It's my destiny

13. Nový kamaráti?

Sadla som si do prázdneho kupé vo vlaku. Sedela som tam s pocitom spokojnosti. Cez prázdniny som si vďaka dvojčiat zarobila viac než dosť. Pracovať snimi je veľká zábava. Vďaka nim som aspoň na chvíľu zabudla na všetky moje starosti.
Do Rokfortu ma čakala ešte dlhá cesta. Zosmutnela som, pretože je to môj posledný rok na škole. Nechcela som to miesto opustiť, je to pre mňa domov. Radšej som sa začítala do knižky.

Červené oči upierali na mňa zrak. Slizký úsmev ukázal rad bielich zubov. Nemohol to byť nik iný len pán zla.
"Takže ty sa chceš k nám pridať, dráha."
"Môj pane?" Zastavil ma zdvihnutím ruky.
"Prečo by som mal, prijať humusáčku ako si ty? Povedz mi dôvod tvojho príchodu a neklam mi!"
Zvýšil hlas. Okrem neho sa na mňa pozerali ostatný smrťožrúti. Mlčala som.
Snažil sa mi dostať do mysle. Zachvátil ma strach.
"Crucio". Padla som na kolená.
"Zomrieš dráha." Usmial sa.
"Hahaha, ako tvoji humusáčsky rodičia." Vysmievala sa mi nejaká čarodejnica a popritom skákala od slasti.
"Avada Kedavra."

"Nieee." Zobudila som sa v kupé. Bol to len sen. Prudko som dýchala.
"Zlý sen?" Zarazila som sa. Nebola som v kupé sama ale sedelo tam ďalšie dievča. Mala blonďavé vlasy a v ušiach mala redkvičkové náušnice. Sledovala má s vypulenými očami.
Prikývla som.
"Ako dlho si tu?" Spýtala som sa.
"Ne dlho. Vieš, keď som sem prišla, už si spala a nechcela som ťa zobudiť." Prikývla som.
" Ty si Luna, že?" Spýtala som sa.
" Presne tak. Sršeň? " Usmiala sa a ukázala na časopis.
" Ja som Hannah a nie ďakujem. Prepáč nie som zvyknutá s niekým cestovať, preto som sa ťa zľakla."
" V poriadku. Ty si zo slizolinu?" Spýtala sa.
" Áno a ty ako pozerám z bystrohľavu."
" Ty nie si hnusná ako ostatní zo slizolinu." Musela som sa zasmiať.
" Uveríš mi, keď ti poviem, že som sa tam ani nemala dostať?" Prikývla.
" Vieš, neber si to osobne ale hovorí sa o tebe, že si čudáčka. Ja osobne si to o tebe nemyslím. "
"Ja viem, čo sa o mne rozpráva na škole neboj." Usmievala sa na mňa.
"Pozri, už sme tu." Pozrela som sa von oknom, Luna mala pravdu a po chvíli som vystúpila z vlaku, no bez nej.
Blížila som sa ku kočom, ktoré nás mali odniesť ku škole. Zarazila som sa stály tam okrídlené zvieratá, ktoré sa podobali koňom.
" Sú to Testrály." Všimol si môjho záujmu nejaký študent, ktorého som nepoznala. Nechápala som to, nikdy som ich nevidela. Celý ten  čas som si myslela, že koče sú poháňané magicky.

