Jeho brat

65. Kapitola

Sevilla, Španielsko
Rok 2012

,,To všetko tá tvoja posratá rodina." známy hrubý hlas ma zastavil. Cez pootvorené dvere som zahliadol vysokú a mohutnú postavu.

Otec.

,,Prosím?" zamračil som sa, pretože ten hlas patril Isabel-Desirée.

,,To musíš zničiť aj mojich synov, však?" človek, ktorý ho nepoznal, by nerozoznal bolesť v jeho hlase.

Ale ja som ho poznal dostatočne dobre na to, aby som vedel, čo jeho srdce ťaží, čo jeho myseľ zatemňuje.

Jeho brat, ktorý pred niekoľkými rokmi spáchal samovraždu kvôli dievčaťu, ktoré kvôli nemu zomrelo.

Bol to boj na život a na smrť.

Strýko Caiden tu bolesť vraj nikdy neuniesol.

Ani jeden z nich sa cez to nepreniesol. Caiden cez smrť jeho milovanej a otec kvôli jeho strate.

Pamätal som si, keď to hovorievala matka.

Otca tá smrť príliš zasiahla. Bodaj by nie, veď bol to jeho dvojča.

Tiež by som sa nikdy cez Moisésovu smrť nepreniesol.

,,Vašich synov? Nikdy by som nič také neurobila!" bránila sa, ale nemala šancu.

Nejaký dôvod musela mať.

,,Tvoj otec ti to nikdy nepovedal, že? Možno mal, inak by si sem nikdy dobrovoľne neprišla." vrčal na ňu.

,,Prišla som sem kvôli sestre! Vraj iba tu nájdem informácie."

,,Myslíš Isabel? Niečo málo o nej viem," zasmial sa, ,,ale to sa nikdy nedozvieš!" v prvej sekunde som si ani neuvedomil, čo sa deje a v tej druhej som počul tichý výstrel.

S vyvalenými očami som odstúpil odo dvier a schoval sa za roh. Keď som si bol istý, že otec zmizol, vtrhol som do bytu.

,,Desirée!" strhol som koženú bundu a z radiátora zobral uterák, ktorý som priložil na jej krvácajúcu ránu.

,,Maximiliano, mrzí ma to. Takto som to nikdy nechcela." hovorila veľmi pomaly.

,,Všetko bude okej." šepol som jej a oprel si čelo o to jej.

,,Nikdy som nebola na rozprávky, Max," šepla a mne po tvári stiekla slza, ,,ale máš pravdu. Všetko bude okej." opakom ruky mi ju zotrela.

Nechcel som, aby to takto dopadlo.

Nechcel som, aby sa história opakovala.

Nechcel som, aby môj milovaný braček trpel.

,,Tvoj otec je v tom celom zapletený." zamračil som sa. Moje ruky boli krvavé od jej rany, ktorá nie a nie prestať.

Dochádzal jej čas.

,,ISABELA!" hlava sa mi otočila k dverám odkiaľ prišiel Moisés. Odstúpil som od nej a on padol na kolena pri nej.

,,Moja láska jediná!" šepkal jej. ,,Musíme do nemocnice!"

,,Mi-milujem ťa." okom sa na mňa pozrela a venovala mi posledný pohľad predtým než môj brat silno zareval a jej oči sa už navždy zatvorili.

Boj na život a na smrť.