Umrlčie dieťa

2 • únos premenenej lykantropky

Po noci strávenej v hustom lese sa malá Hana omráčene vrátila domov. Všetky činnosti vykonávala mechanicky, akoby jej ktosi pobosoroval. Nikto ju našťastie nezačul, tak rýchlo vkĺzla k svojim mladším sestrám a bratom do postele. Nevedela, čo sa vlastne stalo. Našla sa opustená na tej čistinke pred lesom, kde rozmýšľala, či má vojsť dnu, alebo sa otočiť späť.

V jednom si však bola istá, anjelov nevidela. Jej drobná hlávka sa chvela od sklamania. Dúfala, že bude vyvolená, takí ľudia sa vždy mali dobre. Ani jej rodina by nemusela živoriť. Slané potoky sĺz rosili drsnú prikrývku. V bruchu jej vyhrávali muzikanti, ktorých nemohla utíšiť ani ustavičným žuvaním látky na starom oblečení.

Na druhý deň sa Hana prebudila spotená a unavená. Ledva dokázala zdvihnúť svoje utrápené viečka. Jemné čielko jej horelo neskutočnou teplotou. Starostliví, no chudobní rodičia zavolali doktora, ktorý dievčatku veľa šancí nedával. S poľutovaním musel oznámiť, že malá je už v rukách Boha.

Hanina mama plakala, jej otec ju jemne objímal okolo pliec, keď sa dievčinka zrazu posadila a niečo zamrmlala. Rodičia si to prv nevšimli, no jeden z jej mladších bratov áno. "Pozrite, Hana sa prebrala!" vyhŕkol odrazu. Útla žena vyčerpaná slzami k Athanasi podišla a položila jej ruku na čelo. Nebolo vôbec horúce.

V drevenom domci na konci maličkej dediny sa oslavovalo ako ešte nikdy predtým. Athanasi sa usmievala, ale vnútri cítila, že je iná. Akoby sa vrátila spred posmrtných nebeských brán. Nikomu sa o svojom zážitku nezmienila, chcela o tom premýšľať osamote.

Prešli týždne, mesiac, dva. Všetko bolo v poriadku, iba Hana bola zamyslenejšia než zvyčajne. Les ju lákal, bytostne túžila vedieť, čo sa v tú noc stalo. Spomienky sa jej útržkovito vracali, no ona bola príliš vystrašená na to, aby o tom niekomu hovorila.

Prišiel prvý trojmesačný spln od tej zahmlenej noci. Celý deň bola Hana nepríjemná, ako už len malé, deväťročné dievča môže byť. Večer sa konečne vytratila k lesu, ktorý pre ňu bol tak dlho zakázaný. Rodičom o tom nepovedala, vedela, že by ju nepustili. Nahnevaná na celý svet, s odvahou vzlietnutou vo vysokých výšinách, sa zakrádala po známych i neznámych chodníčkoch.

Čoraz väčšmi sa v nej ozývali pudy. Keď zbadala mesiac na oblohe, silno zavyla. Jej vytie však nebolo také, aké by sme mohli počuť od hrdého vlka, bol to výkrik zúfalého človeka prežívajúceho čosi neznáme, iné, bolestivé. Ruky jej oťaželi, klesla k zemi. Stála na všetkých štyroch a telo jej hlasito brnelo. Prehla sa a vydala ďalší srdcervúci ston. Nachádzala sa v strede premeny.

Priala si, aby to mohla ovládnuť, ale nedarilo sa jej vzoprieť sa vlastným inštinktom. V myšlienkach videla vlky brázdiace prérie, jej predkov. Už viac nebola človek. Bola lykantrop. Na tretie zavytie sa premenila úplne.

Celý proces sa opakoval každé tri mesiace. Bojovala, vzpierala sa tomu, ale nemohla. Vždy podľahla. Poddala sa pod pocity paranoje, inak by jej hlava explodovala. Vlčou podobou sa chránila pred domnelými nepriateľmi. Bol to okrúhly žiarivý úkaz na oblohe, ktorý ju ohrozoval? Nie. Tajomná luna ju len oslobodila.

Po pár rokoch si na celý proces zvykla. Poznala správne výhovorky, ktoré platili na rodičov i súrodencov. Oni sa zase naučili, kedy jej dať pokoj. Mama s otcom si robili starosti, ale boli príliš starí. Hlavné bolo uživiť rodinu. Ich najstaršia dcéra však bola častým predmetom ich nočných rozhovorov.

Na tretí mesiac, po jej šestnástych narodeninách, Hana vkĺzla do lesa. Pridala do kroku. Cítila sa ohrozená, zo všetkých strán sa za ňou načahovali dlhé vetvy prastarých stromov. Jej zmysly boli absolútne vycibrené a opäť ňou prechádzalo známe vzrušenie. Bola v strehu. V rýchlom šprinte po nevychodenej lesnej cestičke zakopla o akýsi kameň. Vtom sa premenila.

Jej úzke paže a štíhle nohy sa zmenili na mohutné laby, telo sa jej pokrylo hustými čiernozlatými chlpmi. Vyzerala ako vlk. Cítila ako vlk. Bola vlk.

Jej ostré videnie zaznamenalo akýsi pohyb. Vlk so žltými očami sa k nej zozadu priblížil. Od toho momentu v lese, keď ju pohrýzol, ho nevidela. Prešlo odvtedy deväť rokov.

Opäť si hľadeli do očí, no tentoraz boli rovnocenní. Vtom cudzí vlk zavyl. Volal ju. Hana nevedela, čo si o tom má myslieť. Čo chcel? Už ju predsa pohrýzol a spravil z nej toto monštrum. Nikam s ním nepôjde. Temnou nocou sa znova ozvalo zavytie, tentoraz zúfalejšie. Hana sa však stále nehla. Cerila naňho svoje obrovské biele zubiská a vrčala. Keď sa to tak vezme, už dávno nejedla poriadne.

Jedným veľkým skokom sa ocitla pri jeho krku. Pohrýzla ho tam, kde on ju pred siedmimi rokmi. Žlté oči sa mu zaleskli prekvapením, no okamžite bol v strehu. Striasol ju zo seba a zaútočil. Nechcel jej však ublížiť. Na rozdiel od nej už vedel kontrolovať svoje vlčie pudy. Ocitla sa pod ním. Athanasi si pripadala ako úbohé šteňa, ktoré čaká, kým ho pán potrestá. A presne to sa druhý vlk chystal urobiť.

Jeho laby jej bránili v akomkoľvek pohybe. Bola nepríjemne uväznená medzi jeho obrovským telom a zemou. Naklonil sa k jej hlave a Hana čakala na najhoršie. Nezahryzol jej však do hrdla, hoci ho to neuveriteľne lákalo. Vybral si takmer neviditeľné miesto za uchom, do ktorého silno zaboril svoje tesáky. Hana vykríkla bolesťou a premenila sa na človeka. Presne toto potreboval. Obrovskou labou ju udrel do spánkov a ona omdlela. Chytil jej drobné bezduché telo do papule a odnášal ho preč.