Nikolaj

[31]

„Žiadne ahoj? Chýbal si mi? Nič?" Povie a pohne sa smerom dopredu, no akonáhle si uvedomí, že nemám v pláne sa posunúť, ostane stáť.

„Pusti ma dnu." Povzdychne si unavene očividne nenaladený na moje srandy a zahladí sa na mňa čakajúc reakciu.
On si naozaj myslí, že sa svet točí okolo jeho veľkého zadku alebo čo?

„Niekoho tu mám Nikolaj." Zašepkám a obzriem sa, či už neletí moja mama.
Chcem zatvoriť dvere no on ich šikovne zatarasí svojou nohou a rukou sa o ne oprie ako keby bol z papiera.

Možno mám dobrú postavu no fitko na nejaké svaly by nebolo vôbec zlé. Aspoň by som mu mohla konečne nakopať tú prázdnu gebuľu.

„Dopekla Cassidy ak žartuješ..." Zavrčí a ja sa len uchechtnem, zatlačiac do jeho hrudi o čosi viac. Čo on očividne nečaká a jemne sa posunie vzad.

„Tak čo? Čo urobíš Nikolaj? Pôjdeš ma požalovať manželke?" Zasmejem sa sledujúc jeho nechápavy pohľad a pokrútim neveriacky hlavou.

Mala som dať výpoveď hneď ako mi ponúkol ten papier. Že ja som vôbec váhala. Krava sprostá.

Akonáhle si uvedomím, že stojí dosť ďaleko, zatvorím rýchlo dvere a okamžite ich aj zamknem, len pre istotu. Netrápi ma. Nech si ide aj na Mars ale mám ho hlboko u riti a tam aj ostane. 

Poser sa Nikolaj.

„Kto tam je zlatíčko?" Pozriem sa vystrašene na mamu a začnem krútiť záporne hlavou.

„Pššt." Syknem po nej a začnem ju tlačiť do obývačky na čo ma capne silno po ruke. Prepletie sa jej malými no rýchlimi nohami okolo mňa a rýchlo prejde ku dverám, ktoré jednoducho odomkne a otvorí.

„Dobrý deň!" Vykríkne moja šťastná mama a ja ju šokovane sledujem vediac, že Nikolaj rozhodne neodišiel a ona sa rozhodne pozdravila jemu.

„Zdravím svokra." Zasmeje sa Nikolaj, prejde okolo mojej mami a vkráča si do môjho bytu ako keby nič. Žmurkne na mňa a sám kráča smerom k obývačke.

A za ním okamžite cupká moja štastná mama...

Bože. Prosím. Budem chodiť do kostola, len mi povedz že sa mi to sníva. A ja sľubujem že ma tam uvidíš...