už len tá predstava mi rozbúcha srdce.
Od doby čo tu bol naposledy Jimin sa o mňa Kookie stará ako o bábätko. Nedovolí mi nič robiť a už sa pomaly nudím. Všade chodí so mnou a dáva na mňa pozor.
,,Ako sa cítia moje lásky?", prehlásil Jungkook hneď ako sa ku nám privalil ako veľká voda. Hneď na to mi vtisol detskú pusu na pery a ukotvil svoju hlavu v mojom lone smerom ku brušku. Následne mi zodvihol tričko a daroval mi naň bozk.
,,Lepšie ak by sme sa nemuseli nudiť", usmial som sa a prehrabol mu vlásky, ktoré mu padali do očí. Len nad mňou pokrútil hlavou a ďalej sa venoval môjmu brušku.
,,Tvoja mamina sa nám nudí. Musíme ju nejak zabaviť", začal sa rozprávať s malím. Áno už to robí minimálne mesiac. Táto potvora bude určite rovnaká ako malí.
Chystal som sa mu nejak odpovedať, no zastavila ma neuveriteľná bolesť. Kusol som sa do pery, stiskol k sebe viečka a snažil sa rozdýchať bolesť. Jungkookie si to asi všimol a tak sa zo mňa radšej postavil.
,,Čo sa deje? Bolí ťa niečo alebo ti je zle?", začal sa vypytivať a robiť paniku. Bože, mám pocit, že už dnes budem rodiť. A paniku by som mal robiť ja a nie on.
,,M-mám pocit, ž-že sa malí ch-chystá na s-svet", zaťal som zuby a zhlboka dýchať. V tom momente Kookie vystrelil a začal volať sanitku.
Keď bolo všetko vybavené, vrátil sa ku mne a chytil mi jednu ruku. Tú som mu hneď aj stlačil a snažil sa zhlboka a hlavne normálne dýchať. Už neznesiem toľkú bolesť.
Po asi 10 minútach niekto zaklopal na dvere. Kookie išiel bleskovo otvoriť a o chvíľu bol naspäť aj z doktorom a vozíkom. Rovno mi aj naň pomohli.
Netrvalo dlho a už sme boli na ceste do nemocnice (samozrejme pre mafiánov). Jungkook niekomu horlivo vypisoval a doktor sa snažil tíšiť moju bolesť. Samozrejme mi stihla prasknúť aj plodová voda.
Po asi 20 minútach sme sa dostali do nemocnice. Bez akýchkoľvek čakaní ma doktori začali tlačiť do sáli. Kookieho tu nechcú pustiť, čož ma znervózňuje.
Dúfam, že to dopadne dobre.
Jungkook POV
(dlho nebol)
Hneď ako sme došli do nemocnice, zastavili ma a nakázali mi počkať na mieste. Síce som s tým nesúhlasil ale poslúchol som. Posadil som sa na lavičku a čakal buď na chalanov alebo môjho priateľa.
Takto som tam sedel asi pol hodinu a následne som počul ako ku mne niekto beží. Hlavu som otočil tým smerom a uvidel ako sa ku mne chalani ženú.
,,Tak čo. Ako je na tom? Kde je?", začal sa ma vypitovať Tae hneď ako ku mne dobehli. Funia akoby práve zabehli maratón.
,,Neviem. Pred pol hodinou ho zobrali na sál. Od tej doby som neuvidel ani jedného doktora či sestričku. Neviem o ňom nič", sklonil som hlavu a začal som nervózne poklepkávať nohou.
,,Kľud Kook. Určite sú obaja v poriadku. Je to Yoongiho prvý pôrod. Daj tomu ešte čas", prehlásil Jimin a upokojujúco ma pohladil po ramene. Len som prikývol ale nervozita neustúpila.
,,Mohol by si zavolať jeho rodičom, aby sem prišli. Bude to ich vnúča a Yoongi sa ich náštevou určite poteší", povedal Jin ako starostlivá mama. Opäť som iba prikývol a vytiahol si mobil.
Bez rozmýšľania som vytočil číslo na Yoongiho otca a rovno mu oznámil, aby sa dostavil do danej nemocnice. Namjoon sa ponúkol, že ich pôjde doprevadiť.
Takto sme tam sedeli ešte ďalšiu hodinu. Za ten čas prišli Yoongiho rodičia a chalani už asi dvakrát otočili smer káva. Že ich to baví.
Moja nervozita sa iba stupňovala. Buď som nekontrolovateľne poklepkával nohou alebo sa prechádzal a sem tam udrel naštvane do steny. Už je to do čerta hodina a pol.
,,Jungkook", prehlásila Yoongiho mama po chvíli môjho bezdvôvodného prechádzania hore dole. Chalani to vzdali a išli sa najesť, takže som tu s nimi ostal sám.
,,Ja viem. Veľmi stresujem a mal by som sa ukľudniť", sadol som si vedľa nej a opäť poklepkával nohou. Ona mi chytila jednu ruku a upokojujúco pohladila jej chrbát.
,,Áno, mal by si sa ukľudniť. Jungkook je normálne, že sa bojíš o svojho manžela a syna, ale musíš pre nich byť silný. Obaja budú potrebovať tvoju pomoc a budú sa spoliehať len na teba. To ty im dodávaš pocit bezpečia. Jungkook, hlavu hore a neboj sa", usmiala sa na mňa a stlačila moju ruku.
Bez rozmýšľania som si ju pritiahol do veľkého objatia. Bola celkom zaskočená ale objatie mi po chvíli opätovala. Ona mi ale neuveriteľne zodvihli odvahu. Príde mi ako moja vlastná mama.
,,Ďakujem", prehlásil som hneď ako sme sa od seba odtiahli. Ona len prikývla a darovala mi jej úsmev. Už aspoň viem po kom má Yoongie tak prekrásny úsmev.
,,Pán Jeon?", prehlásil doktor po ďalšej pol hodine čakania, no teraz už v normálnom stave. Hneď som sa postavil a podyšiel som ku doktorovi.
,,Gratujem pán Jeon. Máte prekrásneho a zdravého syna", prehlásil doktor z úsmev na perách. Hneď po tej vete mi zapadol kameň zo srdca. Aspoň to čakanie za to stálo.
,,Smiem ich vidieť?", už nevydržím bez svojích chlapcov ani minútu. Potrebujem ich hneď pri sebe a oboch ich vyobímať.
,,Váš manžel práve odpočíva v izbe. No a váš syn je pri sestričkách. Kľudne si môžte ísť po syna a aj s ním ísť za vašim manželom. Leží na izbe 369", na to som len poďakoval a tým doktor odyšiel.
,,Kľudne choď za svojím synom. My zatiaľ pôjdeme za Yoongim", na to som len prikývol a rozišiel som sa za svojím synom. Už sa nemôžem dočkať, kedy ho uvidím.
Netrvalo dlho a už som stál v miestnosti, kde som čakal na môjho syna. Po chvíli aj prišla sestrička a v rukách držala TaoMina. Bože on je zlatučký.
,,Gratulujeme pán Jeon. Ste jeden z tých najsmťastnejších otcov na svete", s tým mi dropca dala do náručia. Ak by som sa nedržal, roztiekol by som sa z jeho roztomilosti.
Poďakoval som a odyšiel do Yoongiho izby. Pred ňou čakali jeho rodičia. Popohnali ma dnu s tým, že sa už zobudil. Len som prikývol a vošiel do miestnosti.
,,Bože môj."