Noc temných II het (editovaná verzia)

1. kapitola Krvavá ľalia

Helen Catchová zapla rádio a napustila si vaňu. Musela si zvyknúť na to meno. Neodmysliteľne patrilo k jej novej totožnosti...

Druhá šanca. Jediná výnimka za posledných tisíc rokov. Aspoň čo sa týka vstupu do ľudského tela. Stratené duše mohli ostať aj vo zvieracej podobe, to sa stávalo oveľa častejšie. Poznala pár takých nešťastníkov prevtelených do mravcov, chrobákov a inej hávede.

Po toľkých rokoch neistoty a trápenia mala možnosť začať nový život. Čo ju zastavilo na ceste do večnosti? To vedela celkom presne. Bol Lucius Malfoy. Ukradol z hrobu jednu z jej kostí a niekam ju odpratal. Brány do sveta mŕtvych ostali zatvorené. Dlho blúdila vo vesmíre, lietala okolo Zeme, neschopná vrátiť sa späť... Napriek svojej snahe ostala stratenou dušou...Počas jedného krátkeho okamihu, keď zasiahol osud, sa všetko zmenilo. Dostala špeciálnu výnimku... Jej dušu spojili s telom inej mladej ženy, menom Helen Catchová. Stala sa obeťou náhodného útoku smrťožrútov a upadla do kómy. Jej duša bola nenávratne poškodená a veľmi skoro opustila telo...Ostala z nej len prázdna schránka. Čarodejníci to vedeli, a preto ju nechali v obyčajnej nemocnici. Nikto netušil, že sa preberie. Vtedy Dinira mohla vstúpiť do tela, ktoré zareagovalo pozitívne...

Helen siahla na poličku a skúmavo si prezrela penu do kúpeľa s vôňou ľalií.

„Toto je darček od Sáry...mojej najlepšej priateľky...tvrdí, že je to výborné a skvele sa pri tom relaxuje."

Rýchlo odstránila uzáver a naliala odporúčané množstvo do vody. Čierny kocúr pri jej nohách pochybovačne zaprskal. Kúpanie mu veľmi nevoňalo.

„Neboj sa Sal, dnes nie si na rade."

Spokojne ho pohladila po lesklej srsti. Keď vošla do svojho bytu, najviac sa obávala reakcie kocúra. Čo ak ju neprijme? Určite vycíti, že nie je taká istá ako jeho majiteľka Helen. Našťastie sa nič pozoruhodné nestalo. Kocúr jej dovolil, aby ho hladkala, akoby o všetkom vedel.

„Dnešná relácia končí a mne už len ostáva povedať vám.. Adios Lepido."

V rádiu zaznela známa pieseň. Sal ubzikol z kúpeľne, hneď ako to začul. Miloval tú pieseň odkedy ju prvýkrát začul. Usadil sa na gauč a začal sa hrať s hračkou, ktorú mu nedávno kúpila.

„Je čas pozrieť sa pravde do očí." Helen si zobliekla tričko a zavesila ho na vešiak, potom nasledovali krátke nohavice...Rukou prešla po drobných jazvičkách na bokoch... S oveľa väčšími obavami zhodila zo seba podprsenku aj nohavičky.

Zhlboka sa nadýchla a urobila to, čo si predtým zaumienila. Poobzerala si celé svoje telo....Od hora až dole. Zistila, že je celkom normálne mladé dievča.. Nie je štíhla ako modelka, ani taká tučná, aby neprešla cez dvere. Jej postava by sa dala označiť pojmom proporcionálna.

Helen odhodlane vkĺzla do vane. Obklopila ju ľaliová vôňa. Jej telo sa uvoľnilo...Jemné bublinky ju zahalili do tajomného rubáša. Cítila sa veľmi dobre.

