Sedela som v kresle. Nohy som mala v tureckom sede a na nich položený zápisník. Celý bol počarbaný samými číslami. Od rána som videla samé číslice. Netušila som prečo.
"Blyanna!" prebral ma John. Sedel na kresle vedľa mňa. "Keď príde riaditeľ buď slušná." Iba som na neho pozerala, nehovorila som nič. Zatvorila som zápisník a odložila ho do tašky. "Daj aj dole nohy." Poriadne som sa nadýchla a položila moje nohy na zem. "Len buď sama sebou. Dopadne to dobre." Povzbudzoval ma, ale ja som nechcela, aby to dopadlo dobre.
"Vedel si, že tu nechcem prísť!" Bola som nahnevaná.
"Pozri, niekto ťa musí naučiť ovládať mágiu."
"Tebe to išlo dobre!" Naozaj. John bol vynikajúci učiteľ a taktiež krstný otec.
"Nemyslím si, že práve Pekelný pes je najlepší učiteľ pre mladú čarodejku." V niečom mal pravdu - asi. Dvere do riaditeľne sa otvorili a z nich vyšla žena. Mala krátke upravené vlasy, orieškovú pleť a oblečený kostým, ktorým súčasťou bola sukňa, biela blúzka a hnedé sako. Výšku jej dodávali lodičky. Pozrela som sa na ňu, ale ona upierala zrak len na Johna.
"Pán riaditeľ vás očakáva," oznámila nám. John vstal z kresla ako prvý. Nasledovala som ho, ale brala som si aj tašku čiže veľmi som nestíhala. Vošli sme do riaditeľne. Dvere sa za nami samé zatvorili. Za veľkým stolom sedel na koženej stoličke muž. Bledá tvár, brada s fúzami. Mal vážny výraz.
Vstal zo stoličky a povedal: "Nech sa páči, posaďte sa." Ukázal na dve stoličky, ktoré boli oproti stola. Usadili sme sa. Nohy som poriadne tlačili do zeme - bola som trochu nervózna. "Vítam vás na tejto škole!" spustil, "chcel som sa s vami stretnúť, pretože Blyanna bude naša prvá študentka zo Zeme." Uprel jeho zrak na mňa. Nebolo mi to veľmi príjemné. "Dúfam, že sa vám na našej škole bude dariť Blyanna." Teraz hovoril priamo ku mne. "Tento svet je iný...nie je ako Zem. Len chcem povedať, aby to, sa nič neprihodilo."
"Nebojte sa. Nemám v pláne podpáliť školu." Ubezpečila som ho. Trochu som mu aj skočila do reči.
"Blyanna chcela povedať, že sa bude chovať slušne," opravil ma John.
"To rád počujem." Riaditeľ nadvihol hlavu o päť centimetrov. "Môžete odísť." To bolo všetko? Vážne? Veľké dvojkrídlové dvere sa otvorili. Obidvaja sme sa s Johnom postavili a vybrali sa k dverám. "Iba slečna Maxwellová...s vami pán Reeves musím ešte niečo prebrať." Samozrejme. John sa na mňa...asi usmial, nebola som si úplne istá a išiel si znova sadnúť na stoličku. Kráčala som k dverám. Cez plece som si prehodila tašku.
Vyšla som z miestnosti, dvere sa samé zabuchli. Pred riaditeľňou bola ešte jedna miestnosť. Pôsobila ako čakáreň ak niekto chcel ísť do riaditeľne. Pri dverách čakal jeden chlapec.
Všimol si ma a podišiel ku mne. "Musíš byť Blyanna?"
"Hej," odvetila som.
"Som Elliot...patrím k uvítaciemu výboru školy," predstavil sa mi. Chlapec bol vysoký - mal najmenej stodeväťdesiat centimetrov. Jeho tmavohnedé kučeravé vlasy mu len tak skackali ako kráčal. Mal dlhú tvár a taktiež aj dlhý špicatý nos - trochu pripomínal orlí nos. Oči nemali výraznú farbu - boli slabohnedej farby - ale jeho mihalnice boli čisto čierne. Látkové modré vzorované nohavice, ktoré mal oblečené mu nádherne ladili s jeho sakom a bielou košeľou. Na košeli mal zapnutú bordovú košeľu. Prišiel k dverám, otvoril ich a podržal mi ich. Ja som, ale bola ako zamrznutý obraz - vôbec som sa nepohla. Elliot mi hlavou naznačil, že mám ísť. Prebralo ma to. Obidvaja sme vyšli - ja prvá a Elliot za mnou.
