Bez vysvetlenia

Šestnásta kapitola

„Môžem?" do izby vojde Lian. Jemne prikývnem, ale svoj pohľad od knihy, ktorú si čítam, nezdvihnem. Posadí sa na kraj postele. Ja sa ešte viac natlačím do jej rohu. Možno som doteraz dúfala v našu nezhnitú lásku, ale teraz už viem, že ona tu už nie je. Rozplynula sa vo svete, kým sme boli od seba. Teraz viac nechcem dúfať v niečo, čo už neexistuje. Nechcem sa zobúdzať s nádejou, ktorá neexistuje. Nechcem byť vo veľkej blízkosti Liana a snívať o nesplniteľnom.

„Napadlo mi či by si sa nechcela ísť na chvíľu prejsť okolo domu." Nachvíľu sa zastavím v čítaní a pozriem sa na Liana. „Myslel som si, že by ťa to potešilo," povie po chvíli, keď nič nehovorím na jeho návrh. „Vezmem si mikinu a môžeme ísť," postavím sa z postele. „Možno ti ju nebude ani treba, ale ako chceš. Počkám ťa dole pri dverách." Vyjde z izby.

Zo skrine si vyberiem svoju jedinú mikinu, ktorú mám so sebou, tú Lianovu. Zbehnem dolu po schodoch k dverám. Na nič nečaká otvorí dvere a počká, kým vyjdem za ním, potom ich zamkne. Prekvapene sa na neho pozriem. „Pre istotu," zareaguje na môj spýtavý pohľad. Prikývnem a pokračujem za ním.

Zavládlo medzi nami ticho, ktoré vyplnil vtáčí spev a šušťanie lístia. Teplé májové slnko necháva po sebe stopy príjemného tepla a zároveň osvetľuje všetko naokolo, čo pôsobí čarovne. S Lianom kráčame vedľa seba ako dvaja cudzí ľudia, akoby sme sa vôbec nepoznali, akoby tu jeden z nás nebol. Ticho mi vyhovuje. Viem, že viac si priať nemôžem a ani nechcem, tak ma teší aspoň jeho prítomnosť.

Celá lúka je posiata lúčnymi jarnými kvetmi. Ich vôňa prilieta ku mne za pomoci jemného vánku, ktorý mi strapatí vlasy. Už po niekoľkýkrát sa zhlboka nadýchnem, konečne. Konečne som vonku bez toho, aby som iba prechádzala do domu či auta. Cítim sa slobodnejšie, ako keď som zavretá v dome. Ak by som nepovažovala Liana už iba ako ochrancu (únoscu), bola by som práve teraz ešte oveľa slobodnejšia.

Lian sa odo mňa nachvíľu vzdiali. Zastanem kúsok od lesa. Je tmavý a vychádza z neho strach, akoby práve za tým lesom číhalo zlo, strach. Tu som v bezpečí, bez zla. Pretože tam kde nie sú ľudia (zlí ľudia) nie je ani zlo.

Do krvi mi vstúpi adrenalín, otočím sa radostne okolo svojej osi a rozbehnem sa po lúke so smiechom. Lian sa iba z diaľky prizerá a mohla by som dokonca povedať, že na perách sa mu rozžiaril úsmev.

Milujem slobodu. Človek si neuvedomuje, aké je vzácne byť slobodný, aké je vzácne byť s rodinou a ľuďmi, ktorých má rád, pokiaľ to nestratí. Ja možno nie som s rodinou, no sloboda sa mi vracia. Viem, že len čo vojdem späť do domu, pocit slobody ma opustí rovnako rýchlo, ako sa objavil. Ale som s tým zmierená.

Udýchaná zastanem pri Lianovi. „Ty sa naozaj dokážeš tešiť z maličkostí," do ruky mi podá jeden malý kvietok. „Ako kedysi," tieto slová iba šepne. Privoniam ku kvietku a zastrčím si ho do vlasov. „Nestoj tu ako poleno," štuchnem do Liana. „Skús ma chytiť," so smiechom sa znova rozbehnem preč. Chvíľu stojí na tom istom mieste a pozoruje ma, no po chvíli sa rozbehne za mnou. „Nemyslím si, že vyhráš," zakričí za mnou. Od začiatku mi to bolo jasné, no za pokus to stojí. Možno nevyhrám, ale za to sa mi podarilo určite vniesť do Lianovho života trošku iného adrenalínu, na aký je zvyknutý.

Onedlho ma dobehne. Chytí ma za pás a otočí k sebe. Stále som sa neprestala smiať. „A mám ťa," šepne. Obidvaja zrýchlene dýchame, no ja o poznanie rýchlejšie ako Lian. Jeden neposlušný pramienok vlasov, ktorý mi po behu vyšiel z vrkoča, mi zastrčí za ucho. Moju tvár chytí do svojich dlaní a uprene sa na mňa zadíva. Pomaly sa začne približovať k mojim perám. Veľmi dobre viem, že ma chce pobozkať. Aj ja to chcem! Chcem opäť cítiť chuť jeho pier. Ale nie všetko je správne, čo človek chce. Nie všetko, čo si prajeme môžeme aj mať.