Na druhý deň som išla navštíviť Hagrida. Chcela som sa dozvedieť viac o Testráloch a iných magických zvieratách. Blížila som sa ku malej chatrči, kde býval Hagrid. Zaklopala som na dvere.
"Kto je tam? Vypadnite, nie som vám nič dlžný!"
Stýmito slovami mi neisto otvoril.
"Ahoj Hagrid." Usmiala som sa.
" Ahoj Hannah, myslel som, že si niekto zo šikmej uličky, ale to je jedno. Čo ťa sem privádza? Dávno si sem nezavítala. Poď dnu. Prosím posaď sa. Dáš si čaj alebo niečo iné?"
"Áno, rada a prepáč. Vieš, prišla som sa ťa spýtať ohľadom magický zvierat. Vedel by si mi prosím povedať viacej o Testráloch?" Podal mi hrnček s čajom.
"Prečo sa zaujímaš o Testrály?" Pozdvihol svoje mohutné obočie a posadil sa do svojho kresla.
"Testrály sú obrovské okrídlené kone, ktoré vidia iba ľudia, ktorí boli svedkami smrti. Majú biele žiarivé oči, dračie tváre a krky a kostrové čierne telá, sú mäsožravé a tak ich priťahuje pach krvi." Vysvetlil mi Hagrid.
" Vieš, včera som ich videla ako ťahajú koče."
Čaju, ktorého sa práve napil, ihneď vyplul.
" Pred prázdninami som sa dozvedela o smrti svojích rodičov. Zaujíma ma to preto, lebo som ich smrť nevidela priamo ale vo svojom sne."
" Ehh, to je mi veľmi ľúto Hannah. Počkať! V sne?"
Prikývla som. A sklonila hlavu k zemi.
" Hmmm. To je dosť nezvyčajné. Vieš čo? Poď so mnou." Odišli sme do zakázaného lesa.
" Hagrid? Čo tu robíme?" Započula som praskanie  konárov. Objavil sa tam prekrásny Testrál.
" Toto je Tenebrus. Je to milé stvorenie. Poď sem. Neublíži ti." Nesmelo som prikročila, no nakoniec som ho pohladila po hlave.
"Je krásny." Šepla som. Tenebrus odkráčal späť ku stádu. Chvíľu sme sa s Hagridom ešte rozprávali, kým on mi ukázal pár zaujímavostí v lese. Zrazu sme započuli ďalšie praskanie konárov.
"Hannah, postav sa za mňa." Tak som aj učinila. Vitiahla som si pre istotu prútik. Nič ani nikoho som nevidela. Kus som sa bála.
" Čo tu robíš?" Spýtal sa Hagrid.
" Lumos maxima." Spoznala som ten hlas.
" Dobrý deň, profesor Snape." Pozdravila som sa. Zdvihol obočie a kývol hlavou. Prekvapilo ho, že vidí slečnu Greenovú v lese, ale zároveň bol rád, že ju znovu vidí. Naposledy ju stretol v Londýne cez prázdniny, ponáhľala sa niekam a teraz je v zakázanom lese. Nie je to tu pre ňu bezpečné.
" Prišiel som si po inkrediencie do elixírov. A vy slečna Greenová, nemáte čo hľadať v zakázanom lese. Strhávam vám za to 20 bodov. Do školy sa vrátite okamžite so mnou." Prečo sa to dievča musí stále dostať do problémov. Zamračil sa.
" Áno, pane." Nemalo cenu mu odporovať.
" Keď dobre viem, Snape, vy tento rok učíte obranu a nie elixíri." Vyzvedal Hagrid. Snape si len odfrkol a otočením na opätku, nechal tu vetu vysieť vo vzduchu.
" Ďakujem Hagrid za dnešok." Usmiala som sa na neho. Úsmev mi opätoval a zamával mi.

Les som opustila s profesorom. Mlčali sme. Po chvíli, ticho prerušil práve on.
" Nieste tu ani týždeň a už sa ženiete do nebezpečenstva." Povedal, keď sme sa dostali na školské pozemky.
" Nebola som tam sama, ale s Hagridom a kebyže vás nestretnem, tak to ani nezistíte."
" Kebyže nedodržiavate pravidlá, tak by sa vám, slečna Greenová, mohlo niečo stať, ale čo po jednej študentke, ktorá nemá nikoho." Tak to prehnal. Dočerta aj s jeho bezcitnosťou.
" Tak ste ma mali nechať tam! Máte pravdu nikoho nemám a nechýbala by som ani vám. Ste len arogantný a bezcitný profesor a ja som si myslela, že ste iný. Nečudo, že ani vy nemáte nikoho. " Stýmito slovami som utiekla preč.
Snape tam stál a nečinne sledoval ako jeho študentka utiekla preč. Dočerta! Chce ju len ochrániť ale niekedy sa správa ako malé dieťa, ako chrablobilčanka. Ako jedná, ktorú niekedy poznal, ktorú niekedy miloval a aj miluje. Odkráčal si to preč do svojho kabinetu. Zhodil zo seba habit a uvoľnil si košeľu. Veci, ktoré potrebuje do experimentálneho elixíru položil na stôl a vydal sa smerom ku svojmu kreslu. Nalial si ohnivú wisky po okraj pohára a do dňa ju vypil. Prečo mu ale pre Merlina nevypadne z hlavy tá ženská. Prečo ho to tak zraňuje, keď ju urazí. U iných žiakov to neplatí. Nechápal to a tak sa zas napil svojej ohnivej wisky. Mal chuť sa opyť. Merlinužiaľ sa mu to nepodarilo, pretože ho pálilo znamenie zla.