"Byť súčasťou uvítacieho výboru znamená sprevádzať nových študentov po škole...čiže...dúfam, že si túto prehliadku užiješ." Elliot prevrátil papier na tabuľke, na ktorej mal pripnuté papiere. "Normálne začíname s históriou, ale...tá je nudná."Elliot stále kráčal, vôbec sa nezastavil. Nasledovala som ho. "Prvý rok je to iba o ovládaní vlastnej mágie. V druhom budeš mať aj elementy, v treťom nejaké zaklínadlá a vo štvrtom všetko...máš nejaké otázky?"
"Aj ty si čarodej?" Bola som len zvedavá.
"Hej, ale neboj sa, nie je to nič ťažké ak si čarodejka." Urobil na mňa akýsi svoj výraz a zároveň na mňa žmurkol. Nevedela som úplne identifikovať, čo vlastne spravil. Previedol ma cez celú školu. Ku každej časti mi povedal, na čo slúži a jeho vtipnú príhodu, ktorú zažil.
Elliot ma odviedol do internátnej časti hradu/školy - budova mi pripomínala hrad. Táto časť bola výhradne určená len pre dievčatá. Bola to dlhočizná chodba. Steny boli vymurované kamením a viseli na nich akési obrazy, aby to nepôsobilo tak chladne - ale aj tak pôsobilo. Veľa ich tam nebolo, pretože skoro každé štyri kroky, ktoré som spravila boli nové dvere. Došli sme k jedným dverám, ktoré boli napravo od jedného obrovského obrazu. Nebol nijako zvláštny - bola tam len nejaká krajinka. Elliot otvoril mohutné dvere z dreva a podržal mi ich. Ako prvá som vošla ja- Elliot ako správny džentlmen mi naznačil, že mám prednosť - znova, ale tentokrát som bola pri zmysloch. Ocitli sme sa v miestnosti, ktorá spĺňala účel ako spoločenská izba. Z nej viedli tri dvere - dve viedli do izieb a tie tretie do kúpeľne.
„Je to tu trochu stiesnené, ale nie je to také zlé ako sa zdá," povzbudivo mi povedal Elliot. Samozrejme nezabudol urobiť ten jeho výraz, ktorý robil od začiatku tejto prehliadky. Pozrela som sa na neho šokujúcim výrazom a nadšene si povzdychla. Stiesnené? Táto izba bola určite väčšia ako tá, kde som bývala pred tým. Nebol to síce môj domov, kde som vyrastala, ale postačovalo to k tomu, aby som sa tu cítila dobre. Kráčala som do stredu miestnosti, aby som sa mohla lepšie porozhliadnuť. Pod oknom bol veľký gauč a dve kreslá. V strede sa nachádzal mohutný drevený konferenčný stolík.
Zrazu sme s Elliotom začuli buchnutie. Otvorili sa jedny dvere a vyšlo z nich dievča. Bolo zaneprázdnené pretože na rukách niesla samé kusy kníh. Bolo ich tam najmenej desať. To buchnutie musela byť kniha, ktorá jej spadla keď sa ich snažila otvoriť.
„Ahojky, som Avery," predstavila sa spoza veľkej hromady kníh, ktorú niesla, „bolo by to lepšie ak by som nemala pred nosom túto kopu."
„Hej, pomôžem ti!" Elliot sa snažil zobrať veci, ktoré nieslo na rukách blond vlasé dievča.
„Ešte toto." Avery mu podala poslednú knihu. Radostne si vzdychla, prehodila svoje svetlé blond ba až biele vlasy za ramená a usmiala sa svojimi perami, na ktorých mala slabo ružový lesk.
„Ty musíš byť Blyanna, rada ťa spoznávam!"
„Vďaka...samozrejme aj ja ťa rada spoznávam!" Trochu som spanikárila. Nastalo trápne ticho. Práve som si uvedomila, čo som to do pekla povedala. Avery netušila, čo mi má na to povedať. Nečudovala som sa, keby mne niekto povedal takúto hlúposť...no, veď ani sama sebe si na to neviem odpovedať. Každá sme iba hľadeli na tú druhú.
