Kroky k tebe

4.kapitola

Sedela som v kabarete a rozprávala sa s Evou. Eva, taktiež spievala ako ja. Bola mi ako sestra, ktorú som nikdy nemala. Som jedináčik.

Eva bola aj matka malého Janka a momentálne tvorila vzťah s Davidom. David je žid, takže to majú v živote takšie.

„Ako sa má mama?" Opýtala sa ma. Eva bola pri mne, keď som sa o tom dozvedela.

„Celkom fajn." Odvetila som. Pochopila, že o tom nechcem hovoriť a preto som rýchlo zmenila tému.

Po chvíli mi oznámila, že už bude musieť ísť a tak som tam zostala sedieť sama. V kabarete bolo ako ináč množstvo gardistov.

Nechýbal tu ani Julo. Stál na opačnej strane kabaretu a niečo do seba nalial. Ošmietala sa okolo neho dáka žena s čiernymi vlasmy.

Nadvihla som obočie a radšej sa tam už ďalej nepozerala. Nechcem vedieť, čo tam tý dvaja, budú dnes robiť.

K môjmu stolu si prisadol dáky muž z gardy. Nepoznala som ho. Vidím ho tu prvý krát. Mal hnedé vlasy, vysoká postava a vyzeral byť o dosť starší.

„Musím povedať, že nádherne spievate." Ozval sa a zapálil si cigaretu.

„Ďakujem." Nič viac som nepovedala. Pozerala som sa mimo a túžila po tom aby odišiel. Niečo mi na ňom nesedelo.

Neprisadol si ku mne len kvôli tomu, že chcel pochváliť to ako spievam. Sadol si príliš blízko, takmer sa ma dotýkal.

„Máte krásny hlas, ale dnes ste nespievali s takou vášňou," poznamenal a naklonil hlavu na bok, akoby ma skúmal „Čo vás trapi?"

„Som len unavená." Odvetila som krátko a snažila sa zachovať pokoj. Vedela som, že ak budem hrubá, situácia sa môže zvrtnúť.

„Unavená? Mladé ženy by nemali byť unavené." Povedal a natiahol ruku, akoby chcel jemne chytiť tu moju.

Odtiahla som sa, no snažila som sa, aby to vyzeralo nenápadne. „Precujem veľa. V kabarete je toho dosť." Vysvetlila som.

Zasmial sa - nízko, hrdelne, akoby som povedala niečo naivné. „To je len zámienka. Možno potrebuješ spoločnosť. Niekoho, kto sa o teba postará."

„Ďakujem, ale zvládnem sa o seba postarať sama." Odpovedala som. Hlas som mala pevnejší, než som očakávala.

Snažila som sa nepodľahnúť strachu, ktorý mi začínal zvierať hrdlo.

Naklonil sa bližšie, jeho tvár sa ocitla takmer pri mojej. „Vieš, dnes je svet plný... nebezpečenstiev. Nikdy nevieš, kto by ti mohol ublížiť."

Ta veta bola priamou hrozbou, aj ked ju povedal s úsmevom. Kabaret bol plný ľudí, ale nikto si nás nevšímal. Gardista ako on mali v tejto dobe voľnú ruku.

Postavila som sa, no okamžite chytil moju ruku. „Kam ideš? Nepovedal som, že môžeš odísť."

Snažila som sa mu vytrhnúť, ale jeho stisk bol pevný. „Pustite ma." Povedala som ostro, hoci som vedela, že to môže situáciu ešte zhoršiť.

„Si odvážna." Poznamenal s náznakom výsmechu. „Ale odvaha ťa v tomto svete ďaleko nedostane."

Vtom som ucítila, ako stisk uvoľnil - nie preto, že by chcel, ale preto, že za mnou zrazu niekto stál. Otočila som sa a uvidela Jula, ktorý nás oboch pozoroval s kamennou tvárou.

„Myslím si, že slečna ti dala jasne najavo, že ju máš pustiť." Prehovoril Julo chladne.

Muž ma konečne pustil. V jeho očiach som videla tiché varovanie a hnev. „Uvidime sa neskôr."

Keď odišiel, Julo sa na mňa pozrel, ale neprehovoril. Vedela som, že to nebolo gesto priateľstva.

„Ďakujem." Bolo všetko, čo som povedala a pobrala sa na odchod.

Bol to len další deň v kabarete - další deň, keď sa svet okolo mňa zdal byť ešte tmavším.