Karyn sa netajila tým, že vydržala venovať svoju pozornosť jednému podnetu len veľmi krátku dobu. Pracovník krematória situáciu nezlepšoval. Skutočne to nebol žiaden rečník a sivá obloha za sklenenou stenou bola zaujímavejšia, než jeho slová. Karyn povedala Marianne, že s ňou nemusí chodiť a teraz stála medzi ľuďmi sama. Niežeby na tom veľmi záležalo, na pohreboch sa aj tak všetci tvárili tak trochu nezúčastnene.
Naspäť do reality ju vrátil pohyb na malom pódiu – oficiálneho hovorcu vystriedala pozostalá. Pri svojom príchode zavadila nohou o objemné gýčové kytice a trápnym šuchotom ešte prehĺbila ticho v miestnosti. Karyn si pošúchla koreň nosu a malíčkom sa zľahka dotkla jeho špičky. Bola celkom studená. Pohľadom plávala po ľuďoch okolo nej, až kým ho nenašla, za poslednú polhodinu už aspoň piatykrát. Sedel na stoličke vpredu. Videla síce len temeno a golier obleku, no aj to jej celkom stačilo.
Po skončení ceremónie sa ľudia začali trúsiť dvojkrídlovými dverami von, na čerstvý vzduch. Múdrejší si už zháňali taxíky, autám zvyčajne chvíľu trvalo, kým sa z mesta dostali k odľahlejším priestorom krematória. Bola to šedá kocka uprostred zvlnených trávnatých polí, nepravidlene posiatymi lesmi. Práve vďaka svojej lokalite patrilo medzi luxusnejšie zariadenia.
Karyn ostala stáť pod vonkajšou strechou, pár metrov od dverí a čakala na svojho brata. Bola nervózna a cítila sa trápne. Pripadala si ako jedna z reportériek, ktoré na neho čakajú pred firemnou budovou. Nemaj z toho nervy, hovorila jej ešte doma Marianna, veď ti prakticky nedáva na výber. Nezdvíha ti mobil už dva mesiace. A mala pravdu.
Ukázal sa už o pár sekúnd, v sprievode svojej priateľky.
Netváril sa, že ju nepozná, neobišiel ju, ako sa obávala. Normálne sa usmial a prišiel k nej. Objali sa. Karyn privrela oči a snažila sa ten zlomok sekundy natiahnuť na neurčito, aspoň vo svojej hlave. Nasať jeho vôňu, prstami zdokumentovať látku saka.
„Ahoj sestra," znel unavene.
„Ahoj Tobby."
S Adrianou sa na seba usmiali a objali sa. Slušne, formálne, Adriana si ako vždy dávala pozor, aby sa ich telá nedotkli.
„Je to strašná škoda, stretnúť sa pri takejto príležitosti." Poznamenala vážnym smútočným tónom Adriana.
Karyn si zahryzla do jazyka a prikývla. Niežeby nemali toľko príležitostí hocikedy inokedy.
„Arnold už mal svoj vek, láska. Bol to dobrý chlap a čo som počul, tak to bolo pomerne náhle." Tobias ju chlácholivo objal okolo ramien.
„Nech je mu zem ľahká." Dodala Karyn, aby nejak ukončila smútočný smalltalk.
„Mimochodom, vďaka za tú kartu, bolo to milé." Neodpustila si sarkastickú poznámku o tom narodeninovom pozdrave, ktorý jej brat poslal. Bolo v ňom napísané : Všetko najlepšie k narodeninám, Karyn! S láskou, Tobias. Niečo tak neosobné sa nedalo kúpiť ani v obchode.
„Oh, nemáš zač, to bola maličkosť." Odvetil Tobias nedotknuto.
„Chcela som ti zavolať, ale nejak som sa k tebe nevedela dostať." Konečne sa začínali dostávať k dôvodu ich mikro stretnutia.
„Hej hej, sorry, poslednou dobou nemám vôbec čas. Spúšťame kolaboráciu s východoázijskou pobočkou, je to celkom blázinec. Fakt makačka." S povzdychom si prehrabol vlasy. Mal ich dlhšie, než zvyčajne.
„Chápem. Vieš, chcela som sa tebou porozprávať o jednej veci a nieje to úplne... je to trošku nadlhšie, nechcem vás teraz zdržovať." Podarilo sa jej vykúzliť úsmev a pozrieť sa pritom na Adrianu. „Mohli by sme sa niekedy stretnúť, nemyslíš?"
Tobias prikyvoval a riešil pritom niečo na mobile. „Hej, jasné, prečo nie. Pozri, dropnem ti kontakt na Sylviu, ona má na starosti môj kalendár. Kľudne jej v pondelok zavolaj, poviem jej o tebe a ona ti určite nájde nejaký termín. Môže byť?"
Karyn naňho pozerala, oči vypleštené. Nemala slov. Tobias si jej mlčanie zrejme vysvetľoval ako súhlas a s ľahkým úsmevom mobil odložil. „Musíme už ísť. Ešte nás poobede čaká jedna akcia."
Adriana sa ospravedlňujúco usmiala. „Rada som ťa videla."
„Pozdrav Máriu," rozlúčil sa Tobias a obe postavy vzdialili, zbehli dole schodmi ako čierna voda a zmizli v lesklom elektormobile.
Autodrive sa dal pohybu len čo sa obaja pripútali. „Ty si Karyn posielala pohľadnicu?" obrátil sa Tobias na svoju priateľku.
Adriana nezúčastene pokrútila hlavou: „Nie. Možno Sylvia?"
Tobias pokýval hlavou. Už mu v nej behala jeho sekretárka. Taká zlatá baba. Ochotná a svedomitá, nepriebojná – úplne uzrozumená so svojou pracovnou pozíciou. Nezaslúžila by si prémiu?
*
Nuž som späť, po 4 rokoch. Toto je prvá a myslím, že aj najdlhšia, časť tejto poviedky. Hope you enjoyed it. Nechajte like, alebo dropnite koment, je to na vás. The rest is coming soon.
kat
