Polnočná jazda

🛑5🛑

Do batohu som si rýchlo položila laptop, zošit a pero.
Nič viac som ani len nepotrebovala takže som sa aspoň nemusela stresovať tak ako Adeline.

„Dopekla Claire nevidela si moju žehličku na vlasy?" Kričala po mne ako šialená, zatiaľ čo sa z kúpeľne ozýval buchot.

„Nemáš žehličku ty sprostá krava. Prosím ťa ak sa nepohneš, odchádzam." Zavrčím. Rýchlo na seba navlečiem čierne plátenky a obzriem sa v zrkadle.
Mám na sebe čiernu úzku sukňu nad kolená, bielu košeľu, čierne traky, čierne plátenky a môj huňatý čierny vak mi dodáva ešte lepší dojem zo samej seba.

„Poď ty nádhera." Adeline okolo mňa prefrčí ako tornádo a zatiaľ čo ona už otvára dvere, ja len zdvíham zrak.
„Zamknem." Bezvýznamne jej oznámim zatiaľ čo je už ona ale pri výťahu a zbesilo ťuká tlačidlo.

„Čo si sa dneska tak vyparádila?" Skúmavo si ma prejde pohľadom, na čo sa na ňu nepríjemne zamračím.
To musím mať dôvod aby som sa pekne obliekla alebo čo?

„Len tak, aby som sa lepšie cítila. Vyskúšaj to niekedy aj ty." Pošlem jej ironický bozk a akonáhle zamknem, smerujem ku nej do výťahu.
Kľúče si ukladám do tašky, z ktorej si vyberám peniaze na kávu.

„Isto nie. Mňa netrápi ako vyzerám."
Samozrejme. Dôležité je, že má cigy a alkohol.

„Jasné jasné. Idem si rýchlo kúpiť kávu, ideš so mnou?" Adeline niečo začne zbesilo ťukať do telefónu a moje slová tak západnú prachom.

Pretáčam očami a akonáhle zastavíme na poslednom poschodí, rýchlom krokom vystupujem, ponáhľajúc sa preč z budovy.

„Počkaj, kam sa tak ženieš?" Dobehne ma nízka Adeline. Jej hnedé vlasy si zatiaľ začne uvezovať do chaotického drdolu.
Na rozdiel od nej, mám svoje čierne vlasy v dvoch identických drdoloch.

„Kúpiť si kávu." Povzdychnem si keď otvorím dvere od intráku, a zacítim nepríjemný nával zimy.
Mohla som sa obliecť teplejšie.

„Idem na pred, aj tak nemám peniaze." Len nad ňou prikývnem a začnem kráčať svojim smerom.
Väčšinou je to takto každé ráno.
Jediné, čo je dneska nové je to, že ide do školy.
Prvé hodiny vymeškáva a vlastne  vymeškáva aj tie ostatné.
Je zázrak ak príde.

No očividne to začala brať vážne.

Akonáhle vchádzam do kaviarne vypýtam si klasické karamelové cappuccino so sebou.
Zázrak každého dňa.

Teplý nápoj chytám do ruky a pomaly vychádzam pred kaviareň.
Zarazím sa, ostávam sledovať obrovskú čiernu motorku nevediac, čo robiť.

Čierny stroj skúmam veľmi dlho no aj cez to si nedokážem vybaviť spomienku.
Mohol by to byť?
Dopekla.

Určite tu nebola. Všimla by som si ju.
To znamená?

Rýchlo sa obzriem okolo seba no nevidím nikoho podozrivého.
Vlastne, si ledva pamätám včerajšok.

Pomaly prejdem ku motorke a obzriem si ju ešte raz.
Zbláznila som sa?
Doriti ako si nemôžem pamäť taký dôležitý údaj.
Ak by ma uniesol, a podarilo by sa mi utiecť, ako by som ho identifikovala?
Nepoznám tvár a neviem rozoznať ani len sprostú motorku?

„Je pekná, však?"