We've met again ... In the next life [Ereri,SK]

Kapitola 1

Moje meno je Eren Jeager. Môj život by sa dal popísať, ako normálny život vysokoškoláka. Nato, že mám 17 je môj život vcelku normálny. Otec od nás odišiel, keď som mal 10, ale to sa stáva. Momentálne žijem na internáte spolu zo svojimi kamošmi, s ktorými nikdy nie je nuda. Okrem mňa je v tejto " veľmi veľkej a priestrannej miestnosti " narvaných ešte ďalších pár ľudí. Armin bol veľmi nadšený z toho, že budeme spolu na izbe a úprimne som sa tešil tiež. Predsa len sme kamaráti od kedy sa pamätám. Z čoho som ale nadšený nebol bolo, že musím svoj osobný priestor zdieľať s Jeanom (alias konským ksichtom). Stále má na mňa nejaké pripomienky a nebol by deň, keby to neskončilo minimálne hádkou. Ale poväčšine nás dokáže Armin zastaviť a odtrhnúť od seba včas. Aj keď sa to zdá nemožné, v našej izbe je voľná ešte jedna posteľ. Jean skoro vyskočil z kože keď zistil, že nebude na izbe s Marcom. Stále sa ho aj vedúcich ubytovne snaží presvedčiť, nech sa môže presťahovať k nám. Mne ani Arminovi by to neprekážalo, šak Marco je v pohode chalan. No tí hore stále Jeana odbijú tým, že nie, raz sa tak už rozhodlo a meniť sa to nebude. Napriek tomu to Jean stále skúša aj keď ja viem, že to je márne. No, chlapec sa aspoň nevzdáva. Dievčenské ubytovne sú neďaleko, takže k nám môže Mikasa prísť kedy chce. Väčšinou, keď Jean vypadne preč príde a spolu s Arminom hráme hry alebo ideme proste von (Jean je v hraní hier totálna lama). Niekedy to ale dopadne aj tak, že sa k nám nasáčkujú aj ostatní chalani a máme ... no chlapský večer (nemyslite si nič úchylné!) plný hier, nezdravého jedla a prípadnej bitky, ktorú vždy vyprovokuje henten debil. Dobre, tak sa mu smejem, ale môžem ja zato, že to nevie hrať a umrie vždy na začiatku? Nie. Hold je to krípel.

No a škola.... no neprepadám, čo je úspech. Nejak sa stále držím nad vodou. A čo sa týka môjho milostného života ... milostný by sa ani nedal nazvať. Naposledy som dostal pusu (na líce) pred pár mesiacmi od mami, čo si myslím sa veľmi rátať nemôže. Neviem, či som až taký škaredý, že sa na mňa žiadna ani len nepozrie alebo to bude tým, že všetky slečinky v mojom okolí odháňa prítomnosť Mikasi ... Takže áno, som single ... Neviem, či sa mám z tohto faktu tešiť alebo plakať ... (méééé (predstieraný plač) nandeeee?) Takže to tak nejak málo k môjmu životu.

( o 2 týždne neskôr )

Za chvíľu tu sú Arminove narodky. Dnes je nedeľa, takže by bolo na mieste sa nenápadne vytratiť a ísť mu niečo kúpiť ... no nemám šajnu, čo by to malo byť. Schytil som bundu, peňaženku, mobil a kým bol Armin na hajzli som sa nenápadne vytratil. Jean bol (ako inak) v tej chvíli s Marcom. Výborne! Aspoň ma tá kobyla nenabonzuje, aj keď úprimne pochybujem, že vie kedy má Armin narodky.

Prechádzal som sa ulicami a cez výklady hľadel do obchodov. Čo také by Armin asi chcel? Hmmm ... Zabočil som za roh, keď som uvidel stádo žien (rôzneho veku, výšky a hmotnosti ) ako sa tlačia pred jedným z obchodov. Bol to najlepší obchod s oblečením v meste a celkovo aj v okolí. Dvakrát za rok robia výpredaj a vždy tam čaká fronta ľudí aj hodinu pred otváračkou. Tie ženské boli rozlezené po celej ulici! Vážne som nemal chuť sa cez ne prebojovávať a tak som sa zvrtol na päte k odchodu. No potom mi to docvaklo.

Kúpim Arminovi nejakú knihu, asi najlepšie o zaujímavostiach sveta. To by ho mohlo potešiť. No bol tu jeden háčik. Najbližšie kníhkupectvo stálo rovno za tou živou stenou ... masou oblečenia, parfumu a kilom make-upu. Ach tie ženy ... sú schopné roztrhať jedna druhú pokiaľ ide o to, zohnať si sexy blúzku za polovičnú cenu, na ktorú im sliny tiekli celý mesiac. Niektorý ľudia hovoria, že ženy sú jemné, milé, krehké bytosti .... pokiaľ nejde o oblečenie.

Nato vziať to dlhšou cestou vážne nemám chuť a navyše nie je ani dvakrát teplo. Preto som to riskol a so vztýčenou hlavou som kráčal kupredu. Keď už som bol skoro v polovičke toho stále sa zväčšujúceho davu (nejednej som pri tom mojom hrdinskom predieraní stúpil na topánky ... jedna ma zato skoro usmažila pohľadom a skoro mi aj jednu strelila ... taká staršia, trošku pribratejšia pani).

Zrazu sa začal dav nekontrolovateľne šťuchať, hýbať a ľudia začali pišťať a rvať sa dopredu ako keď dáte jedlo hladným slonom. Obchod sa otvoril a šialenstvo sa začalo a ja som bol ako inak než v strede diania. Pár babiek som odstrčil a rval sa preč. Bolo mi jedno kam, len niekde preč. Aj keď to nerád priznávam ... svojím telom som sa obšuchol asi o polku národa, ktorý tam dnes stál.

Už vidím svetlo! Už vidím slobodu! Pretlačil som sa cez posledných dvoch ľudí, ktorí mi stáli v ceste a s víťazoslávnym pohľadom som sa ocitol na druhej strane besniaceho davu. Po takej namáhavej robote som sa musel oprieť o kolená a sťažka vydychovať. Cesta predo mnou bola voľná. Konečne!

-------

(Páááni, vydržal si to až sem, máš moju úctu ^^. Uvidíme, či vydržíš aj ďalej xD).