Regolit (Synergia I.)

II. - Disciplína

Cesta vlakom bola príjemným spestrením posledných rokov, ktoré sa takmer výlučne odohrávali na nudnom ostrovčeku pár kilometrov od východného pobrežia Spojených štátov. Aj keď sa vo svojej podstate od práce v TTT cesta modernou železničnou dopravou príliš nelíšila a bola podobne tichá, lenivá a pokojná, jej priebeh sa predsa len niesol v nemálo rozdielnom duchu. Ticho bolo miernejšie, mierumilovnejšie, mierovejšie, mieriace priamo na tú časť mysle, ktorá chcela oddychovať, vydýchnuť, vyspať sa. Lenivosť takisto cestujúceho tešila, pretože nehrozila následkami, zameškanou administratívou, nespokojnými zákazníkmi, nespokojnými zamestnancami, pokutami.

Kľud a mier a ticho sa v priestrannom kupé, ktoré pochopiteľne zacvakala vláda, nezdržali dlho. Posuvné dvere sa čoskoro rozleteli, na pohľad agresívne a rýchlo, i tak však nevydali takmer žiadne zvuk a dnu vošiel rozospatý, nevrlý a nervózny Delagney. Znovu. Dietrich prevrátil oči a aby sa uistil, že to plukovníkovi neušlo, prevrátil ich znovu, následne otrávene povzdychol. Na prevrátenie očí reagoval Delagney rovnako a sadol si oproti Dietrichovi, ktorý si doteraz užíval cestu k vesmírnemu letisku.

"Mám nariadenie oboznámiť vás s príslušnými procedúrami a pravidlami, ktoré budete na stanici Vanguard dodržiavať," vysvetlil Delagney a vzápätí dodal: "Áno, viem že ste si tým už prešli, takže to skrátim."

Dietricha nenadchla ani myšlienka zjednodušeného rýchlokurzu a vedel, že drvivá väčšina pravidiel, ktoré na armádnych staniciach platia, nie je ničím výnimočná a to obzvlášť pre návštevníkov, ktorí nie sú priamo angažovaní v armáde. Brániť sa však nemalo zmysel. Delagney mal svoje rozkazy a spustil na Dietricha spŕšku príkazov, zákazov, pravidiel, limitov, obmedzení, smerníc a zvykov, ktorými bude na stanici Vanguard viazaný. Jedinou reakciou však bolo automatické prikyvovanie. Plukovník si veľmi dobre uvedomoval, že Dietrich všetky zvukové vlny filtruje a nevníma jedno jediné slovo.

Delagneymu však nezáležalo na tom, či si zo zdĺhavej slovnej paľby, ktorú nazval skrátenou, Dietrich niečo vezme. Jeho cieľom bolo splniť svoju povinnosť a vrátiť sa k činnosti, ktorou sa zaoberal doteraz. K činnosti, ktorou sa doteraz zaoberal aj jeho zverenec. Zverenec, ktorého si vyžiadali tajné informačné služby a najvyšší velitelia. Činnosť, ktorou sa zaoberali takmer všetci vo vlaku - bezduché hľadenie z okna a driemanie.

Cesta plynula ďalej, vesmírne letisko sa blížilo a Dietrichovi sa do hlavy konečne dostala myšlienka, ktorá ho mala zaujímať oveľa skôr. Čo od neho vlastne chcú? Paranoidne premýšľal nad všetkou zabudnutou, zmeškanou a sfušovanou administratívou, ktorú by však riešili finančné úrady, daňové kontroly, experti na bezpečnosť práce - nie armáda, nie tajné služby. Bolo nad Slnko jasné, že celá situácia akosi súvisí s tým, čo sa stalo pred rokmi. V živote pozorovateľa z vysokej veža predsa len neexistoval žiaden ďalší vrchol, ktorým by si takúto dôležitosť zaslúžil. A bola to vôbec dôležitosť? Čo ak skutočne spôsobil problémy, ktoré boli natoľko vážne, až sa o ne musela zaujímať aj armáda?

Nech už je príčina jeho cesty na Vanguard akákoľvek, jedno je isté. Janette dnes nestretne. Ani zajtra. A čo tak pozajtra? Prehodí pár slov s vrchnými predstaviteľmi armády, vypočuje si pár požiadaviek, prosieb, ktoré odmietne a vráti sa do TTT, naspäť k nudnej a bezpečnej rutine. Naspäť k Janette a všetkým tým, ktorým boľ ľahostajný rovnakým spôsobom, akým boli oni ľahostajní a ukradnutí jemu.

Svet za oknami rýchlostného vlaku sa zmenil, súš sa začala strácať kdesi v diaľke a trať neobklopovalo nič, okrem šíreho Atlantického oceánu. Za sebou nechali Floridu a kdesi pred nimi sa rozprestierali Bahamy, Kuba, Haiti, Jamajka a napokon pevninská Južná Amerika. Aj pri priemernej rýchlosti pohybujúcej sa na úrovni sedemsto kilometrov za hodinu ostávalo do cieľa, ktorý sa nachádzal na severe Brazílie, takmer presne na rovníku, ešte najmenej šesť hodín.