Ateliér na Dunajskej č. 14

2

Čakal som ešte hodnú chvíľu, kým si začala baliť štetce a farby. Až vtedy som opustil svoje miesto a vydal sa najkratšou možnou cestou ku nej. V jej bezprostrednej blízkosti som si uvedomil, že pohľad na ňu mi nesmierne pripomína tú abstraktnú krásu, ktorú som nevedel nijako zrozumiteľne vyjadriť, hoci som s touto abstrakciou žil dňom i nocou. Najzložitejšie sa prejavovala vo svojej neohraničenosti, čo z nej vytváralo onú „neuchopiteľnú krásu", ktorú mladá parížska impresionistka B. Moritosová v kruhu umeleckej bohémy definovala ako „prelietavosť vlastných predstáv o estetičnosti."

Čím sa pre mňa stala výnimočnou behom jednej krátkej chvíle? To je otázka, ktorú si pokladám aj teraz, s odstupom času, kedy píšem tieto riadky. Jej zovňajšok pri tom nezohral významnejšiu úlohu. Prvé miesto bez najmenších pochybností patrilo jej pôsobeniu na okolitý svet. Hoci sa výraznejšie nevymykala vžitým spoločenským zvyklostiam veľkomestského prostredia, jej vystupovanie vzbudzovalo provokačné otázniky a muselo udivovať každého pozorného sledovateľa. Z jej úžasnej zanietenosti pre umeleckú tvorbu (s akou som sa nikdy predtým a nikdy potom už nestretol) a schopnosti odpútať sa od okolia som vyčítal, že vedie viac menej samotársky život, charakteristický vykoľajenosťou z dennej reality, hlbokým uvažovaním, zanietenosťou pre svoje umenie a vnútornou vyrovnanosťou.

Môj kompliment v podobe veršov prijala bez náznakov väčšieho záujmu. Alebo ho len jednoducho nedala najavo. Prehodili sme medzi sebou zopár slov, ale keď sme sa rozlúčili a ja som kráčal tienistým parkom do Astórie, s údivom som zisťoval, že som sa o nej nič nedozvedel. Všetko, čo som o nej mohol povedať, mi viac našepkávala rozvinutá predstavivosť, ako jej slová. Stala sa mi labyrintom, v ktorom som blúdil, neustále sa vracal a len veľmi pomaly napredoval správnym smerom.

O jej náramne bledej pleti som sa už zmienil. Napriek tejto zvláštnosti (úmyselne hovorím o zvláštnosti, pretože som ju nevnímal a ani nepokladal za fyzickú nedokonalosť) bola veľmi pôvabná. So svetlou bielou pokožkou príjemne kontrastovali čierne oči, ktoré mám i teraz stále pred sebou, ako dve atramentové jazerá, ako dramatické hlbiny, plné nehy, cudnosti a šialenej lásky k umeniu. Jej vznešené línie ďaleko predčili telesnú krásu onej devy, ktorá pózovala Botticellimu, keď maľoval Afroditu. Jej podivná výstrednosť a všetky spôsoby, akými ohlasovala svoju prítomnosť na svete, sa do tohto veľkomestského prostredia nijako nehodili. Pripomínala mi osamelý púštny kvet, ktorý z nepochopiteľného dôvodu vysadili uprostred mŕtvych tíšin večných dún a spaľujúcich lúčov. Mala sa mu však podobať aj svojím osudom? Mala snáď nádej uniknúť nepriaznivosti prostredia a žiť na mieste, v ktorom mohla nájsť oporu pre svoje úsilia a porozumenie okolia?

Neustále som sa v myšlienkach vracal ku nej a ani obvyklý ruch kaviarne nemohol oslabiť predstavivosť, s akou som si premietal farebné dojmy nášho stretnutia. Mon dieu! Aká to životodarná sila, ktorá mi opojila srdce a vzbudila mohutný príliv inšpirácie. Aká to náhla vzpruha, ktorá šmahom okamihu rozbúrila hladinu fantázie a vykúpila ma z unavujúcej duševnej nečinnosti.

Astóriu som opustil temer v polospánku. Zaumienil som si, že v nasledujúci deň sa znovu nechám unášať k Dunaju s cieľom nájsť tajomnú neznámu. Dúfal som, že ju zastihnem niekde na brehu rieky v tieni stromov pri umeleckej práci. Áno, bol som pevne odhodlaný hľadať ten zjav, ktorý vo mne vzbudil ohromnú zvedavosť. Ó, aká to poblúznenosť. Čo z toho nasledujúceho som však mohol vtedy tušiť?