Morisa po celý život verila, že ju vlčí bohovia, Najvyšší, milujú a pripravili si pre ňu slávny život, aký žili len vyvolené vlčie hrdinky - členky Rádu Luny. Predsa je dcérou bety a samotný alfa má o ňu záujem. Je nespútaná, nevšedná a dokáže komuk...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
S Radixsom sme sa celý rozcuchaní, mierne špinaví a vyváľaní v tráve, pobrali na obedňajšie zhromaždenie. Konalo sa len pre plnoletých členov svorky. Práve preto to mala byť moja premiéra. Dohodla som sa so Sitkou, že si spolu sadneme do zadných lavíc a pomodlíme sa k Najvyšším. Rýchlo som pochopila, že svoj sľub nebudem môcť splniť a už som si ho mohla rovno vytĺcť z hlavy. Nezdalo sa, že by ma Radixs chcel pustiť a dopriať mi chvíľku bez jeho spoločnosti. Držal sa ma pevne ako kliešť a vláčil ma všade za sebou. Tiež nevyzeral ako ten typ muža, ktorý by si sadol k osemnásťročným deckám do posledných lavíc. Tie boli zväčša okupované práve nimi. Keby som ho nespoznala, tak by som sa tam s nimi poriadne zabavila.
No nemýlila som sa. Radixs ma pevne uchopil za ramená. Prudko zastal a donútil ma, aby som sa pred neho postavila. „Počkaj, musím ti narovnať tuniku. Musíš byť upravená!" oznámil mi. Lepšie mi zdvihol tuniku a na jednej strane mi ju prešnuroval, aby mi držala rovno. Radixs sa aj podujal na to, aby mi prstami prečesal rozcuchané vlasy a trošku ich skrotil. Cítila som sa ako jeho bábika. Možno mu záležalo na vzhľade.
„Prečo to robíte?" spýtala som sa.
„Budeš sedieť pri mne v prvej lavici, kde budeš všetkým na očiach," oznámil mi.
„No to teda nebudem," prísne som pokrútila hlavou. Sedieť v predných laviciach, s niečím takým som sa už zmierila. No bolo absolútne vylúčené, aby som sa usadila do prvej.
Odviedol ma až do chrámu, nachádzal sa pri našom hlavnom dome. Ak som nerátala sídlo, tak to bola najmohutnejšia a najdrahšia stavba, ktorá sa na našom území nachádzala. Siahala vysoko, mala niekoľko veží a prebývali v nej ochrancovia viery. V bežné dni sme mohli kedykoľvek vojsť a pomodliť sa k Najvyšším. Bola vyzdobená obrazmi, zlatom a pokladmi z rabovačiek. Najcennejší bol však oltár. Pri ňom sme mohli zdávať hold a prosiť Najvyšších, aby na nás neprestali dozerať. Moje oči padli na drevené vytesané sochy, pod nimi bolo ukladané vzácne jedlo. Zbadala som samotnú Najvyššiu bohyňu - Stvorenie - matku ostatných Najvyšších. Tá mala najviac darčekov a najvzácnejšiu sochu. Vedľa nej stála mužská socha Elsona, ďalej ženské telo, ktoré znázorňovalo samotnú Mesiac. Na opačnej strane bola socha bohyne smrti Barky, vedľa nej jej smrteľná pobočníčka, ochrankyňa meča Thers a samozrejme tam nemohla chýbať ani socha smrteľnej prvej Luny. V kúte pri nich stál osamotený posledný Najvyšší - Nepomenovaný. Bol to boh bolesti, ktorému sme sa radšej vyhýbali, no vždy sme na neho pamätali. Ako by sa aj dalo zabudnúť na bolesť, ktorá nás počas života stretávala?
„Ako si na tom s vierou?" spýtal sa ma Radixs a tým ma vrátil späť do reality.
„Výnimočne výborne," odpovedala som a vošli sme do priestranného chrámu. Už pred ním sa však zišli nižší vlci, ktorí sa nám úctivo klaňali. Dospelí slúžiaci museli zostať vonku. Pokiaľ nemali postavenie alebo meno, tak cez mierové stretnutie nemohli vojsť do svätého chrámu. Vnútorný kruh a dôležití vlci sedeli v prvých laviciach. Ostatní sa mohli usadiť ako sa im len zachcelo. Bol to prísny protokol, mal sa dodržiavať. Nepatrila som tam. Vedela som, že ma budú ostatní ohovárať.
