ELLIOT (w/Niall Horan)

≈ 15 ◦ Strach a bezmoc ≈

„I can't imagine a world with you gone." ~ Chord Overstreet (Hold On)

„Zdá sa, že všetko v tvojom tele funguje v poriadku, až na zníženú kapacitu pľúc." Doktor prišiel ku mojej posteli, zatiaľ čo som sa ja nervózne hral s prstami na rukách. „Tvoj krvný obraz je úplne čistý, ako aj röntgen, ktorý sme ti robili ešte v narkóze po operácii."

Mal by som sa radovať, tak prečo nemôžem pocítiť úľavu, že budem v poriadku?

„Tak to aby sme ťa postavili na nohy," zaklapol fascikel s papiermi, v ktorých je spísaný môj zdravotný stav.

„Ako prosím?" zakoktal som sa.

„Viem, že sa ti to môže zdať skoro. Všetci pacienti, ktorí si prešli totálnou endoprotézou bedrového kĺbu sa museli postaviť na vlastné nohy."

„Nemyslím si, že môžem..."

„Elliot," skočila mi do reči mama, ktorá sa ma snažila upokojiť jemným dotykom na mojom ramene, „vieš, že skôr či neskôr to budeš musieť podstúpiť. V tomto prípade je omnoho lepšia prvá možnosť."

„Tvoja mama má pravdu. Čím dlhšie budeš čakať, tým ťažší bude návrat do normálneho fungovania."

Normálny život. Kto by povedal, že tento pojem sa mi stane cudzím za menej než dvadsaťštyri hodín.

„Začneme pomaly, nemusíš sa báť bolesti. V tvojej krvi kolujú lieky na útlm, ako aj proti ostatným nepríjemným pocitom, ktoré by mohli nastať po operácii, ako napríklad zvracanie, nevoľnosť a dezorientácia," snažil sa ma upokojiť doktor.

„Kde je otec?" zamrmlal som potichu, keďže som nestihol ani zaregistrovať, kedy presne sa vyparil.

„Musel nastúpiť do práce, ale bude neustále na linke, keby sa niečo dialo," usmiala sa, na čo som ja chápavo prikývol, „som tu ja, Elliot, a budem tu po celý čas."

„Dobre." Nevedel som určiť, či to bola odpoveď na maminu poznámku alebo na doktorovo oznámenie o mojom postavení sa na nohy. „Mohol by som mať otázku?"

„Samozrejme," vyzval ma k rozprávaniu.

„Jack, kamarát, ktorý bol v aute so mnou... ako je na tom?"

Pozorne som skúmal jeho reakciu. Hrtan sa mu pohol z ťažkého prehltnutia, mohol som zaznamenať zahryznutie do vnútornej strany jeho líca. Vyzeral nervózne. Bočným pohľadom som kontroloval mamu, ktorá odstránila spadnuté vlasy plavej farby z výhľadu. Už teraz som mohol s istotou povedať, že o Jackovi nevedela nič. Na to až príliš pozorne a zvedavo čakala na doktorovu odpoveď.

„Bohužiaľ, jeho prípad som nedostal na starosti, čiže nespadá do mojich pacientov. Aj keby som vedel niečo viac, som pod doktorskou prísahou. Ak nie ste rodinní príslušníci, nemôžem nič viac povedať."

„Prosím," v tóne som mal zúfalstvo, „je ako môj brat. Musím vedieť, čo s ním je."

Doktor Stone na moment zaváhal, ale o sekundu pokračoval: „Ja ťa chápem a je mi to úprimne ľúto, ale musím dodržiavať predpisy."

Do miestnosti vstúpila ďalšia osoba. Mladá žena v slabomodrom odeve, s okuliarmi na nose a s vlasmi zopnutými vo vysokom vrkoči sa zo slušnosti pozdravila a jej pohľad ostal zavesený na mne. Prezerala si ma, akoby uvažovala nad najlepším spôsobom, ako ma dostať na nohy.