Fatamorgána

narcis

Rozvoniavaš ako pokoj domova. Lákaš ma k sebe ako tajomný Poseidón, na rozbúrenom mori. Motáš mi hlavu krásnymi slovami. Poblázniš ma.

Som zajatá v čare tvojich dotykov a slov. Slová, ktoré pre mňa znamenajú všetko, sú pre teba ničím. Tvoje pery ma bozkávajú nežne a vášnivo... jemne ako vánok lístky na stromoch... tvrdo, akoby sme mali zajtra zomrieť.
Chodíš ku mne vtedy, keď som šťastná a vypočítavo ignoruješ môj smútok.

Inokedy...
Inokedy na mňa pľuješ slová, akoby som bola tvojím nepriateľom. Držíš ma v objatí a hladíš ma po vlasoch.
Osočuješ ma z vecí, o ktorých nemôžem nič vedieť. Cítim sa nevinná, ale ty ma stále viníš.

A ty?
Chceš povedať, že nie si bez viny? Žltneš závisťou vždy, keď sa mi niečo podarí. Nedokážeš sa tešiť so mnou. Neustále vymýšľaš ako ma porazíš v hre, ktorú nehrám.

Myslíme len na seba. Vždy. Prečo som si myslela, že spolu budeme iní?

Bývala som neistou ružou a ty divým vlčím makom. Lány tvojej dobroty a lásky sa hadili donekonečna. Kvety ruže boli v rozpuku.

Tak čo sa pokazilo?

Vďaka tebe som rozkvitla, no ty si mal radšej moju závislosť. Nechcel si, aby som ďalej rástla, aby sme spolu dosiahli až za horizont. Chcel si ma malú, neistú a naivnú. Ale taká som už nebola. A tak sa z maku stal narcis a ruža zvädla.

___
obr. Narcis - Caravaggio