V mysli sa jej vynorila Milanova tvár. No hej. Teraz to bol jej frajer. Predošlá Helen s ním začala chodiť predtým, ako bola pol roka v kóme. Bol milý. To musela uznať. Niekedy aj šarmantný... Hlava jej pomaly klesla. Zaspala. Cítila bozky neznámeho. JEHO dotyky v nej prebúdzali túžbu...

„HELEN !" nejaký zúfalý hlas ju vytrhol zo snívania. Začula štrngot kľúčov a splašené mraučanie.

„Ahoj Sára, som vo vani, počkaj chvíľu... hneď budem hotová..."

Keď vošla do obývačky, zbadala na gauči chvejúce sa klbko.

„Sára!"

Jej priateľka bola poriadne dobitá. Tvár mala plnú podliatin a modrín, ruky doškriabané...po lícach jej stekal pramienok krvi.

„Ne...nechcem ísť k lekárovi. Zistia to a Franko ma..."

„Nemaj obavy. Ostaneš tu...nikto ťa nebude trápiť." Helen si k nej sadla, odhrnula jej zlepené vlasy z tváre a opatrne priložila ruky na opuchnutú masu modrín a škrabancov. Z jej dotyku prúdila liečivá sila. Pomaly prechádzala po ranách a hojila ich. Helen ostali schopnosti, ktorými vládla Dinira. Bola čarodejnicou bez prútika.

„Nebudeš potrebovať lekára, nie je to až také zlé.."

„Ako to robíš? Cítim, že sa mi tvár aj ruky..."

„Nerozprávaj, teraz nie...je to liečebná technika...nič zázračné... Prečo ťa zmlátil?"

Sára neodpovedala.

„Sme kamošky, mne môžeš veriť." Helen prestala s liečením. Sára bude o malú chvíľu v poriadku. Pokiaľ to pôjde dobre, nič nezistí.

„NENÁVIDÍ MA...CHCE MA ZABIŤ..." Sára bezmocne klesla do Heleninho náručia a rozplakala sa.

„Hrozne to..."

„Bella?" Lucius nemohol uveriť vlastným očiam. Smrťožrútka mu doslova padla k nohám.

„Bolí..." zachrčala a pokúšala sa postaviť. Sebavedome ju prekročil a chystal sa pokračovať v ceste.

„Môž mi..." zasipela Bella nezrozumiteľne.

„Nemám čas, ponáhľam sa.."

Vypľula na zem kúsok krvi. „Očakáva ťa..." Lucius náhle ozelenel.

„Môz povedať, že si už tu." Pery ju neznesiteľne boleli.

Dosť nešetrne ju zdvihol... „Kam to bude, veľavážená?"

„Do izb..."

Za iných okolností by ho takéto pozvanie potešilo. Ibaže teraz nevyzerala príliš vábne. Keď sa zapotácala, vzal ju do náručia. Pritúlila sa k nemu, akoby hľadala oporu.

„Čo to s tebou porobil?"

Bella potichu zakašľala. „Nepýtaj sa...ani sa nep..." po brade jej stekal pramienok krvi.

„Nikdy nebol...taký surový..."

„Vyviedla si niečo?"

„Nie, správala som sa k nemu ako zvyč...ajne."

Lucius ju pohladkal po vlasoch. „Nič si z toho nerob..." Otvoril dvere na jej izbe a položil ju na posteľ. „Ak chceš...prinesiem ti nejaký liečebný elixír."

„Nie, netreba. On ma nechcel...vôbec ho nezaujímam..." vybuchla Bella.

„Hovoril o nejakom sne..."

Lucius videl, že stále krváca. „Vy dvaja.... ste nič..."

„Nie, povedal len, že ma nechce," zopakovala rozrušene.

Lucius si sadol k nej a pomocou prútika zastavil krvácanie. „Tak to by sme mali. Netráp sa."

„Poznáš ju?"

„Nie, neviem o čom to hovoríš..."

Bella sa pochybovačne uškrnula.. „No choď už, lebo bude na teba vrieskať..."