Umenie zomrieť

☽ 8 ☾

Ryland

„Dnes si takmer nič nepovedal. Stalo sa včera niečo, čo mi tajíš?" opýtal som sa a vypol motor. Cesta k mojej mame trvala za ideálnej premávky niečo málo cez hodinu. Dnes sme však ani náhodou nevychytili ideálnu premávku, piatok boli križovatky a semafory beznádejne preplnené. Vybaviť sa pred cestou oceľovými nervami bol základ. „Hovoril si s mamou?"

„Možno..."

Spýtavo som nadvihol obočie. „Možno?"

Levi mykol plecami, odopol si pás a vystúpil z auta. Na sekundu som ešte pevne zovrel volant, zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Stále som si nebol svojim konaním istý, ani napriek rozhovoru s Clio. Kúsok mi ale po jej odchode odľahlo, vyslovenie všetkých mojich obáv nahlas istým spôsobom pomohlo.

„Počkaj!" zakričal som na chlapca a zamkol auto. „Nechcem, aby si do domu vošiel takýto ofučaný. Starká aj tak vycíti nepokoj nás oboch, nemusíš sa pritom ešte aj odúvať."

Nerozumel som, čo mi zamrmlal. Pomalým krokom kráčal po kamennej cestičke, ktorá viedla k vchodovým dverám nádherného gotického domčeka vo viktoriánskom štýle. Mal jemne sivú fasádu, čierne rámy okien a okeníc a vínovú strechu. Mama sa doň okamžite zamilovala. Tento dom bolo snáď to prvé, čo jej po otcovej smrti vyčarilo úprimný úsmev na tvári. Lebo hoci zo Salemu neodchádzala s ľahkým srdcom, nedokázala tam zostať, ani kvôli Damianovi. Radšej prišla sem, pomerne blízko ku mne.

„Levi..." skúsil som to ešte raz.

„Nechaj ma tak."

Dom nebol veľký, mal však poschodie, ktoré napravo pôsobilo ako vežička hradu. Práve tam bola mamina obľúbená miestnosť – jej na mieru navrhnutá knižnica, ktorú sme jej s Damianom dali zriadiť krátko po presťahovaní.

„Čo sa s tebou porobilo?" Včera som sa domov vrátil neskoro, s Dayshou sme išli na večeru a potom sme sa dlho prechádzali ulicami mesta. V lete akoby nadobudli úplne iný nádych, príjemnejší a možno aj trocha bezpečnejší. Domov som sa vrátil po polnoci a Levi sa tváril, že už spí. Na stole pred sedačkou pritom stále dymili nedávno sfúknuté sviečky a pred nimi ležala roztvorená kniha. „Volal som s tvojou mamou, viem, nakoľko zúri. Nemusíš sa to predo mnou snažiť tajiť."

Leah mi dokonca aj dnes ráno písala, aby som jej syna okamžite doviezol domov. To ale neprichádzalo do úvahy.

„Nesnažím sa tajiť nič. Ja som s mamou posledné dni nehovoril."

„Vôbec?"

Pokýval hlavou zasúvajúc si ruky do vreciek nohavíc. O pár krokov ale zastavil pri kríku s krásnymi bordovými ružami a jednu trocha nešikovne odtrhol. „Nechcem sa hádať ešte aj cez telefón, úplne mi to stačí naživo. Nech sa zmieri s tým, že do konca prázdnin sa neuvidíme."

„Takže si sa rozhodol, že u mňa zostaneš celé leto?"

„Myslel som, že z veľkosti mojej batožiny si to vyčítal."

„Z veľkosti tvojej batožiny to skôr vyzerá, že si utiekol z domu nadobro."

Mykol plecami otáčajúc ružu v pravej ruke. Mama milovala kvety a všetku možnú zeleň, odrážalo sa to aj na okolí jej domu. Okrem červených a bielych ruží jej tu rástli fialové plamienky, nádherne žltý divozel a sýto ružová kleoma, ktorú niektorí volali aj pavúčí kvet. Toto leto jej pribudlo niekoľko menších slnečníc, biela acidantera a fialkavá budleja, ktorú som jej podaroval ja – stačilo jej sotva pár týždňov, aby sa poriadne udomácnila a rozrástla.