Živí-Mŕtvi

8. Čoho sa bojí Betty

Po výbornom obede, ktorý opäť uvarila Rebeka a tiež po tom, ako sme umyli a upratali riad na svoje miesto, sme sa všetci presunuli do obývačky. Usadili sme sa na gauč okolo dreveného stola a začali rozdávať sedmové karty.

Chceli sme si zahrať nejakú hru, kým by si deti odkrývali pexeso, no nemohli sme. Lenka totiž odmietala.

"Ale veď vy hrajte, ja si budem čítať," povedala smutným hlasom a oči mala čudne červenkasté.

"Plakala?" uvažoval som ticho.

"Lenka, je poobedie a toto je spoločenská aktivita. Mali by sme tráviť nejaký čas spolu predsa," snažila sa ju presvedčiť Rebeka.

"Ale prečo musíte hrať aj so mnou?!" zavádzala Lena.

"Lebo hrajú všetci," povedala rozhodne mama rodiny.

"Ale ja nechcem hrať toto!" zvolala Lena.

Ako sa neskôr ukázalo, nechcela hrať ani človeče nehnevaj sa, ani monopoly, či iné spoločenské hry.

"Tak dobre, čo chceš teda robiť?" vzdychla Rebeka beznádejne. Bolo na nej vidieť, že táto rodina jej dáva zabrať.

"Čítať si," odvetila tínedžerka.

Rebeka sa zahľadela na obálku knihy akoby ju čítala a potom odhodlane povedala: "Tak môžeš čítať nahlas."

Lenka zostala v miernom šoku. Toto nečakala.

Rebeka sa na ňu prefíkane usmiala, vedela, že má vyhraté. "Buď to, alebo pôjdeme vonku do parku. Dnes je krásne počasie."

Na veľké prekvapenie všetkých v miestnosti sa ozval tichý hlas: "Tak do parku."

"Jeeeeej!" rozkričali sa deti, začali skákať po obývacej izbe a zbierať hračky, ktoré si chceli na prechádzku vziať so sebou.

Potom sme sa všetci rozdelili, aby sme si každý vo svojej izbe prezliekli niečo dobré na seba a neskôr sa stretli dole pri obuvi a kabátoch.

Keď sa tak stalo, všetci sme sa do nich poobliekali a vykročili sme jeden po druhom na slnkom zaliatu ulicu.

"Chris?" oslovila ma Rebeka, ktorá ešte stála v chodbe.

Otočil som sa a spýtavo som na ňu hľadel. Nemal som slova, vyzerala krásne.

Jej vlasy boli zapletené do vrkoča, oči žiarivé, pery natreté čerstvou vrstvou rúžu a na jej blúzke sa krásne vynímal tmavomodrý kabát, ktorý ladil k jej nohaviciam.

"Chcel by si si vziať aj svoj klobúk?" spýtala sa ma a zamávala ním v ruke.

Zahľadel som sa naň ako na zjavenie. (A to okolo mňa bolo šesť mŕtvych). Pomaly som vykročil späť k dverám a vošiel dnu za ňou.

Podala mi ho a ja som ho zblízka pozoroval. Ozaj to bol on. Držal som môj klobúk. Svoj obľúbený klobúk.

"Nečakal som, že tu bude," povedal som neveriacky.

"Ani ja," odvetila, "ale niekedy sa stane, že človek dostane niečo navyše."

"Navyše?" spýtal som sa.

"Áno," vysvetľovala, "Stáva sa to iba vtedy, ak človek zažil nejakú neprávosť."

Zvláštne som na ňu pozrel.

Vtedy som mal chuť sa ďalej vypytovať, no sotva som otvoril ústa, som pochopil, že to nemá zmysel. Ona odpovede nevie. Ani nikto iný tu. Dokonca ani ja. Zatiaľ.

Rebeka zatvorila dvere a kráčali sme. Okolie bolo nádherné. Tráva medzi domami sa zelenila v slnečných lúčoch. Kvety v záhradách i kvetináčoch kvitli o stošesť do rôznych krásnych farieb a vôní. A slnko nám plávalo nad hlavami, akoby si povedalo, že sa poprechádza spolu s nami.

"Prečo si nezamkla dom?" spýtal som sa nechápavo.

Usmiala sa na mňa ako slniečko a odvetila: "Načo?"

"Zlodeji?" odvetil som jednoslovne.

"Prosím ťa. Mŕtvi mávajú väčšie starosti, ako kradnúť si navzájom," zamyslela sa a pokračovala, "Navyše, načo by to robili, keď potom všetko aj tak stratia?"

"Prepáč, to som nevedel," začervenal som sa.

"To nič. Chápem ťa, si len opatrný," povzbudila ma.

Prikývol som.

Šiel som celý čas po jej boku. Ostatní si našli skupinky. Jedine Lenka kráčala sama s knihou stále v ruke.

"Lenka dnes zase plakala," povedala a s obavami hľadela jej smerom.

"To ma mrzí. Nechce povedať prečo, že?" povedal som skrúšene.

"Nie," súhlasila so mnou. "Pýtala som sa jej prečo, čo sa s ňou deje, či ju niečo trápi alebo tak..."

"Nepovedala nič," dokončil som vetu za ňu. "To nič, neboj, všetko sa časom vysvetlí," upokojoval som ju.

"Keď ja neviem," pochybovala.

Minulo nás auto.

"Ver mi. Všetko bude..." nedokončil som vetu, pretože ma prerušil krik malého dievčatka.

Všetci zastali, len Rebeka vyštartovala ako taká raketa a už bola pri malej plačúcej kôpke.

Sklonila sa k nej, zodvihla ju na ruky a utišovala.

Podišiel som k nim.

"Betty sa bojí áut," povedala hojdajúc dieťa v náručí.

Keď ma maličká uvidela, zrazu sa utíšila a drobnými rúčkami sa naťahovala za mnou.

"Ojojoooj!" zvolala Rebeka. "Ktosi tu chce ísť k veľkému ujovi na ruky," povedala a v tvári jej bolo vidieť, že sa jej uľavilo. Vôbec som sa jej nečudoval.

Vzal som si dieťa do náručia a kráčali sme ďalej akoby sa nič nebolo stalo. Len Sebastiánko sa teraz pridružil k Lenke a chytil ju za ruku.

Obaja sme sa pri tomto pohľade usmiali.

"Tak vidíš, všetko bude zase dobré," povedal som s úsmevom.