" Bodaj by mi vymazal pamät. Neznášam svoj život. Mal pravdu, nikomu chýbať nebudem."
Uslzenou tvárou a so vzlikami som došla až na astronomickú vež. Pomali som vyliezla schodmi nahor, keď vtom som zistila, že nie som sama  koho sem priviedli nohy. Stál tam Draco Malfoy. Bol chrbtom ku mne a bol opretý o zábradlie astronomickej veži. Preto som sa otočila na odchod. Nemala som v pláne sa snim hádať.
" Prosím, nechoď." Zarazila som sa. Utrela si slzi a pristúpila bližšie.
" Ja, ja nemám teraz náladu, sa stebov hádať, Draco. Bude lepšie, keď odídem."
" Počul som to o tvojich rodičov." Zadíval sa na mňa s modrými očami.
" Prosím, nechcem počuť ďalšiu sústrasť." Zastavila som ho v konverzácii. Prikývol.
" Hannah, je mi to ľúto celé tie roky, ako som sa k tebe správal a hlavne za tie urážky."
" Myslím, že sa na teba už ani nehnevám. Niekedy som si za to mohla sama. A ty mi prepáč, za ten úder do hlavy." Jemne som sa pousmiala.
" Mier?" Natiahol ruku.
" Mier." Usmial sa konečne aj on.
Sadli sme si na zem, a do tváre nám pofukoval príjemný vánok.
" Prepáč, že sa pýtam. Chýbajú ti? "
" Niekedy ani sama neviem. Viem len to, že má to práve teraz bolí. Aj keď mi zostala ešte sestra, ale jej som musela vymazať spomienky. Som na všetko sama, i keď som na to zvyknutá." Pritiahla som si kolená bližšie k telu a položila si na nich hlavu.
" Môjho otca zavreli do Azkabanu."
" To je mi ľúto." Pokrútil hlavou.
" Neznášam to tu."
" Niekedy aj ja, ale keby tejto škole niet, tak by som nespoznala kúzla, bytosti a ľudí, ktorý mi pomáhajú." Povedala som.
Sedeli sme tam mĺčky. Pomalí sa začínalo ochladzovať. Zasmiala som sa. Prekvapilo ho to.
" Heh, vieš nikdy, by som si nemyslela, že sa so svojími problémami vyrozprávam práve tebe."
" Haha, sme z jednej fakulty a dúfam, že aj kamaráti. I keď si len drzé dievča."
" A ty si len namyslený princ." Zasmiali sme sa naraz.
Chvíľku sme sa ešte rozprávali a nakoniec sme sa spoločne vybrali do klubovne.

Vracal som sa z chôdze od pána zla. Bol som vyčerpaný a hlavne som mal mrzutú náladu, odkedy som urazil Greenovú. Za Albusom sa zastavím zajtra, aby som sním prebral ďalšie plány. Cestou do svojích komnát som stretol pár žiakov po večierke z chrablomilu a biflomilu. Aspoň to mi spravilo kus náladu, keď som im strhol body z fakulty. Pomali blížiac ku sklepeniam, som započul známe hlasy. No čo, ďalším študentom strhnem ešte body a potom pôjdem spať. Pomyslel som si. Pomalí som sa blížil za roh ku slizolínskej fakulty. Bola tam ona a tentoraz nebola sama. Bol s ňou jeho krstný syn, Malfoy. Prekvapilo ho to. Myslel si, že sa neznášajú, ale namiesto nahnevanej tvare jeho študentky, videl úsmev. Zabolelo ho na hrudi. Nepočul o čom sa tí dvaja rozprávajú a preto chcel ísť bližšie. Predtým  než to stihol, započul heslo do klubovne "čistá krv". Pred odchodom ho ešte objala a potom zmizli. Druhý krát ho zabolelo na hrudi. Nevedel čím to je, ale do svojích komnát sa vrátil mrzuteší, než bol.