Elliot položil knihy, ktoré mal v rukách na tmavo modrý gauč. „Ospravedlňujem sa, že sa bohužiaľ nezúčastním vášho zoznamovania, ale musím ísť previesť po škole nových prvákov. Bavte sa!" Okúzľujúco na nás žmurkol, zobral si svoju tabuľku, kde mal napísané informácie, ktoré potreboval ku prehliadke. Šarmantne si vykračoval smerom ku dverám. Keď už skoro odišiel vtedy si spomenul a naklonil sa smerom k nám: „Ou, a ešte som zabudol! Večer je uvítacia párty, bohužiaľ ju nekoná uvítací výbor, ale nezabudnite prísť...začína sa o ôsmej, bude v zakázanej časti hradu. Vidíme sa tam!" Zabuchol dverami.
„V zakázanej časti hradu...to neznie príliš schválene," zhodnotila som.
„Pretože to nie je." Dievča s bielymi vlasmi podišlo bližšie ku pravej strane kresla. Začala brať knihy, ktoré tam dal Elliot.
„O čom sú tie knihy?" zvedavo som sa jej opýtala alebo možno skôr preto, aby znova nenastalo ticho. Prišla som k nej a pomáhala som jej brať knihy.
„Každá je iná. Napríklad táto," zdvihla jednu, „popisuje život dávnej čarodejníckej rodiny, ktorá žila pred viac ako dvetisíc rokmi. Neznie to príliš lákavo, ale mám rada históriu a autor opísal ich príbeh veľmi dobre. Je to ako keby som sama prežívala ich životy."
"Čítala som knihy o čarodejkách, ale nikdy neboli reálne...teda aspoň všetci v mojom svete verili, že čarodejky sú len rozprávky pre malé deti"
„Skadiaľ to do pekla si?"
„Z malého mestečka vo Virginii." Videla som na tvári Avery prekvapený výraz.
„Nie si z tejto dimenzie?" Pokrútila som hlavou. „Práve teraz hovorím s prvým človekom zo Zeme! Sakra!" Avery sa posadila na gauč.
„Ospravedlňujem sa, že som práve prerušila vašu debatu," ozval sa spoza nás jemný hlas. Otočili sme sa. "Myslím, že som s vami na izbe!" V dverách stálo dievča s blond vlasmi, ktoré mala rozpustené. Ofina jej robila efekt, aby jej tvar hlavy vyzeral, trochu viacej guľatejší. Postavou bola nižšia a taktiež chudá. Mala oblečený rolák, ktorý bol nazberkaný a mal slabo modrú farbu. Na krku sa končil volánikmi - tak isto aj na rukávoch. Čierna voľná sukňa s volánikmi jej zužovala pás. Na nohách mala obuté topánky na opätku s tmavo modrou farbou, ktoré ju robili vyššiu. Taktiež mali aj dvojcentimetrovú platformu. „Som Davina," predstavila sa.
„Blyanna." Povedala som trochu so zmrznutým výrazom.
„Avery." Ani som sa na Avery nemusela pozrieť, aby som vedela, že aj ona sa tvári rovnako.
„Ak ma ospravedlníte odnesiem si veci do izby." Davina sa správala na úrovni. Odišla si zložiť veci. Otočila som hlavu ku Avery.
„Je to budúca vojvodkyňa Ľadového dvora," vysvetlila. Tvárila som sa, že viem, čo povedala a prikývla som.
Avery sa vrátila k jej knihám. "Čiže, čo si obliekaš na párty?"
"Myslela som, že by som ostala na izbe." Hej, nie som veľmi spoločenský typ človeka.
"Ani náhodou! Pôjdeš tam pekne so mnou!" vyhlásila. Vzdychla som si a skôr ako som stihla len niečo povedať, Avery ma predbehla: "Nechcem počuť ani slovo! Ak nemáš nič na seba, požičiam ti svoje veci...na tu párty pôjdeš!"
Avery ma prehovorila. Obliekli sme sa a utekali do zakázanej časti hradu spolu s Davinou. Nebola priateľská v každý moment, ale nebola taká namyslená ako pôsobila.
