POSLEDNÁ DEDIČKA

KAPITOLA 2 - Blyanna

          Sedela som v kresle. Nohy som mala v tureckom sede a na nich položený zápisník. Celý bol počarbaný samými číslami. Od rána som videla samé číslice. Netušila som prečo.

          "Blyanna!" prebral ma John. Sedel na kresle vedľa mňa. "Keď príde riaditeľ buď slušná." Iba som na neho pozerala, nehovorila som nič. Zatvorila som zápisník a odložila ho do tašky. "Daj aj dole nohy." Poriadne som sa nadýchla a položila moje nohy na zem. "Len buď sama sebou. Dopadne to dobre." Povzbudzoval ma, ale ja som nechcela, aby to dopadlo dobre. 

          "Vedel si, že tu nechcem prísť!" Bola som nahnevaná.

          "Pozri, niekto ťa musí naučiť ovládať mágiu."

          "Tebe to išlo dobre!" Naozaj. John bol vynikajúci učiteľ a taktiež krstný otec.

          "Nemyslím si, že práve Pekelný pes je najlepší učiteľ pre mladú čarodejku." V niečom mal pravdu - asi. Dvere do riaditeľne sa otvorili a z nich vyšla žena. Mala krátke upravené vlasy, orieškovú pleť a oblečený kostým, ktorým súčasťou bola sukňa, biela blúzka a hnedé sako. Výšku jej dodávali lodičky. Pozrela som sa na ňu, ale ona upierala zrak len na Johna.

          "Pán riaditeľ vás očakáva," oznámila nám. John vstal z kresla ako prvý. Nasledovala som ho, ale brala som si aj tašku čiže veľmi som nestíhala. Vošli sme do riaditeľne. Dvere sa za nami samé zatvorili. Za veľkým stolom sedel na koženej stoličke muž. Bledá tvár, brada s fúzami. Mal vážny výraz.

          Vstal zo stoličky a povedal: "Nech sa páči, posaďte sa." Ukázal na dve stoličky, ktoré boli oproti stola. Usadili sme sa. Nohy som poriadne tlačili do zeme - bola som trochu nervózna. "Vítam vás na tejto škole!" spustil, "chcel som sa s vami stretnúť, pretože Blyanna bude naša prvá študentka zo Zeme." Uprel jeho zrak na mňa. Nebolo mi to veľmi príjemné. "Dúfam, že sa vám na našej škole bude dariť Blyanna." Teraz hovoril priamo ku mne. "Tento svet je iný...nie je ako Zem. Len chcem povedať, aby to, sa nič neprihodilo."

          "Nebojte sa. Nemám v pláne podpáliť školu." Ubezpečila som ho. Trochu som mu aj skočila do reči.

          "Blyanna chcela povedať, že sa bude chovať slušne," opravil ma John.

          "To rád počujem." Riaditeľ nadvihol hlavu o päť centimetrov. "Môžete odísť." To bolo všetko? Vážne? Veľké dvojkrídlové dvere sa otvorili. Obidvaja sme sa s Johnom postavili a vybrali sa k dverám. "Iba slečna Maxwellová...s vami pán Reeves musím ešte niečo prebrať." Samozrejme. John sa na mňa...asi usmial, nebola som si úplne istá a išiel si znova sadnúť na stoličku. Kráčala som k dverám. Cez plece som si prehodila tašku.

          Vyšla som z miestnosti, dvere sa samé zabuchli. Pred riaditeľňou bola ešte jedna miestnosť. Pôsobila ako čakáreň ak niekto chcel ísť do riaditeľne. Pri dverách čakal jeden chlapec.

           Všimol si ma a podišiel ku mne. "Musíš byť Blyanna?"

          "Hej," odvetila som.

          "Som Elliot...patrím k uvítaciemu výboru školy," predstavil sa mi. Chlapec bol vysoký - mal najmenej stodeväťdesiat centimetrov. Jeho tmavohnedé kučeravé vlasy mu len tak skackali ako kráčal. Mal dlhú tvár a taktiež aj dlhý špicatý nos - trochu pripomínal orlí nos. Oči nemali výraznú farbu - boli slabohnedej farby - ale jeho mihalnice boli čisto čierne. Látkové modré vzorované nohavice, ktoré mal oblečené mu nádherne ladili s jeho sakom a bielou košeľou. Na košeli mal zapnutú bordovú košeľu. Prišiel k dverám, otvoril ich a podržal mi ich. Ja som, ale bola ako zamrznutý obraz - vôbec som sa nepohla. Elliot mi hlavou naznačil, že mám ísť. Prebralo ma to. Obidvaja sme vyšli - ja prvá a Elliot za mnou.